Kým štvrtok sa na trenčianskom letisku niesol v znamení viacerých výročí a symbolických odkazov na ne, piatok predstavoval už skutočne regulérny festivalový deň v každom zmysle. Atmosféru poznamenal ľahký dážď aj zrušenie vystúpenia jednej z hlavných hviezd tohto ročníka, no napriek tomu sa pod viacerými pódiami podarila vytvoriť pravá letná zábava.
Radosť a spev menších a väčších detských spevákov išli z pódia od prvej minúty a mnohí z početného publika pred pódiom si v rytme rómskej hudby aj zatancovali. Základom repertoára zboru sú piesne z pera rómskeho skladateľa, gitaristu, speváka, pedagóga a zároveň manžela Kelarovej Desideria Duždu, ktorý spoločne s profesionálnymi umelcami sprevádza zbor na koncertoch. Hlavnou misiou projektu je dať šancu deťom z komplikovaného prostredia, zviditeľniť ich, umožniť im prežiť nové cenné zážitky, motivovať ich a inšpirovať na nové veci a zároveň ich učiť prezentovať rómsku kultúru na profesionálnej úrovni. Snahu Kelarovej meniť svet prostredníctvom hudby opisuje aj dokument O čo ide Ide. "Keď som bola prvýkrát v osade, tak som fakt mesiac nespala. Každú noc som videla oči tých detí, ako tam prežívajú, ako sú tam odsúdené na doživotie. Už som na to zvyknutá, chodím tam 20 rokov, ale vždy ma to nejako dostane," hovorí v dokumente Kelarová.
Zdroj: Martina MlčúchováIda Kelarová, Čhavorenge a Česká filharmonieNamiesto hviezdy neznáma kapela
V piatok sa rozbehol aj program novej scény Sporka Science & Magic, ktorá dopoludnia hostí prednášky na rôzne populárno-vedecké témy, poobede sa mení na priestor so vstupom len od 18 rokov a stáva sa dejiskom koncertov, kde má však okrem hudby svoj priestor aj burleska. Ako prvá kapela sa tam predstavili slovenskí rockeri The Youniverse, ktorým to v drevenom šapitó s farebnými vitrážami mimoriadne svedčilo - a nielen preto, že speváčka Tammy a gitarista Jerguš Oravec nechali zbytočné oblečenie v šatni. Bolo sa na čo pozerať a aj čo počúvať. Sebavedomie tohto kvarteta, aké u mladých slovenských kapiel často nevidieť, sa totiž opiera o skvelý spev, gitarové majstrovstvo a originálne skladby z albumu CMYK, na ktorom sa snúbi (blues)rocková minulosť so súčasnosťou. Vystúpenie bez hluchých miest gradovalo od začiatku do konca a kapela bola z vrúcneho prijatia pri svojej prvej účasti na Pohode príjemne šokovaná. Nabudúce si teda títo svetovo znejúci Slováci pokojne môžu trúfnuť aj na väčšie pódium.
Výborné koncerty menej známych mien sú na Pohode častým javom aj v prípade zahraničných umelcov. Izraelská hudobníčka Noga Erez popoludní v najväčšom krytom stane Sporka napriek ešte pomerne skromnému publiku vytvorila naozaj strhujúcu atmosféru. Svojím prejavom do veľkej miery pripomínala ďalšiu hudobníčku, ktorá si nekladie servítku pred ústa, M.I.A. Jej prejav je však oproti britskej kolegyni civilnejší a priamočiarejší, čo pravdepodobne nie je len otázka rozpočtu. Koncert tak fungoval predovšetkým na obrovskej charizme, ktorú suverénna raperka predviedla.
Očarujúci vie byť aj kanadský podivín Mac DeMarco so svojou partiou, pohodové vystúpenie však tentokrát (v rámci jeho štandardu) patrilo k tým vlažnejším. Slovenské publikum už DeMarca mohlo zažiť aj na samostatnom koncerte v Bratislave, dal sa teda predpokladať nespútane veselý zážitok. Úroveň energie kapely však bola tentokrát nižšia, hoci Mac nezaháľaľ so svojimi typickými smiešnymi pohybmi, zábavnými rečičkami, growlovými pokrikmi a snahou rozospievať publikum. Počas koncertu ustalo mrholenie, na pár minút vykuklo slnko, a dokonca vyšla aj dúha, ktorá kapelu potešila rovnako ako helikoptéra nesúca v diaľke akéhosi kaskadéra na rebríku. Celkovo však interakcia hudobníkov s publikom a medzi sebou navzájom ani zďaleka nebola taká intenzívna a zábavná ako by sme čakali. Najmä gitarista Andy White bol v porovnaní s bratislavským koncertom tentokrát úplne nenápadný. Jeho hra však bola bezchybná a i samotný DeMarco okrem spevu ukázal aj kus gitarového umenia.
Zdroj: Martina MlčúchováMac DeMarco na PohodeDvojica Sink Ya Teeth predstavila v rovnakom čase v EUrópa stage angažovaný elektropop, počas ktorého poslala aj "srdečné" pozdravy prezidentovi Donaldovi Trumpovi. Vystúpenie poznačili pokrivkávajúce vokály (zrejme z technických dôvodov), napriek tomu ženské duo, ktoré spolu začalo robiť hudbu len pred dvoma rokmi, očarilo šéfa Pohody Michala Kaščáka natoľko, že po nečakanom zrušení koncertu Lykke Li, ktorú sa napriek snahe organizátorov nepodarilo po zrušení jej letu včas dopraviť do Trenčína, práve Sink Ya Teeth nahradili uvoľnený slot na hlavnom pódiu. V hre pritom bolo aj presunutie britského hudobníka Michaela Kiwanuku na hlavné pódium, no definitíva o neúčasti švédskej speváčky prišla príliš neskoro a presun jeho veľkej kapely z Orange stage-u už nebol možný. U Sink Ya Teeth to bolo jednoduché aj vďaka minimalistickému setupu (basgitara, elektronické bicie a dvoje klávesy, resp. syntetizátory), skôr bolo otázne, ako také veľké pódium ustoja samotné hudobníčky.
Zvládli to však skvele a hoci z príhovorov bolo jasné, že tomu ani ony samotné nemôžu uveriť a cítia sa ako v rozprávke, dokázali roztancovať prítomných fanúšikov. Tých samozrejme nebolo tak veľa ako býva v headline slote zvykom (väčšina fanúšikov Lykke Li zrejme túto náhradu neprijala), no v rámci možností narýchlo vzniknutej situácie to z Kaščákovej strany rozhodne nebola zlá voľba. Basové groovy v chladnom počasí rozhýbali všetkých prítomných a na nočnom koncerte na rozdiel od toho prvého nebol problém ani so spevom, resp. zvukom. A celé to bolo aj veľmi symbolické - vystúpenie neznámej kapely na hlavnom pódiu podčiarkuje étos festivalu, ktorý si nikdy nezakladal iba na veľkých hviezdach, jeho hlavnou silou je pestrosť a množstvo menej známych hudobných pokladov, ktoré sa postarali o to, že pre väčšinu návštevníkov piatkový program napriek absencii hlavnej hviezdy určite nebol sklamaním.
Zdroj: Martina MlčúchováPozrite si celý piatkový fotoreport Martiny MlčúchovejToto je hip-hop (a toto tiež)
Stálica slovenského rapu Vec hráva na Pohode pravidelne, a tak nesmel chýbať ani jeho najnovší projekt Ultrazvuk, ktorého rovnomenný debut patrí k tomu najlepšiemu, čo tento rok domáca scéna vyprodukovala. Je to aj vďaka hutným odkazom niektorých skladieb, v ktorých nájdete aj reflexiu na rastúci extrémizmus v spoločnosti či rapové poďakovanie všetkým, ktorí v Novembri 1989 stáli na námestiach. Pre "slniečkárskych raperov" dokonca vykuklo aj slnko, ako poznamenal Tono S. Nebolo to však len o uvedomelom rape, chalani sa vedia aj baviť, čo potvrdili aj v skladbách s hosťujúcimi speváčkami - Emmou Drobnou (Postráž mi Emmu) a Shady Lady (Majitelia hry). Naopak, z raperov na albume tentoraz prišiel len Bene z Modrých hôr, ktoré predtým odohrali výborný akustický koncert v Café Kušnierik. Vec a Tono alias Branči a Tonči boli z obrovskej podpory publika rovnako dojatí ako predtým The Youniverse. Slovenská hudba je skrátka na Pohode naozaj doma.
O kúsok ďalej bez akéhokoľvek moralizovania priniesol spoločenskú výpoveď zástupca najmladšej rapovej generácie, Fobia Kid. Či už reflektuje vlastnú identitu černošského chalana z Oravy alebo fejkový svet Instagramu, jeho trapové skladby majú neuveriteľnú šťavu. Štedré využívanie vulgarizmov a nihilistický životný postoj môžu potvrdzovať stereotypné vnímanie hip-hopu ako subkultúry "skazenej mládeže", no sú predovšetkým hlboko autentickou výpoveďou. Fobia Kid pomenováva negativitu okolo seba s takým nadhľadom, že jeho výpoveď presahuje generačnú spriaznenosť a má čo povedať aj starším ročníkom. Chybičkou v dramaturgii bolo, že sa predstavil v spomínanom priestore 18+, kvôli čomu stan nebol celkom naplnený, hoci pred ním postávala masa násťročných, ktorých na koncert nepustili.
Zdroj: Martina MlčúchováThe Roots priniesli na Pohodu skvelý hip-hop aj funkCelkom iný žáner hip-hopu predstavujú The Roots, ktorí sú v tomto svete absolútnou legendou. Ich slovenská premiéra v piatok potvrdila prečo, ak niekto o ich pozícii na špičke žánra vôbec niekedy pochyboval. Deväťčlennú kapelu s bicími, basou, gitarou, elektronickými sekvencermi/samplermi a dychovou sekciou tvoria samí špičkoví hudobníci, vďaka čomu koncert od prvej do poslednej minúty dokonalo šlape. Virtuozita je prítomná v každom momente, nielen v strhujúcich sólach jednotlivých členov. Špeciálnu zmienku si zaslúži gitarista Captain Kirk Douglas, ktorý okrem famóznej hry aj výborne spieva. Zastúpil aj Erykah Badu v azda najznámejšej skladbe kapely You Got Me.
Z kultového albumu Things Fall Apart, ktorý má tento rok 20. výročie, v úvode koncertu zazneli aj skladby The Next Movement či Act Too (The Love of My Life). Druhá polovica vystúpenia však už viac než rapový koncert pripomínala strhujúcu funkovú jam session. O tom, že kapela nie je len "old school" však svedčila aj elektronická vsuvka v podobe dychberúceho sóla na sekvenceri ako ukážka toho, čo všetko sa dá naživo vytvoriť bleskurýchlymi údermi do pár tlačítok. Toto malé spestrenie však len podčiarklo to, ako výborne znie naživo dokonale zohratá živá kapela. Skladby v jej podaní zneli s absolútnou ľahkosťou, akoby si The Roots len tak jamovali pre seba, nie pred zhruba 10-tisícovým davom Urpiner stageu, ktorý sa na chvíľu preniesol do epicentra hip-hopovej kultúry.
Súčasný experimentálny rap následne v Sporka stane zastúpili Death Grips, ktorí svojou energiou presahujú žánrové kategórie. Jedna z najzaujímavejších súčasných kapiel na slovenské publikum vychrlila svoj set takmer bez dychu a bez prestávky. Temnou energiou nabité rapové skladby s prímesou industriálnej elektroniky a punk-rocku tak vytvorili jednu pohlcujúcu masu, ktorej sa jednoducho treba poddať. Hip-hopový koncert, kde sa viac máva vlasmi, než rukami nad hlavou, rozhodne nezažijete každý deň.
Nežný záver v soulovom šate
Možno to bolo len v nadväznosti na Death Grips, no na nasledujúcom koncerte mi chýbala práve istá agresivita. Švédska kapela Viagra Boys sľubovala originálny post-punkový zážitok v spojení s klávesami a saxofónom. Frontman Sebbe má skutočne charizmatický hlas aj prejav, publikum okrem iného zabával aj polievaním svojho (v tomto prípade doslova) pivného pupku, nielen pri ironickom fitness hite Sports. Osobne som však zrejme očakávala viac punku, ako post, na mnohých miestach mi totiž práve využívanie netypických nástrojov nesedelo a pripomínalo skôr poobednú festivalovú tancovačku než punkovú dravosť.
Po koncerte The Roots sa na Orange stagei predstavila britská speváčka Lianne La Havas. Bolo to v rovnakom čase ako Death Grips a táto dilema bola v rámci tohtoročnej Pohody jednou z najväčších. Kto však pred nekompromisnými rapovými pankáčmi dal prednosť soulovému pesničkárstvu talentovanej Londýnčanky, tiež nemusel ľutovať. Lianne sa predstavila len sama s gitarou, no druhé najväčšie pódium úplne ovládla a pokojne by práve ona mohla byť náhradou Lykke Li na hlavnej scéne.
Obrovská charizma, krása, prirodzenosť a najmä úžasný hlas 29-ročnej speváčky a skladateľky zafungovali od prvej skladby a bol to podobne silný zážitok, ako keď sa na tom istom pódiu takisto v neskorej nočnej hodine vo svojej slovenskej premiére v roku 2010 predstavil José González. Spojenie intímnych sólových koncertov a veľkých pódií skrátka na Pohode funguje, značná časť jej návštevníkov sa totiž už dávno nechodí na festivaly iba zabávať. Skladby ako Unstoppable alebo Forget boli v sólovej podobe naozaj podmanivé a zo speváčkinej interakcie s publikom bolo jasné, že je tu ďalšia "pohodová láska". Uvidíme, kedy sa jej slová o návrate naplnia.
Zdroj: Martina MlčúchováLianne La Havas očarila PohoduĎalší zástupca novej vlny britskej čiernej hudby Alxndr London sa minulý rok predstavil na niekoľkých koncertoch po Slovensku, na Pohode bol však prvýkrát a tak, ako mnohých iných, aj jeho reakcie publika dojali a nadchli. Vo svojom typickom kostýme s klobúkom/tienidlom zastierajúcom takmer celú tvár, priniesol kvalitný koncert na počúvanie pre všetkých, ktorí uprednostnili skôr upokojujúci neo-soulový žáner pred tanečnými parties rozbiehajúcimi sa v okolitých stanoch. Jeho podmanivý vokál v spojení s úspornou, no rytmicky skvele šľapajúcou trojčlennou kapelou, bol ideálnym "predjedlom" pred očakávaným koncertom Michaela Kiwanuku. Ten už po polnoci ponúkol ďalšie príjemné vystúpenie, v ktorom jeho typický chrapľavo sa lámajúci vokál "obalila" výborná kapela akoby vystrihnutá zo 70-tych rokov, aj s dvoma neprehliadnuteľnými vokalistkami, ktoré ho vo viacerých skladbách skvele dopĺňali.
Hudobník, ktorého v našich končinách preslávil predovšetkým seriál Big Little Lies, je súčasným nasledovníkom soulových velikánov ako Marvin Gaye, Otis Redding alebo Bill Withers. Okrem oduševnelých pomalších skladieb zazneli aj piesne Money či Black Man In a White World, ktorou hudobník reflektuje svoju britsko-ugandskú identitu, ako aj skutočnosť, že na jeho koncertoch väčšinu publika (v Trenčíne absolútne drvivú) tvoria belosi.
Podobne to však vyzeralo na väčšine koncertov, ktoré sme v piatok videli. Okrem vyššie spomenutých sa predstavili aj americké reggae hviezdy Morgan Heritage, 80-ročná energická speváčka z Trinidadu a Tobaga Calypso Rose, či africké duo Amadou et Mariam, ktoré sa vystúpilo v spoločnom koncerte s The Blind Boys of Alabama. Toľko veľa čiernej hudby v jej najrôznejších podobách Pohoda za jeden deň ešte nezažila, navyše aj mnohí z domácich umelcov (napr. slovenskí raperi alebo jazzman Peter Lipa) hrajú hudbu, ktorá má svoje korene práve v afro-americkej kultúre. Možno ide o náhodu, možno nie, v každom prípade Pohoda prostredníctvom hudby okrem iného výrazne prispieva aj k búraniu rasových predsudkov. Byť rasistom alebo tvrdým odporcom miešania kultúr a chodiť na festival, kde sa každoročne stretávajú umelci z celého sveta, sa totiž dosť pravdepodobne úplne vylučuje.
Kiwanuka sa s publikom rozlúčil skladbou Love & Hate, ktorý bola dokonalou bodkou pre tých, ktorým na pokračujúci nočný program nezostalo dosť energie. Dnes medzi najočakávanejšie mená patrí Liam Gallagher, Charlotte Gainsbourg, Mura Masa či Little Big, no predstavia sa aj Korben Dallas (prvýkrát na hlavnom pódiu), minuloročný objav Pohody Donny Benét a mnohí ďalší.
Text: Patrik Marflák a Michaela Kučová + TASR (Čhavorenge)
Foto: Martina Mlčúchová
