Pokúšať sa odosobniť od včerajšieho vystúpenia Muse je nemožné, rovno v úvode upozorňujem, že superlatívami sa šetriť nebude. Britská štvorica predviedla v samom závere festivalu Rock for People strhujúce divadlo a ostatné, i keď mnohé sympatické koncerty nechala niekoľko levelov pod sebou. Spevák Matt Bellamy predviedol neskutočnú formu, desiatky tisíc fanúšikov zaklial nespútanou energiou a predovšetkým svojou úprimnou radosťou z vystupovania.
Aj napriek tomu, že posledné dva albumy britských velikánov Muse u prevažnej väčšiny kritikov prepadli, živé verzie nových skladieb ako Compliance, We are Fucking Fucked či Won't Stand Down šlapú naživo minimálne tak dobre ako overené hity. Kontinuálny tlak, o ktorý sa Matt Bellamy (spev, gitary, klavír) postaral spolu so svojimi dlhoročnými spoluhráčmi – Dominic Howard (bicie), Chris Wolstenholm (basgitara) a nový štvrtý koncertný člen Dan Lancaster (klávesy, perkusie, gitary) – nemal jediné slabšie či pomalšie miesto. Štvorica predviedla bezchybnú zohratosť na pozadí futuristického videonaratívu.
Bellamy aj Wolstenholm si priebežne užívali vysunuté mólo, na ktorom sypali jedno sólo za druhým. Frontman skúpy na slovo k tomu ešte vypĺňal pauzy medzi skladbami epickými klavírnymi rozkladmi. Koncert bol podľa očakávaní pobratý maximalisticky aj z hľadiska vizuálnych efektov, z centra pódia dominovala predovšetkým masívna kovová maska odhalená počas skladby Won't Stand Down.
Vystúpenie fungovalo ako kompaktný celok a vrcholilo od začiatku prakticky až do záverečnej Knights of Cydonia uvedenej Wolstenholmovým dramatickým introm na ústnej harmonike. Bubeník Howard, ktorému sa na hrudi vynímalo srdiečko v ukrajinských farbách, pri odchode poďakoval fanúšikom za potlesk a nezabudol poznamenať, že do Českej republiky sa kapela určite čoskoro vráti.
Na tomto mieste je potrebné poznamenať, že potlesk publika pred prídavkom bol relatívne biedny a kapela si po takom výkone zaslúžila omnoho viac. Štvrtý deň festivalu bol už na ľuďoch skrátka viditeľný, ani to však mnohým nezabránilo užiť si jeden zo záverečných koncertov, domácich miláčikov Tata Bojs.
The 1975 – sympatické, i keď dramaturgicky rozpačité
Po sobotnom koncerte britských indie-rockerov The 1975 sa na sociálnych sieťach rozvírili diskusie o tom, nakoľko vhodné bolo ostentatívne požívanie rozličných alkoholických nápojov frontmana Matta Healyho v priebehu vystúpenia. Bulvár prináša priebežné správy o ukončení jeho vzťahu s americkou superstar Taylor Swift, rozchod Healyho alkoholizmu evidentne neprospieva. Pravdou je, že The 1975 odohrali sympatický koncert s viacerými vyvrcholeniami, početné inštrumentálne zloženie vrátane saxofónu predviedlo príjemné kompozície a (na pomery hlavného pódia) skromná návštevnosť koncertu umožnila nájsť si pohodlné miesto s priestorom na tanečné kreácie.
Healy hádzal do predných radov plných prevažne mladých fanyniek psie pohľady, miestami sa ale zdalo, že ani on sám úplne nechápe, čo robia The 1975 na festivale Rock for People v headlinerskom slote medzi menami ako Muse či Slipknot. Svedčil o tom aj samotný záver koncertu, po ktorom sa drvivá väčšina osadenstva otočila o 180 stupňov a od pódia odráčala prakticky bez potlesku.
(Na margo headlinerov: koncert štvrtkových Slipknot sme rozoberali v samostatnom článku, vystúpenie druhého headlinera festivalu, Američana Machine Gun Kellyho, rovnako ako celý piatkový program, sme žiaľ nevideli.)
Festival Rock for People si počas svojej takmer tridsaťročnej existencie vybudoval vlastnú unikátnu festivalovú identitu s pestro vyskladaným, samozrejme prevažne rockovým programom. Pravdou je, že pri prechádzkach letiskového areálu sa občas mohlo zazdať, že pódiám kraľuje najmä metalcore typu Hollywood Undead či Architects, ktorí sú stávkou na istotu a tak trochu už patria do tradičného dramaturgického menu Rock for People, podobne ako domáce zostavy Vypsaná Fixa, Cocotte Minute, Hentai Corporation či Horkýže Slíže. Zo slovenskej scény sa predstavili aj rockeri Small Town Life a svoje experimentálno-rockové polohy predviedol v stane Petra Svobody aj Mišo Kaščák s Bez ladu a skladu. Kaščák sa neskôr v tajnom slote predstavil aj s ikonickou metlou na hlave ako bubeník veselej alko-punkovej skvadry Vydrapená Bužírka Punk System.
Veľmi príjemný (i keď nadmieru hlasný) koncert odohrala na béčkovom pódiu britská zostava Barns Country a oduševnenou energiou s veľkolepým záverom sa blysli aj Nothing More. Samostatnú zmienku si zaslúžia Papa Roach, ktorí odohrali výborný, prekvapivo energický slot, frontman Jacoby Shaddix na pódiu ožil a aktívne komunikoval s publikom, aj keď počas predchádzajúcej autogramiády v merch centre vyzeral, že by bol všade radšej ako pri fanúšikoch. Z hľadiska intenzity šou musím konštatovať, že Papa Roach sobotu odheadlinovali namiesto The 1975, ktorých však verejne pozdravili. Coververziami skladieb vzdali hold aj The Prodigy či, na moje úprimné prekvapenie, The Cure. Na hlavnom stagei totiž odohrali adaptáciu nádhernej piesne Lullaby.
V priebehu nedele potom ešte zamrzela správa, že americkí rockeri Incubus rušia kvôli chorobe svoje vystúpenia na Rock for People aj na rakúskom Nova Rocku. Organizátori však stihli výpadok nahradiť bleskovou rýchlosťou za manchesterskú zostavu The Harra, kapela Nothing but Thieves na čele s vokalistom Conorom Masonom sa potom dostala do neskoršieho slotu.
I Love You Honey Bunny vyfuckovali Putina, filharmónia mala moshpit
Počas sobotného večera pôsobili romantické skladby X Ambassadors na veľkom pódiu stratene, nenadchla ani Alice Merton, ktorej chýbala iskra aj určitá miera originality. Veľmi príjemný koncert naopak odohrali mladučko pôsobiaci pražskí I Love You Honey Bunny servírujúci záživné a svieže indie-rockové aranže. Na rozdiel od viacerých skúsenejších kolegov nezabudli opakovane upozorniť na situáciu na Ukrajine, frontman, multiinštrumentalista a excelentný vokalista Sebastian Jacques odhalil v úvode koncertu nápis FUCK PUTIN ukrývajúci sa na zadnej strane jeho stratocastru. Mladá kapela s názorom a výbornou hudbou je presne to, čo človek chce na začiatku festivalu dostať. I Love You Honey Bunny by sa určite nestratili ani na väčšom pódiu a v lepšom čase, no nepochybujem, že to tam čoskoro dotiahnu.
Tradičný slot hudobnej legendy tento rok zastával krehulinko pôsobiaci Václav Neckař so skupinou Bacily, na ktorých koncert boli do najväčšej arény festivalu pristavené lavičky pre starších návštevníkov. Po pôvodných rozpakoch to kapela jeho rovesníkov skutočne rozbalila a okrem nádherných českých šlágrov ako Tu kytaru jsem koupil kvůli tobě prekvapila aj niektorými peknými rockovými nástupmi. Slot legendy máva na Rock for People už tradične najmasívnejšiu podporu - búrlivé potlesky striedalo skandovanie počas pesničiek, desiatky nadšencov si lajzlo aj spontánny crowddiving pričom nikomu nevadilo, že práve hrá pokojná romantická skladba.
Ľahko bizarný bol aj spontánny moshpit, ktorý sa v Evropa 2 Stage rozpútal počas inak príjemného koncertu Filharmonie Hradec Králové. V podobne nadšenom recesistickom duchu prebehol legendárny český AZ kvíz, ale aj úsmevný a energický koncert početnej baby-punkovej zostavy Kašpárek v Rohlíku v stane Čt Art.
Úctyhodný 27. ročník festivalu Rock for People bol veľmi solídne zvládnutý aj po organizačnej stránke, kde všetko šlapalo bez väčších problémov. Areál letiska je veľmi kompaktný a organizátori vytrieskávajú potenciál priestoru v každom smere. Viaceré letecké hangáre sa tak počas festivalu premenili na útulné zázemie pre novinárov, piváreň, jedáleň a podobne. Čo na Slovenských festivaloch zvykom skutočne nebýva, je fakt, že podujatie svojím návštevníkom nenúti monopolný pivovar, ale každý si môže pivko vybrať z bohatej ponuky rôznych, väčších či menších značiek, čo hodnotím ako geniálnu záležitosť.
To sa nedá povedať o bezkontaktnej platobnej službe NFC Tron, ktorá má návštevníkom festivalu umožniť väčšiu slobodu v rámci platieb, ale pravdou je opak. Návštevník nemá na výber a hneď po príchode na festival musí zaplatiť poplatok za aktiváciu služby a následne za každým doplnením peňazí nabíjať čip. Návštevníckou optikou je obyčajná platba kartou omnoho príjemnejším riešením.
Ďalší nepríjemným faktom je, že festivalové ceny za gastro atakujú nové maximá - kúsok pizze v prepočte za takmer 4 eurá, vanička hranoliek za 10 alebo obyčajný malý hotdog za vyše 6 sa stávajú krutou novou realitou. To však nič nemení na tom, že tím okolo Michala Thomesa pripravil vynikajúco zvládnutý štvordňový fesťák a už teraz sa teším na budúci rok.
Autor: Matej Kráľ