Slabý dážď so slnkom sa v piatok na trenčianskom letisku striedali skoro tak často a ako vystupujúci umelci na vyše pätnástich scénach. Na hlavnom pódiu sa blysli najmä sugestívni Wolf Alice, najväčšiemu tanečnému stanu zase kraľoval suverénny elektronický mág Sam Shepherd alias Floating Points. Jeho výborný set zatienil aj (ne)tanečného headlinera, ktorým bol Flume.
Milým prekvapením sa stali austrálski Greatest Hits, ktorí sa vo svojej minimalistickej trojčlennej zostave nestratili na hlavnom pódiu, roztancovali každého, komu sa čo i len trochu chcelo, a napriek pochmúrne vyzerajúcim oblakom na oblohe vytvorili príjemnú letnú atmosféru. Na kapele bolo badať aj milé a úprimné nadšenie z hrania na veľkom pódiu. Príjemné koncerty v ďalšej hodine ponúkli aj jazz-soul-popové slovenské duo Lash & Grey, zároveň s nimi odohrala svoj premiérový koncert na Pohode aj kapela Bert & Friends, ktorá si pomaly ale isto rozširuje základňu fanúšikov pre svoj plánovaný koncert na Strahove v roku 2050. Bujarý tanec si fanúšikovia užili na koncerte izraelských punkáčov Malox, ktorých tvorba je účelovo neohrabanou zmesou ska-punk-rocku koreneného dychmi a gajdami.
Zdroj: Adam ZvolenskýV mimoriadne príjemnom svetle sa predviedol prvý piatkový headliner - britská rocková kapela Wolf Alice. Tisícky fanúšikov pod hlavné pódium prilákala napriek vytrvalému jemnému dažďu i napriek tomu, že vystúpila o dve hodiny skôr, než pôvodne mala. Jej slot sa totiž vymenil so Slobodnou Európou. Kapele by svedčil aj večerný "prime time", niet pochýb, že charizmatická speváčka a gitaristka Ellie Rowsell by si získala aj fanúšikov, ktorí skupinu nepoznajú, a mohlo z toho byť jedno z najväčších prekvapení festivalu.
Ellie Rowsell presvedčila brilantnou formou a rockové kompozície pretkané bohatými vokálnymi vrstvami, o ktoré sa v päťčlennej kapele stará každý okrem gitaristu Joela Ameya, vyvolali nadšené reakcie u publika roztrúseného na betónovej ploche pod pódiom. Wolf Alice sa prvýkrát na Slovensku ukázali na festivale Grape v roku 2018, zvukom ani energiou sa však tamojší koncert tomu piatkovému na Pohode nemôže rovnať.
Zdroj: Tomáš TkáčikOdviazaná energia Shht aj nostalgia s Libertines
Dôraz dramaturgie festivalu Pohoda na pestrosť a výdatnosť hudobného programu už roky prináša všestranne orientovaným hudobným nadšencom bolestivé kolízie v programe a tento rok ctí toto pravidlo skutočne poctivo. Z trojice Injury Reserve, Liraz a Shht to na moje úprimné prekvapenie vyhrali práve poslední menovaní. Belgickí pankáči sa na oklieštenej verzii festivalu predstavili aj minulý rok, avšak bez frontmana Jamesa De Graefa, ktorý bezprostredne pred odletom kapely do Trenčína ochorel na covid. Kapela si vtedy nacvičila koncertný set v narýchlo prenajatej skúšobni a naživo si k sebe prizývala náhodne vybraných odvážlivcov z davu priamo počas koncertu, resp. koncertov, keďže na päťdňovej Pohode on the Ground vystúpila každý deň.
Teraz to bolo o inom - naplnený Herbert stage uviedla kapela do absolútneho vytrženia svojou surovou energiou a nespútanou performance. Excentrik De Graef predviedol životnú formu, ktorej nechýbali exponované tance, kopance do klaviatúry, skákanie do davu či vešanie sa na konštrukciu pódia.
Zdroj: Martina MlčúchováV rovnakom čase predviedli až takmer akademický výkon na menšom Európa stagei mladučkí, žánrovo inkluzívni Black Country, New Road, ktorí potvrdili virtuóznu formu vychvaľovanú zahraničnými médiami prakticky od svojho vzniku v roku 2018. Ich koncert nebol poslucháčsky ľahko stráviteľným sústom a viac by sa hodil do koncertnej sály na sedenie než do festivalového stanu. No aj keď miestami bolo počas tichších pasáží počuť vravu, väčšina prítomného publika svoju pozornosť udržala od začiatku až do konca a na konci vystúpenia zožali mladí hudobníci obrovský aplauz. Mali by to jednoduchšie, ak by na pódiu pôsobili viac suverénne a charizmaticky, no z hudobného hľadiska ich výkonom niet čo vytknúť a počúvať ich artové kompozície s prvkami folku, jazzu, rocku i vážnej hudby so zavretými očami je zážitok.
Trikrát odkladaná tlačová konferencia The Libertines priniesla umiernených britských bohémov v dobrej nálade a ochote podeliť sa o radosť z relatívne stále čerstvého koncertného comebacku. Britský pilier mileniálskeho rocku pred hlavné festivalové pódium síce neprilákal také množstvo ľudí ako vo štvrtok ikonický romantik Nick Cave, Pete Doherty a Carl Barât sa však predviedli vzhľadom na bujarú minulosť vo výbornej kondícii. Hity ako Can't Stand Me Now, What Katie Did či Don't Look Back Into The Sun odzneli ako z veľkej knihy indie-rocku, so všetkým punkom a špinou, ktorá by tomu nemohla chýbať. Kto mal však chuť na ešte intenzívnejšiu gitarovú energiu aj s trochou tajomna a teatrálnosti, určite ho nesklamala ani zadymená alternatíva v Európa stagei - Yves Tumor.
Zdroj: Ondrej KoščíkNadšenie z Floating Points zbrzdené sklamaním menom Flume
Trochu školácky pôsobila na Orange stagei nórska popová speváčka Sigrid, ktorá sa v rámci intenzity šou nemohla rovnať britskému raperovi Slowthaiovi, podmaňujúcemu si v tom istom čase najväčší festivalový stan. Intenzívne moshpity sa spontánne tvorili počas celého jeho vystúpenia, k pódiu žiaľ napokon pritiahli aj záchranárov, ktorí museli zasahovať pri vzniknutom zranení. Podobnú energiu, len v menšom, priniesli neskôr v Café Kušnierik aj trnavskí pankáči The Wilderness, ktorých set obohatil hrou na saxofóne Miro Tóth.
Vrcholom večera sa pre mňa napriek nemalým očakávaniam stal britský producent Floating Points, ktorý zahral v aréne SLSP záživný dynamický set. Žiadna zbytočná temnota v beztak temnej dobe, naopak, s výnimkou samotného záveru priamočiary mix, rýchlejšie bpm a krásne dropy, ktoré by roztancovali aj najortodoxnejších netanečníkov.
Austrálsky kolega Flume oproti nemu pôsobil na hlavnom pódiu strojene a nepresvedčivo. Jeho vystúpenie v pretekárskej kombinéze totiž nebolo ani koncertom (okrem niektorých klávesových/synthových partov toho naživo zahraného veľa nebolo), ani postupne gradujúcim dídžejským setom. Naopak, tanečnú energiu zaujímavých a originálnych beatov až príliš často potápali breakdowny plné prežívačiek s popovými vokálmi - samozrejme reprodukovanými, Flume bol na pódiu sám. Ak by mal toľko veľkých hitov ako napr. The Chemical Brothers, mohol by si takto postavenú šou dovoliť, no zatiaľ najväčšie sklamanie z tohtoročného hlavného pódia nezachránili ani svetelné efekty a hity You & Me či Never Be Like You.
Zdroj: Martina MlčúchováBude zaujímavé porovnať si šou tejto svetovej hviezdy s domácim producentom Pištom Kráľovičom alias FVLCRVM, ktorý sa dnes v noci predstaví na hlavnom pódiu v rovnakom čase ako včera Flume. Na takom obrovskom pódiu vystúpi prvýkrát, navyše s úplne novým audiovizuálnym live actom, na ktorom pracoval počas pandémie. Chytľavých trackov má v zásobe dosť a navyše je aj multitalentovaným hudobníkom (píše, skladá, produkuje a dídžejuje, ale aj spieva a hrá na gitare a klávesoch), takže očakávania sú veľké. Hudba samozrejme nie je žiadna súťaž, ale ak sa po Pohode bude medzi návštevníkmi hovoriť, že Slovák FVLCRVM zahral lepšiu šou ako Flume, bude to len potvrdením toho, že tu máme export-ready súčasného umelca, ktorý môže Slovensko reprezentovať na najväčších pódiách aj v zahraničí.
Čo sa týka piatkovej Pohody, treba pochváliť programovo tanečne nasýtený večer. Aréna SLSP sa každý rok na jeden víkend stane suverénne najlepším klubom na Slovensku so špičkovým zvukom, vizuálmi aj programom. Tento rok v ňom síce chýba drum&bass, ktorý bol dlhé roky neodmysliteľnou súčasťou Pohody, ale rovné beaty sú dostatočne širokou kategóriou, ktorá ponúka veľkú pestrosť a kvalitné sety. Okrem Floating Points tu ponúkla výbornú techno selekciu Palestínčanka Sama' Abdulhadi, po nej sa blisli aj o niečo surovejší Brutalismus 3000, ktorí vítali lenivo vychádzajúce denné svetlo živočíšnymi výkrikmi poznačenými špinavým distortionovým filtrom.
Navyše vytrvalci, u ktorých zostala chuť tancovať po Flume-ovi neukojená, mali okrem najväčšej tanečnej arény na výber aj dva menšie stage s prevažne tanečnou hudbou, fungujúce až do štvrtej rána. Dobrou nočnou alternatívou boli však aj kapely hrajúce na svojráznej punkovej scéne Garáž či intenzívny a nekompromisný koncert kapely Drť s Mišom Kaščákom za mikrofónom. Noci na Pohode sú skrátka príliš dobré na to, aby ste išli spať pred treťou.
FOTO: The Libertines, Wolf Alice aj Sigrid: Pozrite si fotky z druhého dňa Pohody 2022
Dnes nás ešte čakajú Lianne La Havas, Black Midi, Bez ladu a skladu, austrálska indie/elektropopová kapela Confidence Man, ktorá sa možno predstaví na hlavnom pódiu namiesto zrušených Black Pumas, a samozrejme nebude chýbať elektronika v podaní hviezd ako ZHU a Richie Hawtin alebo spomínaného FVLCRVM-a.
Autori: Matej Kráľ, Patrik Marflák
Súvisiaci interpreti: Libertines
