Umelkyňa, ktorá vo svojej tvorbe používa množstvo foriem (od zvuku a slova cez pohyb, virtuálnu realitu, film až po sochu či maľbu), hovorí, že ju zaujímajú predovšetkým príbehy. Bratislavská premiéra kultovej americkej experimentátorky potvrdila, že je skutočne výnimočnou rozprávačkou.
Podujatie, ktoré v nedeľu v Slovenskom rozhlase uzatváralo tohtoročný program festivalu Viva Musica!, predstavilo kompozíciu Amelia (Songs for Amelia Earhart) inšpirovanú osudom letkyne Amelie Earhartovej, ktorá ako prvá žena v roku 1928 preletela Atlantický oceán. Laurie Anderson v nej skrz vlastnú senzibilitu interpretuje priekopnícky pokus Earhartovej obletieť Zem, ktorý sa jej však stal osudným.
Na jej aktuálnych koncertoch pritom znie už tretia verzia diela, ktoré bolo pôvodne premiérované v Carnegie Hall v roku 2000. Autorku na pódiu sprevádzali violenčelista Rubin Kodheli a orchester Filharmonie Brno pod vedením dirigenta Dennisa Russella Daviesa, ktorý s Anderson spolupracuje už od 70. rokov.
Zdroj: Zdenko HanoutZ cestovateľského denníka
Prvú polovicu koncertu tvorili skladba Studie napísaná Pavlom Haasom v terezínskom koncentračnom tábore a Symfónia č. 3 od Philippa Glassa, blízkeho priateľa a súputníka Laurie Anderson. Po príchode hudobníčky na pódium sa poslucháčsky zážitok stal subtílnejším, fragmentárnejším a poetickejším. Pojem koncert je preň priúzky, aj za krátkych 40 minút sa totiž vydávame na pôsobivú púť ponad hĺbky oceánov.
Vznik kompozície umelkyňa opisuje ako záujem neustále skúšať niečo nové, čo dokazuje aj súčasná jej podoba, v ktorej pôvodnú symfonickú verziu a variant pre sláčikový orchester a elektronický kontrabas upravila a rozšírila o viaceré interlúdiá. Zvuk pritom nepoužíva popisne, ale v úsporných symboloch a minimalistických opakovaniach.
Hukot motora zaznie len na pár sekúnd, neozýva sa ani šumenie rádiovysielača. Aj charakteristický vokodér hudobníčka využije len sporadicky. Hravú nespútanosť tentokrát Anderson podriaďuje rozprávačstvu. Emočný náboj príbehu posilňuje práve doplnený dialóg medzi jej elektronickými husľami a violenčelom Kodheliho.
Celá kompozícia čerpá z palubného denníka a telegramov pilotky svojmu manželovi, ktoré skladateľka doplnila o vlastné predstavy toho, čo sa žene pokúšajúcej sa o prelet okolo Zeme preháňa mysľou. Úsečnosť cestovateľských záznamov sa ideálne snúbi s poetikou a dikciou Anderson, ktoré pri počúvaní vyvolávajú hlbokú fascináciu už od jej prelomovej piesne O Superman.
Publikum sa vznáša a kĺže spolu s hudobným telesom, pred očami sa mihotajú exotické destinácie, nekonečné vlny oceánu a odlesky horúceho, neistého, milovaného stroja (ktorý v origináli pilotka/Anderson oslovuje ženským zámenom). Nedostáva sa na doslovné hudobné interpetácie jednotlivých lokalít, Earhartovej dobrodružstvo prostredníctvom koncertu spoznávame skôr v koláži obrazov, ktoré autenticky zachytávajú vzrušenie z neznáma, prekonávanie diskomfortu a zároveň ľahkosť bytia, keď robíme presne to, po čom túžime.
Zdroj: Zdenko HanoutNemožnosť spojenia
Kým skutočný let bol rozplánovaný na približne tridsať fáz, Anderson spracovala asi polovicu vybraných momentov. Medzi najpôsobivejšie patrí (tiež neskôr dopracovaná) pasáž, v ktorej si predstavuje vnútorný monológ malej Amelie snívajúcej o lietaní. Popovú ľahkosť prináša moment, v ktorom si pilotka pospevuje zhudobnenú (napr. aj Sinatrom) báseň Rudyarda Kiplinga. A primerane, zimomriavky vyvolá časť, v ktorej Anderson rekonštruuje neschopnosť pilotky spojiť sa s navigáciou z pobrežnej lode. Musíme byť blízko, nevidíme vás - Nepočujeme vás – Nevidíme vás – Nepočujeme vás. V tomto finále, pod ktorého vypätím Anderson opúšťa precíznu artikuláciu, je zreteľná naliehavosť autorkinho posolstva: nemožnosť spoliehať sa na technológiu ako na vykúpenie.
Kým skutočnú pilotku nad Tichým oceánom zradila nesprávna frekvencia a 2. júla 1937 sa stala nezvestnou, jej zhudobnený príbeh je aktuálnym varovaním pre všetkých, ktorí považujú technologický pokrok za odpoveď na všetky spoločenské problémy. Zdanlivo paradoxne prichádza od ženy, ktorá je známa práve svojimi hudobnými inováciami, konštruovaním vlastných nástrojov a využívaním nových technológií v tvorbe.
Anderson však v rozhovoroch opakovane zdôrazňuje, že ľudia, ktorí riešenie problémov vidia v technológii, v skutočnosti nerozumejú technológiám ani svojim problémom. Sama sa zaujíma predovšetkým o vyvolanie emocionálneho zážitku, ako umelkyňu ju fascinuje krásno. Napriek všetkým appkám a smart zariadeniam je totiž spoločné prežitie krásneho stále prostriedkom, ktorý má najväčší potenciál spojiť nás.
Zdroj: Zdenko HanoutAutorka: Michaela Kučová
Súvisiaci interpreti: Laurie Anderson
