"Bude to dobrý experiment." Niečo takéto mi bolo povedané, keď sme sa v redakcii dohodli, že sa zúčastním koncertu Il Volo v Bratislave. Prečo som súhlasil? Chcel som vyjsť zo svojej komfortnej zóny a dať šancu niečomu, čo nepoznám. Okrem toho, keď aj chcete náhodou niečo "hejtovať", musíte sa s tým poriadne oboznámiť.
Utorok večer, približne desať minút pred siedmou hodinou, sa z taxíka informujem u mojej "plusjednotky", aká je situácia pred Zimným štadiónom Ondreja Nepelu. Moja spoločnosť mi avizovala veľké množstvo ľudí. Snažil som sa predstaviť si typického fanúšika talianskej trojice. Gianluca Ginoble, Piero Barone a Ignazio Boschetto sa považujú za popových spevákov venujúcich sa opernému prejavu. Sami to povedali hneď po prvej skladbe: "Chceme vám priblížiť známe skladby v štýle bel canto." Ide o klasickú taliansku spevácku školu z prelomu klasicizmu a neorenesancie.
Publikum na mňa sprvu pôsobilo, akoby sa schyľovalo k oslavám MDŽ neslávne známej politickej strany. Neskôr som si uvedomil, že návštevníctvo bolo v skutku heterogénne – prišla celá rodina, mama s otcom a dcérami, mladý zaľúbený pár vyzerajúci ako z katalógu na zásnubné prstene, ale aj kamarátky v stredných rokoch akoby vystrihnuté z maďarskej verzie Sexu v meste. Priestory "zimáku" neboli vypredané, ale trúfam si povedať, že boli naplnené zhruba na 90 percent. Takže moje otázky, kto príde na Il Volo, keď len nedávno boli v Bratislave Il Divo, a či to všetko vlastne nie je to isté, boli zodpovedané a irelevantné.
Z Eurovízie do sveta
Je ťažké uveriť, že Il Volo "vypľula" do sveta Veľká cena Eurovízie v roku 2015. Práve vtedy sa cez národné kolá talianskeho Sanremo Music Festivalu prebojovali do Viedne, kde predstavili skladbu Grande amore. S melodrámou hodnou Talianska skončili vtedy tretí, pričom sa im nepodarilo predbehnúť tanečné hľadanie samého seba vo víťaznom singli Heroes od Švéda Månsa Zelmerlowa. V tomto období už mali za sebou šesť rokov existencie, na bratislavskom koncerte tak oslavovali 15. výročie. Za čo sa chceli poďakovať aj prítomným fanúšikom, keď im venovali skladbu Il Mondo.
Vo všeobecnosti sa však večer neniesol len v kúskoch, ktoré naspievali v rodnej reči. O dynamiku sa okrem striedania taliančiny a angličtiny postarali aj dva body v programe, keď sa speváci chopili mikrofónu aj po jednom. Keď Ignazio Boschetto zaspieval Memory z muzikálu Mačky, pookrial som.
Prekvapenia prišli aj v podobe prevedení známych anglicky spievaných piesní. V sprievode českého Bohemian Symphony Orchestra Prague odznela aj My Way, pocta Enniovi Morriconemu, The Sounds of Silence, pôvodne od dvojice Simon & Garfunkel, ale tiež Who Wants to Live Forever od Queen. Keď sa talianska návšteva rozhodla požiadať prítomných o zasvietenie svetiel na telefónoch, niečo vo mne – intuícia alebo ostrieľanosť hudobného redaktora – kričalo, že určite príde na rad Hallelujah Leonarda Cohena. Mal som pravdu.
Zdroj: Peter Jakubik/Strobe.sk
Emócie za každú cenu
Tu sa dostávam k jednému z hlavných problémov celého koncertu, a keďže nerozumiem taliančine, viem sa vyjadriť iba k anglickým častiam. Z jednotlivých položiek setlistu nebola cítiť výzva, či to, že sa človek stane svedkom výnimočného okamihu, ako to trojica viackrát počas večera avizovala, ale čistá vypočítavosť. S niečím podobným sa môžete stretnúť, keď idete po uliciach väčšieho mesta a pouličný hudobník chrlí tie isté "zaručené hity".
Potenciál na zážitok za hranicou očakávaného by pritom rozhodne bol. Speváci vedia dokonale spievať. Dokonca Piero Barone "ťahá" svoj tenor bez akejkoľvek účasti vlastnej mimiky. Dramaturgiu sa však rozhodli postaviť na istote a emócie drásajúcich klasikách hodných pohrebného gýču. A ak by úplne chceli svoju obeť odpojiť od prístrojov, prihodili by ešte Goodbye My Lover od Jamesa Blunta.
Druhým zásadným poznatkom koncertu bol paradox, že na ňom človek ani nemusí byť. Na jednej strane je to svojím spôsobom pocta, že keď človek v hľadisku zatvorí oči, počuje kvalitnú hudbu bez akýchkoľvek chýb či zakopnutí. Dokonca, keď Boschetto nevládal s dychom pri ukončení jedného vysokého tónu, bol to, ehm, nový vietor v priestore. Inak si viem predstaviť, že pre hardcore fanúšika koncert nemohol ponúknuť nič navyše oproti tomu, čo videl na Youtube. Teda, ak neopomenieme jednoskladbovú spoluprácu s violončelistom Jodokom Cellom.
Na pódiu bol jeden alebo traja speváci, pražskí hudobníci boli stále na svojom mieste, prísun kvetov od náruživých fanúšičiek či fanúšikov z predného radu nepoľavoval, a to bolo tak všetko. Pritom si takáto hudba nevyžaduje rovno stvárnenie niekoľkých dejstiev opery, úplne by postačili tanečné prvky alebo iné ozvláštnenie. Veľmi plocho pôsobilo aj občasné vzájomné vyrývanie jednotlivých členov zoskupenia. Miestami pôsobili ako niekoľkomesačné šteniatka.
Nechcem povedať, že koncert Il Volo je zlý, hoci ma po troch tretinách dobre ozvučenej "popernej" produkcie rozbolela hlava. Len je škoda nechcieť z toho urobiť viac a dynamickejšie. Je dôležité zdôrazniť čarovnú formulku: nie som cieľová skupina a návštevníčkam aj s návštevníkmi toto pravdepodobne už vyše dekády stačí. Verím tomu, že väčšina prítomných odchádzala spokojná. V mojom prípade platí, že tento typ koncertu stačí zažiť raz.
Autor: Marek Majzon
