V rámci potuliek po Európe zaviali kroky írskych majstrov aj do slovenských končín. Po úspešnom bratislavskom koncerte sa na kapelu God Is An Astronaut tešili fanúšikovia z rôznych táborov na východe. V Košiciach sa predstavili 14. apríla, predkapelu im robila začínajúca slovenská nádej Inheritance.

Inheritance tvoria dvaja bývalí členovia prešovských Dawn To Come, ktorým zdatne sekunduje hráčka na klávesové nástroje. V Kasárňach sa predstavili vo vynikajúcom svetle (a to nielen kvôli vynovenému stropnému osvetleniu). Pamätám si koncert Dawn To Come pred tromi rokmi v Tabačke, ale toto bol určite "higher level", krok vpred. Trojica sa od sludge-post metalu posunula smerom k čistejšej a úprimnejšej výpovedi, rovnako treba oceniť aj prínos v podobe podmanivých klavírnych tónov. V tvorbe kapely nájdete inštrumentálnu bravúru so všetkým, čo k tomu patrí: voľnú improvizáciu, prvky jazzu, ľahký závan experimentálnej hudby, post-rockovú zasnenosť i folklórne melódie.      

Musím sa priznať, že spomínaná kombinácia mi vždy urobí veľkú radosť, preto som neodolal krátkemu rozhovoru po koncerte. Počas neho mi bubeník Peter zvestoval, že kapela tento rok plánuje nahrať a vydať dlhohrajúci album, pričom na konte už má jednu EP nahrávku. Z nej si publikum mohlo vychutnať štyri znamenité skladby, ktoré sa môžu popýšiť veľmi silnými nápadmi. Vrchol pre mňa znamenal kúsok and I Behind Him Followed, kde sa aspekty melanchólie a dravosti striedali najemotívnejšie.

No v podstate celé vystúpenie bolo veľmi disciplinované a živelné zároveň. Mal som pocit, že gitarista Jakub má každý akord vypočítaný podľa matematického vzorca, no skôr opak je pravdou. Jeho hra pripomína trblietajúcu hladinu mora pri rannom úsvite, je melodická, pestrá, nápaditá a dovolím si tvrdiť, že na slovenské pomery originálna. Zahrať post-rockové stupnice takýmto spôsobom si vyžaduje veľkú dávku fantázie a tvorivosti.  

Astronauti vyčarovali v Košiciach kúsok vesmíru   

Mám slabosť pre formácie, ktoré si pri vystúpeniach radšej sadnú a dávajú si záležať na každom tóne. U bubeníka Petra obdivujem hlavne jeho jazzový štýl hry, neprestajne hľadajúci krivoľaké rytmy, protiúdery, technické finesy. Hovoriť o jednoduchých a priamočiarych riešeniach, ktoré sú poznávacím znamením tradičných kapiel, by bolo nemiestne. Náročné free rockové (inak ich nazvať nedokážem) kusy ostro kontrastovali s divokým prejavom hlavnej kapely večera. Rozdiel medzi obidvoma kapelami sa prejavil aj vo využívaní klávesových nástrojov. Kým Alex sa v Inheritance mohla dosýta vyšantiť v priezračných a čistých tónoch, God Is An Astronaut využívali čierno-biele klapky ako tanečno-syntetickú vložku. A do tretice, Íri k nástrojom pripojili vokály, síce riadne premodulované, no o to čarovnejšie. Skoro až kozmicky.    

GIAA som pred 3 rokmi v Kasárňach prepásol, tentoraz som si ich nemohol nechať ujsť. Ako to už u alternatívnej hudby býva zvykom, naživo znela kapela oveľa tvrdšie, hutnejšie a rockovejšie než z albumov. Ak si predstavím sound zatiaľ posledného Origins (2013), ani by som ich na pódiu nespoznal. Ako príklad môže poslúžiť song Calistoga, postavený na elektronických základoch, no v živom prevedení išlo o mimoriadne dravé číslo. Od prvých albumov kapela vsádza na postupné stupňovanie motívov, ktoré dokáže vygradovať nesmierne pôsobivým spôsobom bez toho, aby človek vopred tušil, čo sa bude diať v nasledujúcich sekundách. Aj v tom spočíva jedinečnosť tejto kapely, keďže väčšina post-rockových kapiel komponuje skladby dosť predvídateľne.  

Veľa hluku škodí sluchu alebo kto sa bojí, nech nechodí do lesa              

Silnou zbraňou je vrstvenie nápadov, v ktorých človek neraz stratí prehľad, aby si uvedomil svoju polohu až po niekoľkých dňoch. Či už je reč o ranej alebo terajšej tvorbe, mal som čo robiť, aby som sa v tom zorientoval hneď na mieste. Z osvedčených kusov treba spomenúť All Is Violent, All Is Bright, Fragile či The End of the Beginning, o najnovších parádach stačí zopakovať, že zneli až prekvapivo tvrdo. Keď sa do hry zapojili všetky dostupné efekty a kapela valila do divákov neodmysliteľné "breakdowny", mal som pocit, že zvuk nie je v poriadku. Bol zbytočne preexponovaný a paradoxne sa z celej tej intenzity vytrácala sila. Epický charakter však hudbe odoprieť nemožno. Íri sú znamenití "rozprávači", schopní udržať pozornosť divákov do poslednej sekundy.  

Pri takýchto výpadoch vyzerala štvorica Írov skôr metalovo orientovane, zrejme preto má tak veľa fanúšikov práve v tomto žánri. Aj keď k nim patrím v podstate aj ja, oveľa viac mi sedeli pokojnejšie nálady, kedy gitary čarovali melodickejšie tóny, prepracované riffy a miestami až psychedelický opar. Publikum sa tvárilo spokojne, veď napokon ocenili to aj hudobníci. Klávesák, spevák a gitarista v jednej osobe zišiel počas hry rovno do hľadiska, aby si s niektorými podal ruku. Keďže chlapci patria k "staršej" generácii, váľanie po zemi prenechali svojim pokračovateľom a obmedzili predvádzanie k občasným výstupom na bedne. Obzvlášť efektne to vyzeralo počas definitívne posledného prídavku Route 666. Gitara sa takmer dotkla stropu a tento obrázok znamenal aj bodku za veľmi vydareným vystúpením. Zopakujeme si ho v Kasárňach o rok, dva alebo tri?    

Koncert mal znamenitú atmosféru, hudobníci všetko zvládli na vysokej profesionálnej úrovni, dokázali udržať publikum v napätí a výber skladieb bol naozaj ukážkový. Len škoda, že niektoré pasáže boli príliš hlučné na to, aby vynikla ich krása. Snáď sa nabudúce dočkáme zníženia hlasitosti, veď aj páni z GIAA budú o pár rokov starší. Inak si myslím, že ich umeniu naozaj niet čo vytknúť.  

Autor: Marek Danko
Foto: Facebook.com/godiaa

Súvisiaci interpreti: God Is An Astronaut