Maďarský festival Sziget, hrdiaci sa titulom Najlepší veľký festival (European Festival Awards 2011), tento rok oslavuje 20. výročie. Za uplynulé roky organizátori vychytali množstvo chýb, pridali zopár noviniek, no aby nezaspali na vavrínoch, stále majú čo zlepšovať. Prinášame reportáž z prvej časti festivalu, konkrétne zo 7. až 9. augusta.
Dramaturgovia sa však zrejme spoliehali skôr na zvučnosť ich mien, ktoré by prilákali davy. To za dobrý nápad nepovažujem a takáto snaha len vháňa vodu na mlyn tým, ktorí Sziget obviňujú z komerčných tendencií. Metalovú povesť by mali v nedeľu zachraňovať odhodlaní Vikingovia Amon Amarth, uvidíme, ako sa s touto výzvou popasujú.
Ruské koleso sa stalo svedkom "zábavy pre masy"
Streda v podstate predstavovala prvý deň, kedy sa väčšina z 58 stánkov a pódií predstavila naplno. Najviac ľudí sa logicky sústreďuje pred hlavným pódiom. Na obrovskú masu návštevníkov dohliada tento rok veľké ruské koleso a to by o masovej zábave vedelo porozprávať celé ságy. Na hlavnom stagei otvorili program znamenití japonskí bubeníci Gocoo, ktorí udelili lekciu všetkým milovníkom rituálnych rytmov. Bicie nástroje odjakživa predstavovali veľmi dôležitú súčasť otvárania slávností a tým 20. Sziget určite je.
Veľkú pozornosť si vyslúžili temní Briti Hurts, ktorí potešili hlavne čierno odených fanúšikov. Neznalcom učarovali prísne tancujúce devy na okrajoch pódia, tie sa však nezdržali dlho. Schladenie davu poskytli až dômyselné rozprašovače vody nad otvoreným hľadiskom. Tie boli aktívne aj počas večerného vystúpenia Placebo, kedy ich vlastne už nikto nepotreboval. Britskí melancholici sa predstavili dosť energicky a introvertnosť si schovali pre svoje platne. Urobili veľmi dobre, pretože publikum im celú šou zožrali aj s navijakom. Pri ich vystúpení som si znovu uvedomil, že Británia by možno ani nebola svetobornou rockovou krajinou, keby jej hudobníkom chýbalo sebavedomie, akým svoj typicky surový zvuk prezentujú pred svetom.
To, že charakteristický britský zvuk je pocitovo silnejšou kávou než v prípade amerických kolegov, bolo zjavné pri štvrtkovom vystúpení headlinerov Korn. Predviedli strhujúce vystúpenie, nabité energiou, skvelými výkonmi si získali i tých, ktorí ich počuli prvýkrát. No mal som dojem, že ich rocková (označenie metal mi k nim jednoznačne nesedí) sila spočíva hlavne v tvrdosti a tá nemôže v súboji s britskou úprimnosťou triumfovať. Istý dôkaz by mohlo predstavovať zaradenie coververzie Another Brick In The Wall od Pink Floyd, ktorú kapela "neměla zapotřebí". Naťahovala ju, experimentovala v nej, snažila sa, ale v podaní pôvodných tvorcov vyznieva krajšie.
V ten deň sa diali krásne veci i v A38 aréne, kde vo výbornom trojbloku vystúpili Anna Calvi, dEUS a Ministry. Britská pesničkárka ukázala dve polohy, tú pohodovú i zadumanejšiu. V každom prípade išlo o výborné vystúpenie, kde nebola núdza o kvalitné texty s posolstvom, sprevádzané poctivými inštrumentálnymi výkonmi. Belgickí dEUS zanôtili na tvrdšiu elektronickú nôtu a divákov priviedli do varu bez akejkoľvek námahy. Skupina im za odmenu dovolila v závere vyliezť na pódium, kde si to spoločne výborne užili. Čo dodať k Ministry? Americká industriálno-rocková legenda nezostala povesti nič dlžná a publiku naložila svoje veľké hity vo veľkom štýle a vysokej rýchlosti. Al Jourgensen nemal so spevom problémy, no ako tvrdí, po každom vystúpení sa cíti ako nebožtík.
Prekvapenia sú ukryté na menších pódiách
Mnohým divákom neušiel program na scéne World Music, kde zavládli kapely, holdujúce národným tradíciám. Tie sa snažili pretaviť do súčasnej podoby, a treba povedať, že veľmi schopne. Reč je o bosnianskych Dubioza Kolektiv, mexických Los de Abajo či veľmi populárnych The No Smoking Orchestra na čele s Emirom Kusturicom. Ich hudba je určite príjemná, ľudia sa pri nej bavia, no to je asi tak všetko, čo môže ponúknuť.
Kým u vyššie spomenutých kapiel ťažko hovoriť o hudobnom progrese, španielski Crystal Fighters, hrajúci vo štvrtok v menšej Arene, zasvätili svoju hudbu práve posúvaniu hraníc rôznych žánrov. Skupina potvrdila, že má namierené medzi špičku tej lepšej elektronickej scény. Originálny prístup k tanečným motívom, chytľavé, no rafinované melódie, a hlavne folkové námety, akoby vystrihnuté z baskickej učebnice ľudovej hudby. Bolo radosťou pozerať na nástroje, staré niekoľko stoviek rokov, ako ožívajú pri zvukoch dnešnej "skotačivej" elektroniky. Jedinou slabinou bolo to, že kapela hrala dosť krátko, no na to sú jej fanúšikovia už zvyknutí. Vydanie nového albumu by malo nasledovať už onedlho.
Z ďalších prekvapení je možné spomenúť to, že festival navštevuje aj vyhranené publikum. Týmto ľuďom nevadí, že niekde na hlavnom pódiu alebo vo veľkom stane sa pretŕčajú Placebo, Tankcsapda, Korn, Hurts alebo Ministry. Títo ľudia majú vyhranený vkus a chcú vidieť práve to svoje. Bolo zážitkom vidieť besniace publikum pri DJ-skom sete holandského Chef's Special (Holland Meets Hungary Stage), na drum&bassové vyčínanie Dirtyphonics čakali mnohí až do rána. Maďarskí patrioti nedbali na spoteného Jonathana Davisa (Korn), mali predsa na svojom vlastnom pódiu Kiscsillag. Vernosť bluesu potvrdil veľký počet návštevníkov pri pódiu Blues Kocsma, kam zavítali i hostia z USA.
Organizátori sa o tradične vysoký počet návštevníkov postarali vzorne. Pozitíva treba vidieť hlavne v plynulosti priebehu festivalu a v infraštruktúre, akú tu zaviedli. Z prvých negatívnych dojmov mrzí to, že sa nikomu akosi nechce odstrániť prach (postrekom vody), ktorý celé podujatie dosť kazí. Náplasťou je rozprašovač vody pri hlavnom pódiu, no mám pocit, že viac vody potrebovali fanúšikovia v kotli pri vystúpení Crystal Fighters.
Smutné je, že zbytočne vysoký počet dobrovoľníkov sa venuje kontrolám náramkov a pracovníci SBS to niekedy s bezpečnosťou preháňajú. Účastníci sa však bavia výborne, uvidíme ako dopadne finále Szigetu 2012. O jeho priebehu vás budeme informovať v ďalšom článku.
Autor: Marek Danko
Foto: Martin Laškovský
