Nový album Sharon Van Etten v januári priniesol nezvyčajnú polohu americkej hudobníčky. Remind Me Tomorrow je nahrávkou, na ktorej sa Sharon striasa povesti smelej pesničkárky s gitarou a s vervou sa ponára do syntetizátorov a príslušného rockového imidžu. Počas aktuálneho európskeho turné dokazuje dôveryhodnosť tejto premeny.

Sharon Van Etten si predchádzajúcimi albumami získala množstvo fanúšikov vďaka svojim citovo bohatým pesničkám založeným na gitarovom zvuku a emocionálnej inteligencii. Neoddeliteľnou súčasťou jej doterajšej produkcie bolo aj vyrovnávanie sa s týraním vo vzťahu, ktoré zažila ako dvadsiatnička.

Remind Me Tomorrow tak môžeme vnímať aj ako zavŕšenie tejto cesty - od partnera, ktorý bránil hudobníčkinej sebarealizácii, cez temné spovede opisujúce vnútornú krehkosť, až po aktuálne sebavedomie, s ktorým striasa vlastné i cudzie očakávania. Piaty album v produkcii Johna Congletona okolo synthov stavia nezvyčajne tanečné, no stále hlboké príbehy o partnerstve, materstve a hľadaní vnútornej rovnováhy. Živé prevedenie skladieb, ktorého som bola svedkom 6. apríla na koncerte v Hamburgu, ukázalo, že rozhodne nejde o vynútenú marketingovú premenu, ale autentické dozrievanie autorky.


Čo si počať bez gitary 

Môže sa zdať, že keď sa ruky, ktoré boli roky zvyknuté na gitaru, náhle ocitnú na pódiu bez nej, ich majiteľka zrazu nebude vedieť čo s nimi. Počas koncertu v Hamburgu však nebolo cítiť žiadne rozpaky či bezradnosť. Sharon Van Etten je sebavedomou frontmankou na čele svojej kapely, naplno ponorenou do nového zvuku. Okrem odkazov k 80. rokom sa objavujú aj viaceré drsnejšie, vyslovene rockové momenty, v ktorých sa vokál Van Etten stáva len jednou zložkou pôsobivo masívnej zvukovej nálože. Jedným z takýchto vrcholných momentov je aj plynulý prechod nežnejšej Malibu do drásavej Hands. 

Premena hudobníčky je zreteľná aj v detailoch, ako je posun od ležérnosti alternatívneho rocku bez štipky mejkapu k jeho sofistikovanejšej prezentácii v kožených nohaviciach a zamatovom saku. To všetko však, samozrejme, neznamená, že by Van Etten svoju doterajšiu tvorbu hodila za hlavu a zavrhla. Hneď po troch úvodných piesňach zaznejú staršie kúsky One Day a Tarifa, neskôr počuť aj Every Time the Sun Comes Up, Serpents a Love More. 

Niekde uprostred koncertu zostáva Sharon na chvíľu na pódiu sama a spoza klávesov uvedie cover Black Boys On Mopeds od Sinéad O'Connor so slovami, ako doležitá je pre ňu táto hudobníčka ako autorka, matka a feministka. Nenásilne politický rozmer má aj ďalší krátky príhovor Van Etten, v ktorom pri ďakovaní publiku hovorí o dôležitosti večerov ako je tento, kedy sa skupina ľudí stretne v jednej miestnosti v láskyplnej atmosfére, aj napriek nenávisti deformujúcej svet okolo nás. 


Nebojácna matka 

Keď Sharon vábi publikum s pozvaním Follow Me Until You Don’t Know Where You Are, nabitú sálu klubu Gruenspan netreba dvakrát ponúkať. Pri všetkej kvalite a pôsobivosti staršieho katalógu Van Etten, katarzné momenty, ktoré prinášajú nové skladby, sršia priam elektrizujúcou energiou. Špekulovať, aký podiel na tom má prirodzené hudobné dozrievanie, zručnosť producenta, štúdium psychológie, či spokojný rodinný život Van Etten, ktorej sa pred dvomi rokmi narodil syn, je zbytočné. 

Nové piesne zároveň nerezignujú na hĺbku a komplexnosť vnútorného prežívania, rozhodne sa nejedná o nejaké ploché premaľovanie doterajšieho uvažovania hudobníčky na ružovo. Po všetkom tom zármutku, pochybnostiach a vyrovnávaní sa s traumami, je však radosť počuť Sharon Van Etten prejavovať svoju dravšiu a divokejšiu stránku. 

Keď v prídavku spieva I Told You Everything (about everything), znie to naozaj pravdivo - koncertu sa podarilo dosiahnuť to, o čo sa usiluje každé dobré umenie: na pódiu pred vami stojí celý človek, so všetkými svojimi radosťami i ťažobou.


Autorka: Michaela Kučová
Foto: Facebook.com/SharonVanEttenMusic

Súvisiaci interpreti: Sharon Van Etten