Rocková legenda sa na masívnu inváziu do Košíc chystala už pred rokom. Dlhé prípravy vyvrcholili 10. decembra v Steel aréne koncertom, aký je hodný povesti maďarského fenoménu. Až na zvukovú nevyrovnanosť prepracovala kapela dvojhodinovú šou do posledného detailu tak, aby takmer vypredaná hala mohla plamenne burácať a oslavovať návrat svojich miláčikov.
Koncerty obvykle bývajú doménou ľudí pod 30 rokov, tu sa naopak táto cieľová skupina ocitla v drvivej menšine. Prím hralo zrelé publikum, či už išlo o akýmkoľvek jazykom hovoriacich "echt" Košičanov, cez zvyšok Slovenska a časti populácie Maďarska, až po fanúšikov, ktorí pricestovali až z Čiech alebo Poľska. V hale bolo vidno pár voľných miest, ale vypredať "steelku" je niečo iné než vypredať Dóm sv. Alžbety a záujem o túto legendu je neutíchajúci i napriek tomu, že budúci rok oslávi už 55. výročie.
Pompézna divokosť v maďarskom srdci
Plus mínus sedemdesiatnikom nechýba zmysel pre humor - ako intro ku koncertom si vyberajú Radeckého pochod od Johanna Straussa, skladbu, s ktorou ich paradoxne v roku 1966 porazila armádna kapela v rámci populárnej televíznej súťaže Kto čo vie. O čo bol výstup na pódium pompéznejší (rozumej s očividne ťažšou chôdzou), o to väčšie úsmevy na tvárach kompletnej deviatky žiarili. Omladiť formáciu sa podarilo angažovaním vokálneho dua, basovej gitaristky, klávesového hráča a svojim spôsobom i druhého gitaristu Tamása Szekeresa.
Vznikla tým zaujímavá situácia, pri ktorej má každý z dlhodobých členov mladšieho sparing partnera. K spokojnosti chýbal už len basák Tamás Mihály s povesťou virtuóza, no tá obostiera všetkých hudobníkov, ktorí sa v kapele mihnú, keďže nároky sú pod vlajkou posledného písmena gréckej abecedy odjakživa vysoké.
Zásluhy sú jedna vec, doba si žiada i niečo aktuálne. Rýchly gitarový nástup Életfogytig rock and roll nesie vyleštený sound 21. storočia, moderné klávesové aranžmány stratili patinu prevarených hammondov. O starobylú náladu našťastie nebola núdza aspoň na reliéfoch, sprevádzajúcich titul Babylon a mystickú atmosféru sa hudobníkom ľahučko podarilo vyčariť prostredníctvom Ne legyen, výbornej kompozície z nedávneho Oratória (pred rokom uvedeného v spomínanom Dóme sv. Alžbety).
Nechýbali spomienky na maďarskú revolúciu 1956 (Ötvenhatos lány), autentické tranzistorové upútavky, či počas tohtoročného leta zosnulých bývalých členov - József Laux patril medzi najlepších maďarských bubeníkov, Tamás Somló pôsobil v Omege v rokoch 1964 - 1967. Jeho hlas znie na bonusoch nepríliš populárneho debutu, z ktorého však kapela neopomenula zaradiť Egy lány nem ment haza, jednu z tých vydarenejších raných vecí.
Netreba rozumieť slovám. Precízna hudba hovorí za všetko
Regulárna hardrocková éra sa u Maďarov začala odchodom Gábora Pressera a Lauxa (sformovali superformáciu Locomotiv GT). Nasledovali tri platne, právom považované za to najlepšie s logom Omegy - živelná Élő Omega s hliníkovým obalom, vrcholná Omega 5 a brilantná Nem tudom a neved. Na voľnú trilógiu sa napriek tomu trestuhodne takmer nedostalo. Pritom ťažké riffy zdobené klenutými melódiami a neuveriteľne ohybný, expresívne presvedčivý spev tej doby mali ambície odlíšiť sa od britských vzorov (časté boli najmä prirovnávania k Uriah Heep). A nebolo to iba maďarčinou, tvrdým jazykom pre hudbu, ktorá u Omegy vždy znela lahodne a mäkko. Muzikanti čerpajú po harmonickej stránke z národných tradícií, znásobených silnými nosnými motívmi gitary a klávesových nástrojov, navyše rafinovane komunikujúcimi.
János "Mecky" Kóbor sa k publiku prihováral tak, ako keby stál na pódiu budapeštianskeho štadiónu. Nelámal si hlavu s angličtinou, po slovensky sa naučil iba obligátne "ďakujeme, Košice", keďže vďaka výbornej nálade publika sa skrátka cítil ako doma. S pohybmi ako správna rocková primadona, no nesmrteľnú Tízezer Lépés odspieval takmer ako za mlada, istený rovno dvojicou gitaristov.
György Molnár je hráč, ktorý nemôže sklamať, jeho Les Paul v Hajnali óceán rozozvučal nejednu citlivú strunu v duši pozorného diváka. Známy virtuóz Szekeres krotil chúťky, príznačné pre jeho sólové projekty, i povestné "lietajúce V" vymenil za rovnaký model ako kolega. Riffy mal naštudované bravúrne, do sól pridal štipku vlastnej fantázie a pri vzácnych dialógoch s Molnárom perlili melódie dvojnásobnou silou.
Na konci s dychom, ale s perfektnými výkonmi
Plusom košického koncertu bol určite fakt, že na ňom odzneli tri piesne z pripravovaného projektu Testamentum, ktorý Mecky prirovnal k "závetu kapely" a údajne má k práci na ňom autorsky otvorené dvere každý, kto v tejto formácii hral. Jedinou podmienkou je, aby všetky skladby vznikali ako tímová práca. Ide o logické pokračovanie toho, čo je známe už veľmi dlho - Maďari radi rozprávajú hudobné príbehy.
Zo starej kolekcie epických kusov sa legenda rozhodla siahnuť po Napot Hoztam Csillagot či Éjféli koncert z platne Időrabló (1977). V tom čase sa Maďarskom prehnala revolučná space-rocková vlna, metúca Omegu až kamsi k brehom osamoteného ostrova Pink Floyd. Inšpirácia sa prejavila i na ďalších dvoch albumoch z komerčne veľmi úspešnej éry.
Veľký priestor vtedy dostal László Benkő (klávesové nástroje) a v podstate si ho drží dodnes. Na ňom stojí i padá kompozičná noblesa zoskupenia. Mohutne naliehavý prúd hudby sa Maďari rozhodli na divákov vyliať v samotnom závere. Gro tvoril dramatický Metamorfózis II s nádherným sólom basovej gitaristky, vypätú atmosféru uvoľnil srdcervúco melodický kus A kereszt-út vége, monumentálne finišujúci obrovským nasadením posádky, nevynímajúc pána kotlov a činelov Ferenca Debreceniho.
Po hlavnej časti muselo prísť nevyhnutné. Kým sa Léna z Csillagok útján (1978), vzdávajúca hold bájnemu ruskému toku, ešte snažila udržať aké také dekórum, pri Gyöngyhajú lány a hlavne Petróleumlámpa (obe z prelomového albumu 10000 Lépés) išli všetky zábrany stranou a zostala len úprimná, čisto detská radosť z hrania.
Premiéra Omegy vo veľkokapacitnom priestore naplnila očakávania. Publikum si užilo osvedčené tutovky v moderných aranžmánoch, pookrialo pri spomienkach na rockovú mladosť a ako bonus dostalo ochutnávku z pripravovanej platne Testamentum. Údajne má ísť o posledný počin, skalní však dúfajú, že pred dôchodkom Kóborovci ešte nejaké dva-tri ďalšie materiály nahrajú. A keby sa im znovu zachcelo vyraziť na cesty, v Košiciach majú dvere stále otvorené.
Autor: Marek Danko
Ilustračné foto: kingdom4music.com
Súvisiaci interpreti: Omega
