Je vysoko pravdepodobné, že ak máte nejaký obľúbený film, ktorý bol natočený za uplynulých 35 rokov, hudbu doň robil Hans Zimmer. Rovnako tak je pravdepodobné, že ak si ju dnes pustíte, pripomenie vám nejaký ďalší epický klenot strieborného plátna. Bude to zrejme tým, že aj pod ňou je podpísaný Hans Zimmer.

Jeho rukopis je rozpoznateľný a má punc trademarku. No ako všetko na svete, aj toto má dve strany mince. Dá sa na jeho koncerte nepodľahnúť tomu, že vám všetko nakoniec splynie do jedného celku? Nedá. Ale vonkoncom to neprekáža.

Vystúpenie Hansa Zimmera v Bratislave bolo z tých, na ktoré sa čaká. Nemyslím tým to, že šlo o preložený minuloročný koncert, ale skôr o fakt, že sa jednalo o udalosť. Síce u nás nevystupoval prvýkrát a hlavné mesto si za poslednú dekádu zvyklo aj na pravidelné návštevy žiaľ už zosnulého Ennia Morriconeho, stále je to jeden z tých večerov (alebo v tomto prípade skôr jedna z tých nocí, keďže stopáž koncertu bola nadpriemerná), kde vás nezaveje náhodný poryv osudu, ale na ktorý máte rezervované miesto v podobe vstupenky mesiace dopredu a odrátavate dni.

Bránami Zimného štadióna Ondreja Nepelu v utorok večer prešlo vyše 10-tisíc ľudí. Dávnejšie som v hlavnom meste nepočul koncentráciu toľkých jazykov na jednom mieste ako práve tu. Cestu sem si našli mnohí expati ako aj ľudia z okolitých krajín. Na zahalené pódium premietala kamera obrátená do hľadiska príchod bežných návštevníkov na svoje miesta, pričom niektorí sa postupne osmelili na milé opičky, čo pobavilo publikum a spríjemnilo čakanie. Nenásilný a veľmi milý efekt, pri ktorom absolútne nerušil ani nevyčnieval modrožltý pás solidarity s naším východným susedom, vinúci sa na spodku celého tohto obrazu. V duchu som si položil otázku, či nás snáď nečaká nejaká forma agitky, ako to zažil chudák kolega na nedávnom pražskom koncerte Rogera Watersa v Prahe, ale toto bolo jediné tiché a vkusné gesto s politickým nádychom za celý večer. 

ZaDUNEli prvé tóny

Áno, bola to práve hudba z filmu Duna, posledný obrovský oscarový úspech pôvodom nemeckého skladateľa žijúceho v Los Angeles, ktorá celú udalosť za obrovského potlesku publika otvárala. Magický a naliehavý spev Loiry Cotler poskytol prvý pohľad na javisko, ktoré sa postupne plnilo muzikantmi, tvorených množstvom sólistov doplnených o Odessa Opera Orchestra (aj preto tá vlajková solidárnosť z úvodu). Impozantný počet hudobníkov a nástrojov, dvoje bicích, dvaja perkusionisti... Jednoducho, od prvého momentu bolo vidieť, že to bude veľké.

Hovoria vám niečo mená Juan Garcia-Herreros, Tina Guo, Mariko Muranaka, Aleksandra Šuklar, Holly Madge alebo Guthrie Govan? Priznám sa, že mne väčšina nie, a pritom ide všetko o sólistov ansámblu Hansa Zimmera a individuálne značne cenených hudobníkov. Táto svetová medzinárodná kapela šlapala od prvého momentu naplno, turné je predsa len už za svojou polovicou a sú maximálne zohratí. 

Koncert vrátane 20-minútovej prestávky trval viac ako tri hodiny a bolo to aj z toho dôvodu, že hoci išlo primárne o hudbu, Hans Zimmer sa predstavil aj ako zdatný konferenciér a každého zo svojich sólistov buď sám predstavil, alebo ešte častejšie, viedol s ním na pódiu krátky dialóg (i keď občas rozpačitý). Milé bolo, keď svojho venezuelského "píšťalkára" Pedra Eustacheho uviedol ako vynálezcu píšťalky "made of plumbing", nakoľko naozaj hral na dychu vyrobenom z inštalatérskeho potrubia. Ktovie, čo by na to povedali Jobusovci.

Pódiová šou bola Cirque du Soleil bez akrobacie

Síce nie avantgardne okázalé kostýmy, ale predsa len kostýmy, krásna svetelná šou a veľmi príjemná projekcia v kontraste s neustále sa hýbajúcimi hudobníkmi lákali nespúšťať oči z pódia. Čo ma sprvoti prekvapilo, ale následne som si to nejako narýchlo v hlave podomácky zanalyzoval, bolo to, že v rámci projekcie sa nepremietali sekvencie z jednotlivých filmov, ktoré by umocnili celkový zážitok, či pridelili sluchu aj zrakový vnem z filmu, do ktorého bola daná hudba robená. Či už to bolo kvôli drahým autorským právam (čo je zrejme hlavný dôvod) alebo kvôli niečomu inému, bolo to asi aj dobre.

Pri hudbe z Interstellaru sa na pódium premietal subtílny vesmír, hviezdy jemne skresľovali účinkujúcich, pri Poslednom samurajovi zase polia a dojem z japonského vidieka a diváka tak nerozptyľoval pohľad na známe filmové obrázky. Vizuál len tematicky podporil atmosféru daného filmu a nechal vyniknúť účinkujúcich z kapely. V priebehu koncertu došlo aj na jednu aeriálnu šou, mikro vystúpenie v javisku pri Dune, malé momenty, ktoré predstavenie jemne osviežili a diváci to samozrejme značne ocenili.

Hans Zimmer, pohyblivá hviezda večera

Bol v ten večer všade. Pobehoval po pódiu (dokonca raz aj pred pódiom pomedzi divákov počas basovej performance pri Dark Knightovi), sedel za klavírom, ovládal svoje tajomné mašinky a konferoval celý večer. Áno, bolo to primárne o ňom a jeho kariére, tak prečo nie? Určite som nebol sám, kto bol milo prekvapený z toho, ako sa pohybuje (má predsa len už 65 rokov) a ovláda celý priestor. Pri preslovoch sa snažil o pokoru, vyzdvihoval každého zo svojich hudobníkov, ale nevyhol sa aj teatrálnosti, keď zamýšľavo povedal, že si myslí, že má v súčasnosti najlepšiu kapelu na svete, pričom konkrétne sa tak vyjadril o svojom gitaristovi a basákovi. Hoci nepochybne ide o špičkových inštrumentalistov, prehnané chvály na svoju adresu určite nepotrebujú. Podobne za hranou na mňa pôsobil aj príliš fyzický kontakt skladateľa so ženami v jeho kapele.

Aj tak mi však nedalo neoceniť, aký je Hans Zimmer "ukecaný" – a že má pre moje ucho veľmi príjemný hlas (samozrejme s typickým "Schwarzi" akcentom). Pre porovnanie, môj jediný predchádzajúci zážitok so skladateľom obdobného mena bol bratislavský koncert Ennia Morriconeho, ktorý si ho tichučko dirigoval a ani náhodou nehrozilo, že by sa na prahu 90-ky chopil nejakého nástroja.

Hudobná dramaturgia večera bola vystavaná umne. Keď si nájdete chvíľku a pozriete sa na filmy, ktoré má Hans Zimmer na konte, bolo naozaj z čoho vyberať. Ocenil som aj to, že nešlo len o úspešné blockbustre, ale aj o filmy, ktoré trošku pohoreli, ako napríklad Dark Phoenix, ktorý bol ako film prakticky slabučný, ale hudba v ňom bola zimmerovsky majestátna. Opačný dojem zase navodil moment pri Levom kráľovi, soundtrack ktorého od svojich detských čias milujem a poznám naspamäť, ktorý prišiel osobne odspievať vokalista Lebo M, ktorý spieva tú ústrednú melódiu v Circle of Life. Neviem či šlo o menšiu indispozíciu, alebo zvukový problém, ale mne to dojem z tohto džungľového výkriku pokazilo, pritom za normálnych okolností mám z tohto momentu aj v dospelosti zimomriavky.

Chcelo by to ale predsa len trošku skrátiť

Je skvelé, keď divák dostane poriadnu porciu hudby a vie, že peniaze minuté na vstupné stáli za to. V tomto prípade naozaj nemalé. Rovnako tak je pochopiteľné, že z tak ohromne produktívnej tvorby je možno až problémom vystavať koncert. Predsa si však myslím (aj s ohľadom na to, že budúci rok je tu Hans Zimmer znovu), že trošku úspornosti by naozaj nezaškodilo.

Niektoré a hlavne tie neskoršie fázy večera už trošku zaváňali vatou, nepatričné mi prišli hlavne momenty okolo prídavku a to sa bavíme už o 23. hodine večer. Atmosféra pomaly dosadala, prídavok v podobe Jamesa Bonda bol veľmi príjemná hudobná bodka... A predsa len to nebola bodka. Na pódium ešte prišli sčista-jasna a vyzvŕtali už predsa len trošku unavené čelistky. Diváci však boli skutočne úžasní, ocenil to, myslím úprimne, aj Hans Zimmer a na hudobníkoch bolo badať dojatie. Zopár slabších momentov ale nedokokázalo pokaziť celkový dojem. Bolo to veľkolepé, snové, magické.

Autor: Michal Húska
Videá: youtube.com/@Renkafb