V Bratislave v piatok a sobotu prebehol festival City Sounds. Ak ste o ňom nepočuli, ani sa nečudujem. Jeho promo bolo skutočne tou najslabšou a žiaľ, vzhľadom ku kvalite vystupujúcich, veľmi smutnou časťou prípravy festivalu, ktorému sa dá z organizačného a dramaturgického hľadiska vytknúť len máločo.
Počas pandémie je však uvedenie úplne nového formátu podujatia celkom riskantným krokom a vyžadovalo by si to omnoho intenzívnejšiu komunikáciu. Priestory Slovenského rozhlasu sú veľkorysé a na ich zaplnenie by zrejme usporiadatelia potrebovali viac mediálneho priestoru a/alebo omnoho dlhší čas na propagáciu. Hlavne s ohľadom na to, že počas letných mesiacov sa kvôli dovolenkám "kampaňuje" ťažšie. Samotný koncept festivalu je pritom dobrý – cieľ organizátorov ukázať, že aj bez zahraničných hviezd sa dá pripraviť silný program, postavený prevažne na domácich a pár českých projektoch a umelcoch, sa jednoznačne podarilo naplniť.
V rámci propagácie a "podielu na trhu" organizátorom určite nepomohol ani fakt, že septembrová kultúrna ponuka býva tradične po lete viac zhustená. Tento rok to platí dvojnásobe, keďže v obavách usporiadateľov z ďalšieho epidemiologického vývoja a hrozby zrušenia neskorších jesenných podujatí, sa veľa akcií naplánovalo už na september. K nízkej účasti tak určite prispeli aj konkurenčné akcie, najmä koncerty ružinovského festivalu Symfónia umenia – Carmina Burana (piatok) a Billy Cobham (sobota). Aj toto podujatie sa konalo tento rok prvýkrát a začalo sa propagovať pomerne neskoro, takže organizátori o ňom pri plánovaní City Sounds Festivalu nemohli vedieť. Zamiešať kartami mohol tiež štvrtkový koncert Stingovho gitaristu Dominica Millera v rámci festivalu Konvergencie, ktorý sa takisto koná v týchto dňoch. Nielen počas pandémie sa totiž málokto vyberie na koncert tri dni po sebe.
Dôstojný priestor a skvelý zvuk
Ľudia, ktorí si z bohatej ponuky podujatí v hlavnom meste vybrali práve City Sounds Festival, však rozhodne môžu byť spokojní. Ak si snáď ešte nad nízkou účasťou povzdychnem, berte to s rezervou, ale ten pocit nepatričnosti ma sprevádzal pri každom jednom príchode performera na javisko. Za to javisko je však jednoznačne potrebné pochváliť. Hlavné mesto nemá dôstojnejší, elegantnejší, vyzretejší a lepšie znejúci akustický priestor, než akým je obrátená pyramída Slovenského rozhlasu. Netreba pritom zabúdať ani na prácu zvukárov, ktorým bez výnimky ďakoval každý jeden z vystupujúcich.
Druhá pochvala smeruje k umne vystavanému časovému harmonogramu festivalu. Odohrával sa v dvoch sálach – Veľkom koncertnom a Komornom štúdiu SRo – pričom hlavný koncert začínal vždy o celej hodine a trval niečo málo pod 60 minút. Následne bola na hlavnom pódiu hodinová pauza, pričom túto "fugu" zaplnilo programom práve menšie zo štúdií, kde koncerty začínali približne 10 minút po celej hodine a trvali okolo 45 minút. Medzi jednotlivými koncertmi tak síce nebolo príliš veľa voľného času – mohli ste ich ale stihnúť všetky, navzájom sa nekrížili a ich maximálne trvanie v dĺžke nanajvýš hodiny bolo svieže a neunavujúce.
Zdroj: Michal Dzubina - Floe fotographyAndy Switch & Radiopieces (foto: Michal Dzubina - Floe fotography)Začalo sa zostra
Festival otvorilo zoskupenie Ivana Ecetová Quartet. Zmes domácich hudobníkov, ktorým dominoval naozaj ľúbivý hlas školenej opernej speváčky, ponúkol veľmi príjemnú zmes tanga a v podstate hispánskej muziky. Dynamické, precítené, absolútne nie lokálne znejúce. Občas sa síce stane, že pri tomto žánri časom muzika začne splývať, veľmi tu však pomohol už spomínaný timing a dĺžka koncertu do jednej hodiny, ako aj temperament a veľmi príjemná pódiová presence Ivany Ecetovej.
V malej sále program pokračoval projektom Andy Switch & Radiopieces. Pre mňa neznáma kapela mladých muzikantov zo Žiaru nad Hronom hrala autorské, anglicky spievané piesne. Do povedomia sa dostala vďaka Demovnici na Rádiu_FM. Dojmov z nich som si odniesol viac. Hudobne rozhodne zaujímavá, aj keď rytmicky rozsypaná hudba v štýle dreamy/hippie 70's či 80's bola totálne akceptovateľná, chalani sa snažili a dali do toho celú tu mladícku energiu, keď svojou hudbou žijete "každým coulem". Neustále prehovory medzi pesničkami síce mali pre mňa občas až prisilný tínedžerský rukopis, ale pokiaľ ich čaká ešte hudobno-performatívna evolúcia, môže ísť o dlhodobejšie zaujímavý projekt.
Padol som na zadok č. 1 nastalo pri vystúpení Prešovčanov AMC Trio Plus (čiže namiesto tria kvarteto) so známym americkým trumpetistom, dnes už 75-ročným Randy Breckerom. Ich vyše desaťročná spolupráca ma doteraz pódiovo obchádzala, preto som bol vyslovene zvedavý. Priznám sa k maličkej predpojatosti, AMC Trio som počul ako samostatné teleso pred veľa-veľa rokmi a odrádzal ma ako názov, tak i zmes jazzových štandardov, ktoré ponúkli. To, čo na pódiu odpálili v piatok večer, však bola smršť. Fantastickí inštrumentalisti (piano, bicie, basa, gitara), hudba, ktorá vás nenechala sedieť bez pohybu, a vyslovene až podivná prítomnosť ležérne a bezpohybovo stojaceho Breckera v nablýskaných bielych teniskách bola vťahujúca a energická – jednoducho situácia keď poviete, ok, toto je Amerika. Gig obhájiteľný na akomkoľvek pódiu kdekoľvek vo svete.
Zdroj: Michal Dzubina - Floe fotographyRandy Brecker a AMC Trio Plus ((foto: Michal Dzubina - Floe fotography)V Komornom štúdiu patril druhý koncert kapele The Grand Buffet. Projekt Petra Lipu ml., ktorý už viacročne funguje na tom, že si k sebe prizýva rôznych umelcov, nám v tento večer ponúkol speváčku Svetlanu Rymarenko, známu z vokálnej skupiny Fragile. Hudobne ide o kombináciu viacerých štýlov – soul, funk, elektro v kombinácii s vokálmi. Dramaturgicky trošku zvláštna voľba, ale neprišlo mi to nijako rušivé. Vystúpenie bolo energické, speváčka má bezpochyby dlhoročné skúsenosti s vedením publika, robila to prirodzene, nenútene a milo. Po hudobnej stránke príjemná "trsačka", viem si ich predstaviť na akomkoľvek letnom festivale. Taká tá kávička pred vrcholom večera.
A že to bol veru riadny vrchol. Padol som na zadok č. 2 mi pripravili hostia zo susedných Čiech – Cotatcha orchestra. Názov telesa odvodený od priezviska zakladateľa tohto progresívneho profesionálneho big bandu trubkára Jiřího Kotaču bol v programe uvedený spolu s featuringom Lenky Dusilovej, skvelej českej speváčky s bohatou kariérou a multižánrovým vývojom.
Ako si ich teda vizuálne predstaviť? Mne v hlave okamžite naskočili Snarky Puppy, ale v trošku klasickejšom šate. Hneď po úvodných tónoch som pochopil, prečo boli nominovaní v cenách Anděl (česká obdoba Grammy) v kategórii Jazz. Neskutočná individuálna vyspelosť, skutočne súčasné aranže a nebojácnosť, ktorá sa dá pripísať najmä hlavnému dodávateľovi kompozícií – pianistovi Matejovi Konvičkovi, bola vyslovene dychberúca. Síce už s piatimi koncertmi "v nohách" som sedel očarený, prikovaný, fascinovaný dokonalosťou hudby a výrazov muzikantov, ktorí maximálne opanovali pokročilú nočnú hodinu. Odporúčam stiahnuť, sledovať, streamovať všetkými desiatimi. A hlavne, choďte si ich pozrieť naživo!
Zdroj: Michal Dzubina - Floe fotographyLenka Dusilová (foto: Michal Dzubina - Floe fotography)Sobota bola odlišná, kvalitatívne ale ničím nezaostala
Príjemne oddýchnutý s dôverou v to, čo ma čaká, som sa na druhý deň do rozhlasu vybral o niečo skôr a stihol som tak aj vo foyeri hrajúci a úvodnú atmosféru navodzujúci Swingang. Príjemné 20. a 30. roky, uvoľňujúce popríchodové pocity. (Týmto sa ospravedňujem Paper Moon Triu, ktoré som deň predtým v tomto priestore nestihol).
Hlavný program večera následne odštartoval Ľubomír Gašpar Cimbal Project, ktorý si dal za cieľ prerobiť slovenské ľudové piesne netradičným spôsobom. Sprevádzalo ho sláčikové kvarteto Spectrum Quartett a speváčka Sisa Fehér. Tu som mal pocity dvojaké. Niečo totiž vyšlo, niečo nie. Nie som zástancom názoru, že každá ľudová pieseň sa dá jazzovo/klasicky/moderne upraviť a stále bude znieť dobre. Niekedy to jednoducho nevyjde. A tak ma časť koncertu bavila, časť menej. Individuálne šlo samozrejme o skvelých muzikantov, prítomnosť speváčky tomu jednoznačne pomohla a takisto prítomnosť cimbalu na pódiu nie je až tak okázalý jav.
Hostka tohto koncertu sa v priebehu pár minút presunula do menšej sály, kde už v triu odprezentovala svoj vlastný umelecký projekt spred pár rokov, nazvaný Bardo. Ide o hudbu atmosférickú, vyznávajúcu a hlásiacu sa k sile prírody, jemne ezotericky pôsobiacu, častokrát pulzujúcu a naliehavú vo svojom odkaze. Sisa je kamarátka, a "todle se nedělá", ale mne niektoré z polôh koncertnej verzie albumu z roku 2018 nesedeli. Napríklad skresľovanie či zdvojovanie jej hlasu, prípadne občas akoby nerozlíšiteľná intonácia, kde mi zanikal text niektorých z piesní. Apropo text – rozumel som odkazu, chápal som vrstveniu slov, aj tak mi však prišli trošku prázdne. Ale toto je vysoko individuálne konštatovanie, vypočujte si ich a zhodnoťte sami.
Zdroj: Michal Dzubina - Floe fotographySisa Fehér (foto: Michal Dzubina - Floe fotography)A naspäť na hlavné pódium. To patrilo Slovákovi-Neslovákovi Andreasovi Varadymu, ktorý sa síce na Slovensku narodil, ale prakticky celý svoj doterajší mladý život prežil v zahraničí, pričom na pódiu je väčšinou so svojím otcom (ten tentokrát sedel v hľadisku a fotil) a svojím mladším bratom. Je neskutočné, že tento iba 23-ročný gitarista má už za sebou šialené spolupráce s ozaj silnými menami, spomeniem len Roya Hargrovea či Davea Weckla, pričom pochvalne sa o ňom už pred rokmi (a roky) vyjadruje aj guru Quincy Jones.
Tentokrát ho na pódiu doprevádzal hosť z Berlína, gitarista Torsten Goods. A bol to masaker. Nemám vzletného slova, musel som to napísať takto od podlahy. Dvaja virtuózi, plus elektrický organ a bicie. Hodina čistej, energickej a dokonalej hudby. Došlo aj na nuansy, prekárania, vyhrávky, sóličká, ale okrem týchto očakávateľných momentov to bol jeden nádherný kompaktný prúd vysokej kvality. Ako nám ku koncu koncertu pripomenul Torsten, keď si pri rozlúčke s publikom vzal do rúk mikrofón: "musíte byť strašne hrdí, že Andreas je váš krajan". A kto tam bol, tak to hádam cítil presne takto.
Rozlúčku s vystúpeniami v malom štúdiu prinieslo zoskupenie Acalari Ensemble. Multitalentovaný Ľubomír Gašpar, hrajúci na cimbal počas prvého koncertu večera, sa tentokrát chopil kontrabasu a skvelé kvarteto (piano, kontrabas, bicie a akordeón) doprevádzalo spev talentovanej Júlie Kozákovej. Program bol vystavaný z rôznych národných piesní "ktoré majú v tejto kapele radi". Niet čo vytknúť. Profi zahraté a ešte lepšie odspievané. Júlia Kozáková pôsobí na pódiu fantasticky, rozdáva úsmevy, je úprimná, uveriteľná a po speváckej stránke absolútne sebavedomá. Verím, že ich čaká ešte veľa vystúpení, zahrialo to na duši.
Zdroj: Michal Dzubina - Floe fotographyRobert Balzar a Kristína Mihaľová (foto: Michal Dzubina - Floe fotography)Spadol som na zadok č. 3 tohto festivalu mi však ponúkol až skutočne skutočný záver. Snáď najmladší z vystupujúcich, Kristína Mihaľová a Jakub Šedivý, ktorí si pódiovo hovoria Lash & Grey, obohatení o virtuózneho Roberta Balzara na kontrabase a sláčikové S.V.A. Trio z Prahy, prišli predstaviť ako ich prvý, tak aj práve vychádzajúci druhý album. Ten divákom priniesli aj na vinyle, ktorého uvedenie tak predchádza všetkým oficiálnym vydaniam či zverejneniu na streamovacích službách. Samotný koncert priniesol snové, melodické a krásne intonačné viacgeneračné, no funkčné prepojenie umelcov, z ktorého sálala istota a radosť. Gro repertoáru tvoria anglicky spievané piesne, väčšinou ide o balady a večnú tému lásky, aj tak sa ale jedná o uhrančivý a opäť raz "neslovensky znejúci" počin.
Išlo o jediný koncert, ktorý obnášal aj prídavok. Bola ním Žbirkova Balada o poľných vtákoch a bola to krásna bodka za celým festivalom, ktorý trpel len na nedostatok divákov v hľadisku. Vystupujúci umelci však prejavili vysokú mieru pokory, profesionality a musím dodať aj pódiovej elegancie, no hlavne hudobnej vyspelosti, takže pochybujem, že niekto z prítomných zo sál odchádzal nespokojný či nenaplnený.
Autor: Michal Húska
Foto: Michal Dzubina - Floe fotography
