O sobotnom koncerte Kataríny Málikovej v priestoroch petržalského Zrkadlového hája som sa dozvedel "o päť minút dvanásť", a tak som naň dorazil s pätnásťminútovým, priam akademickým, meškaním. Tento fakt mi však nepokazil konečný dojem z tohto výnimočného eventu.
Výnimočný nebol iba kvôli samotnej Kataríne Málikovej a jej tvorbe, ale aj vďaka načasovaniu. Koncert sa totiž odohral len dva dni pred jej odletom do Spojených štátov, kde sa chystá absolvovať štúdium na bostonskej Berklee College of Music. S vedomím, že na dlhšiu dobu je to jej posledné vystúpenie v našich končinách, som sa usadil a snažil sa sústrediť na zvyšok vystúpenia.
Máliková striedala skladby zo svojich albumov Pustvopol (2016) a Postalgia (2019), bez doprovodnej kapely, bez elektroniky, iba za doprovodu jej elektrického piana a erárneho čierneho krídla. Dominantný spev chvíľami podporila ďalšími vrstvami vokálov za pomoci looperu. S absolútnym prehľadom si s týmito elementami vystačí – zvuk jej hlasu a piana zapĺňa každý kút "zrkadláča" a vniká pod kožu, do hlavy, do srdca, všade, spôsobuje zimomriavky a trhá murivo a občas aj vlasy z korienkov.
Zdroj: Martina Mlčúchová
Konvenčné a bezpečné vody performovania strieda Katka s nebezpečnejšími, preexponovanejšími, miestami až hysterickými polohami, ktoré mám na nej najradšej. Ten zvláštny afekt, ktorý môže niekomu prekážať, je pre mňa najautentickejším momentom jej tvorby.
Hoci je na pódiu po celý čas sama, koncert Kataríny Málikovej plynie bez nudných momentov. Je premenlivý a dynamický, upokojuje a čičíka, no vzápätí klincuje priestor krutými údermi krehkých prstov po slonovine (dobre, dobre, viem, že Nord nemá klávesy zo slonoviny). Oceňujem, že takmer každá skladba ústi do inštrumentálneho outra, kde Katka rozvíja nosné akordy skladieb a vytvára svojím pianom ornamentálny svet fraktálov, kde nás necháva bez dychu a očarených.
Zdroj: Martina Mlčúchová
Cudzie svetlo, Zrána, Biely deň (skladba, pri ktorej názve si vždy s úsmevom spomeniem na fúziky jedného neúspešného slovenského politika), Skrytý, De profundis a ďalšie intímne spovede v komornom šate dopĺňa coververzia skladby Cukráreň na dlani námestia od Mariky Gombitovej.
Vrcholom večera je však pre mňa jednoznačne moja srdcovka s názvom Nová krajina. Pieseň, ktorú som počul od Kataríny Málikovej ako prvú, ešte pred jej albumovým vydaním. Plačlivá, dojímavá, krehká, a zároveň postupne ("ako popínavá rastlina") naberajúca na objeme a sile ma opäť dostáva a po jej odznení začujem z úst môjho garde: "To je žena!"
Áno, a okrem toho je Katarína Máliková jedna z najtalentovanejších hudobníčok a skladateliek u nás. Pri jej povestnej skromnosti a prísnosti samej k sebe by so mnou určite nesúhlasila. Lenže pravdu má vždy poslucháč, v tomto prípade ja a plná sála v Zrkadlovom háji, ktorého obecenstvo sa s interpretkou rozlúčilo naozaj slávnostne. Katke želáme na Berklee mnoho šťastia a úspechov a tešíme sa na jej ďalšiu hudbu!
Autor: Renat Khallo
Vznik tohto článku v rámci projektu "Hudba.sk - hudobná publicistika v roku 2024" z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
