Kto sa rozhodol štvrtkovú jesennú náladu nenechať napospas počasiu a zamieril do budovy YMCA, odchádzal s úsmevom na tvári. Pražská formácia J.A.R. včera v Bratislave predstavila svoj deviaty štúdiový album s pre nich typicky nekorektným názvom Jezus Kristus Neexistus?. Natrieskané MMC dalo od začiatku najavo nielen to, že desaťčlenná úderka je pre nich srdcovkou, ale aj to, že nový album majú fanúšikovia skutočne napočúvaný.
Keďže prvý koncert J.A.R. sa konal 17. novembra 1989 (náhodne v deň Nežnej revolúcie) v klube U Holubů na Smíchove, bolo to na deň takmer 34 rokov, čo môžeme hovoriť o existencii tejto funkovej legendy. A Bratislava hrá v jej začiatkoch tiež svoju podstatnú rolu. Keďže šiel Michal Viktořík koncom novembra 1989 na rapovú súťaž do nášho hlavného mesta a usporiadateľ sa zmienil, že by potreboval aj rapovú kapelu, rozhodol sa, že jednu založí. Takže, voilà.
Zdroj: Branislav Vartovník
Od vymäknutia na kilometre ďaleko
Proti prúdu ide kapela zrejme všetkými smermi. Pokiaľ si vo svojom bežnom živote častokrát lámete hlavu problémami a nad hlavou vám skôr než žiarovka signalizujúca ich možné vyriešenie svietia otázniky, mali ste tam byť. Vidieť pánov vo veku tiahnucom na šesťdesiatku, ktorí majú "na háku" a správajú sa ako prerastení fagani v letnom tábore, je nesmierne uvoľňujúce. Samozrejme, treba nenaivne priznať, že ich chémia je výsledkom dekád dlhých kamarátstiev, nepublikovateľných zážitkov a stmeľujúcim faktorom boli samozrejme aj nové skladby a s tým súvisiaca radosť z neobohratého playlistu.
Na takmer trištvrtehodinové meškanie dala kapela zabudnúť hneď od prvých tónov. Dobre naladení, poobliekaní ako z rôznotematických sekáčov (teda s výnimkou dôstojného Roberta Balzara na basgitare) išli od začiatku naplno. Nový album má silný hitový potenciál a kapela si je toho jednoznačne vedomá. Koncert otvorila rovnomenná pieseň názvu deviatej štúdiovky, z ktorej postupne odzneli Sláva, nazdar výfetu či Fjůča. "Škoda, že nezahrali Mrdám to," povzdychla si dáma stojaca vedľa mňa. O recesistické a vulgarizmami prepchaté texty však samozrejme núdza nebola.
Zdroj: Branislav Vartovník
Kde sú hranice?
Zľahka sa zamysleli Ota Klempíř s Michalom Viktoříkom v jednom z prehovorov k publiku. Hrajúc na Slovensku mysleli samozrejme tie geografické. Otázka istých hraníc sa však ponúka aj pri ich textoch či dojmu z vystúpenia. Oceňujem, ako sa im darí robiť si z vecí srandu a udržať si nadhľad. "Nízke" texty a slová od nich vnímame hyperbolicky, nakoľko sme si vedomí ich prirodzenej inteligencie, muzikality a vkusu. Chýbalo mi to asi len v dvoch piesňach, najmä v tej s názvom Zhublas, ktorej bola venovaná aj časť koncertného merchu. Tam sa nejako nepodarilo vyvarovať dojmu z lacnoty a závanu fotroviny. Bohužiaľ, niektoré veci nie sú nadčasové a nie je hanba ich minimálne z koncertného repertoáru vyškrtnúť a patria nejakej generačnej výpovedi.
Čo sa týka pódiového prejavu, boli skvelí. Michal Viktořík to vyslovene ťahal, jeho komické tanečky, tasenie brucha a prehovory k publiku s grimasami ma permanentne rozosmievali, Klempíř pobavil príhodami z Bratislavy a Dan Bárta si užíval svoj únik zo sólových projektov. J.A.R má aj vo svojej staršej tvorbe samozrejme z čoho vyberať, ale keď zazneli tóny Jsem pohodlný, bola to čistá pohoda a radosť. Kapela si tento silný hit samozrejme nechala aj ako predstavovačku kapely a Bárta to vyspieval až niekam do nebies. V prídavku nemohli chýbať Bulhari a po takmer dvoch hodinách si úprimne dojatá kapela napriek nie úplne najlepšiemu ozvučeniu mohla odfajknúť jednu skvelú šou.
Pozrite si fotoreport z koncertu J.A.R v MMC
Autor: Michal Húska
