Hneď na začiatku treba zdôrazniť hlavné: nepršalo ani kvapku. Pre "mladšieho brata Pohody" bolo v počiatkoch typické, že na ňom nevládlo ideálne festivalové počasie. Po obvyklom "monzúnovom období" v druhý augustový víkend však po presťahovaní sa z Piešťan nezostalo ani stopy. Dočasný nocľah na trenčianskom letisku dal festivalu druhý dych a šancu ukázať, že na svoje ambície dorástol.
Výzvou pre organizátorov bolo zaplniť festivalový areál svojou esenciou tak, aby fanúšikovia oboch spriaznených festivalov, aj keď momentálne s naštrbenými vzťahmi - dúfajme, že iba dočasne - zažívali čo najmenej júlových déjà vu. Tie napokon prinášal len pohľad na okolitú scenériu s horami a Trenčianskym hradom. Podobne ako na Pohode ste sa však mohli cítiť naozaj iba v stanových mestečkách, v samotnom srdci festivalu Grape potvrdil svoju výraznú vizuálnu identitu. Samozrejme, veľmi pomohlo aj úplne iné umiestnenie a natočenie hlavného pódia, než je tomu na Pohode.
Zdroj: Martina MlčúchováNápadité scény a premyslené detaily
Možno práve výzva odlíšiť sa od svojho "hostiteľa" primäla organizátorov k tomu, aby sa ešte viac zamerali na pôsobivý dizajn areálu s charakteristickými checkpointmi, ku ktorým pridali viacero nových vizuálnych prvkov. Napríklad inokedy diskrétny hlavný stage mal tentokrát grandióznu formu pyramídy s dvoma zobrazovacími jednotkami po bokoch, vystúpenou takmer dokonalou zvukotechnikou a množstvom menších či väčších svetiel a reflektorov na celej konštrukcii. Z tých bol vytvorený aj nápis GRAPE v cípe rovnoramenného trojuholníka. Suzuki stage mal zase na grejpovské pomery pokrokový stage dizajn s LCD obrazovkami rôznych dĺžok, pričom bola jedna pred druhou a dovedna tak iluzórne tvorili celok.
Tretím najväčším pódiom bol Orange stage, kde sa predstavili prevažne slovenskí interpreti. Výnimkami boli Sevdaliza z Holandska, Tommy Cash z Estónska, Brunettes Shoot Blondes z Ukrajiny a Tkay Maidza z Austrálie. Vizuálne mimoriadne príťažlivý Unicredit Bank Stage vyzeral, akoby niekto zväčšil stavebnicu z kociek a kvádrov, podlepil ju LED diódami a osadil do nej dídžeja, a originálny dizajn mal aj komornejší SPP stage so schodiskovou tribúnou. Pre predstavu dobre poslúži polovica haly Pasienky v Bratislave alebo odhryznutý koláčik šťastia. K týmto piatim scénam, kde sa odohrával celý program festivalu, ešte možno pripočítať piesočnú pláž Goodpoint zóny, ktorá žila tanečnou zábavou najmä v neskorých nočných hodinách po skončení programu na hlavnom pódiu.
Zdroj: Martina MlčúchováV areáli nejestvovalo prázdne miesto, pretože tam, kde neboli pódiá, bola buď samostatná sekcia s gastrozónou a centrálnou jedálňou nazvanou Tržnica, alebo pivné stánky (v špeciálnych uzavretých zónach ste si dokonca mohli vypiť aj čapovanú Plzeň v skle) či umelecké inštalácie a iné servisné body (bankomat, toalety, a pod.). Všetko malo svoje miesto a človek nikdy nemal pocit, že je okolo neho vákuum či naopak príliš plno.
Grape si tradične dáva záležať aj na miestach na sedenie a oddych, nechýbali obľúbené pyramídy zo slamy ani obrovská konštrukcia s visutými bielymi plachtami na vyvaľovanie sa. Tento rok jej dominoval pre dnešnú dobu veľmi adekvátny nápis SOS KULTÚRA. Vzhľadom na vojnu na Ukrajine a výrazné zdražovanie všetkého čakajú hudbu a festivaly aj po pandémii ťažké časy, návšteva viacdňového festivalu totiž pre návštevníkov vôbec nie je lacná záležitosť. Len na jedlo sa dá za dva dni minúť rovnaká suma, ako je cena lístka, najmä keď je kuchyňa taká bohatá a pestrá ako na Grape.
Medzi výrazné dominanty areálu okrem pódií patrili aj viaceré umelecké diela, ktoré vynikli po zotmení. Okrem známej Circle Head Viktora Freša a ďalších kúskov, ktoré Grape priniesol vďaka pokračujúcej spolupráci s festivalom Biela noc, bola tento rok na festivale aj ešte väčšia nafukovacia guľa - veľká svietiaca zmenšenina Zeme nainštalovaná v pyramídovej konštrukcii. Pripomína dielo Gaia od Lukea Jerrama, ktoré tiež už bolo na Bielej noci, v tomto prípade však išlo o nafukovaciu zemeguľu zapožičanú z planetária v Brne. Impozantne pôsobila najmä vtedy, keď sa na oblohe v jej pozadí zjavil takmer plný Mesiac. Ďalším zaujímavým dielom, pod ktorým určite vznikli stovky "selfíčok", bola inštalácia z tisícov kravát visiacich zo siete medzi troma vysokozdvižnými vozíkmi.
Zdroj: Martina MlčúchováVypusťte Jureša
Festival tento rok prvýkrát začal už vo štvrtok, špeciálnym večerom nazvaným Nad Vatrou Sa Zblízka, počas ktorého horela vatra a desiatky slovenských hudobníkov a spevákov hrali domáce aj svetové hity. Piatok zase odštartoval pochodom pripomínajúcim scénu z filmu Mad Max, ktorý takisto podčiarkol tohtoročnú kočovnícku tému podujatia.
Prvý väčší dav pritiahla pod hlavné pódium domáca kapela Fallgrapp. Začiatok koncertu sprevádzali technické problémy s prehriatym počítačom, a tak musela skupina okolo Jureša Líšku a Nory Ibsenovej vytasiť analógové prekvapenie pôvodne prichystané na záver vystúpenia. Pred návštevníkov predstúpil Štefan Štec a spoločne predviedli singel Verba. Štecove spevácke kvality sú nespochybniteľné, ale až na festivale skutočne vyvstala kacírska myšlienka: čo keby svoju folklórnu tvorbu v rusínčine zamenil za väčšinovo prístupnejšiu? Keď sa technika umúdrila, prišiel na rad album Ostrov aj s hosťami Martinom Matysom a spevákom Simonom Štubniakom (The Curly Simon) či tanečníkmi. V prídavku, samozrejme, nechýbala stálica Vlasy. Domáci headliner, ktorého dosiaľ organizátori schovávali v zahalených stageoch, tak vo veľkom a vydarenom štýle naštartoval festivalovú atmosféru piatkového podvečera.
Na takto pripravený dav o hodinu neskôr nadviazali Milky Chance, ktorí sa na Grape vrátili po šiestich rokoch. Vystúpenie nemeckej dvojice známej aj z vysielania komerčných rozhlasových staníc bolo špecifické v rámci rozmiestnenia kulís na pódiu. Antonio Greger a Sebastian Schmidt stavili na minimalizmus. Kým hrali a spievali skladby, ako napríklad „starinu“ Flashed Junk Mind alebo najnovší singel Synchronize, pozadie dotvárala ľahká svetelná šou z obdĺžnikovej steny za nimi. Pred najznámejším aktuálnym hitom Colorado zas rozhádzali do davu niekoľko papierikov na šúľanie cigariet, aby v duchu textu piesne mohli byť všetci “high like Colorado”.
Piatkovým headlinerom Suzuki stageu bola jednoznačne skupina Para, ktorá by pravdepodobne aj plochu pred hlavným pódiom dokázala zaplniť viac než zahraničné hviezdy festivalu. Fanúšikov slovenskej hudby bolo totiž toľko, že sa pod strechu najväčšieho stanu ani nepomestili. Kapela aktuálne zažíva skvelé obdobie a pravidelne vydáva skladby, ktoré majú na koncertoch rovnaký úspech ako staré hity. Tisícky fanúšikov tak z plného hrdla odspievali nielen notoricky známe piesne ako Abstinent, Celé tie roky alebo Prví poslední, ale aj pesničky z posledného albumu Našou krajinou či Linda a tohtoročnú novinku To okolo nás. Tá je dokonca z hľadiska hranosti v rádiách vôbec najúspešnejšou pesničkou v histórii kapely a už dva mesiace je na vrchole rebríčka najhranejších domácich skladieb. Pri takomto úspechu by si kapela slot na hlavnom pódiu rozhodne zaslúžila, ale Grape mal na piatok večer pripravený omnoho odvážnejší tromf. Ešte predtým však nemožno nespomenúť Sevdalizu, ktorá vystúpila rovnakom čase ako Para v menšom Orange stane. Uhrančivá umelkyňa pôvodom z Iránu podľa reakcií zúčastnených ponúkla rovnako silné a elektrizujúce vystúpenie ako na Grape 2018.
Zdroj: Martina MlčúchováAko veľmi gej je príliš gej?
Presne o pol jedenástej začal svoju šou Olly Alexander, ktorý absorboval celý projekt Years & Years. Ak už mal niekto navnímanú sebaprezentáciu britského speváka, ktorý sa netají svojou homosexualitou, bolo zaujímavé sledovať, ako sa s výstrednou šou popasuje mladá generácia fanúšikov Grape festivali. Vystúpenie začalo vizualizáciou z nočného mesta, počas ktorej bola na pódium dotlačená významná „krabica“. V priebehu večera sa podľa potreby menila na telefónnu búdku či veľmi špinavé toalety.
Spevák predeľoval jednotlivé skladby vstupom a výstupom do kvádra. Raz v ňom túžobne laškoval s telefónom, inokedy spolu s tanečníkom rovno imitoval niečo, čo vyzeralo ako sex (nevinný pohľad 10-ročnej diváčky: bol to balet alebo gymnastika). V rámci repertoára ponúkol prierez albumami Communion, Palo Santo, ale hlavne januárovou novinkou Night Call. Garde mu na pódiu robili o nič konzervatívnejší tanečníci. Spevák osamel iba na chvíľu, keď interpretoval klasiku It’s a Sin od Pet Shop Boys. Vystúpenie bolo tak fascinujúce a výpravné, že by sa namiesto obligátnej festivalovej hodinky zaslúžilo výživný, nutrične vyvážený dvojhodinový koncert v hale.
Zdroj: Martina MlčúchováHlavné pódium v piatok uzatváral Londýnčan Mura Masa, pre našinca známy aj z Pohody spred troch rokov. Medzitým vydal album R.Y.C. (2020), takže svoj playlist obohatil napríklad aj o spoluprácu Deal Wiv It so Slowthai, ktorú však predviedol so svojou sprievodnou speváčkou. Dav sa naladil a pod pódiom to vyzeralo, že si generácia Z našla svoju odpoveď na Smells Like Teen Spirit. Hodinovka britského dídžeja a multiinštrumentalistu môže vyvolávať kontroverzie – pre nováčikov išlo o koncert ich života, zatiaľ čo pre ostrieľaných nemohla oproti Pohode nastať žiadna radikálna zmena. Dídžej dídžejoval a speváčka spievala všetko, čo sa malo spievať. Od umelca s takým rozsiahlym katalógom spoluprác by sa očakávalo, že na svoj koncert pozve aspoň jedného či dvoch z nich.
Sobota v znamení nových nádejí domácej hudby
Oproti piatku dostalo v sobotu priestor oveľa viac domácich mien. Pravda, toto leto ich konečne po dlhej pandemickej dobe bolo možné vidieť na veľkých pódiách, no väčšinový návštevník na rozdiel od pokrvného fanúšika ich koncerty navštívil pravdepodobne preto, lebo bol na festivale a nie zo zvedavosti. V každom prípade si aj veľmi skoro hrajúci Malalata či Medial Banana na hlavnom pódiu užili vystúpenia pred pomerne veľkým davom. Účasti tisícok fanúšikov zrejme pomohla aj väčšia oblačnosť, vďaka ktorej na letisku v sobotu nebol konštantný výpek.
Ak chcel človek ochutnávať niečo nové, bolo treba ísť napríklad na SPP stage, kde sa v sobotu ukázali viaceré sľubné talenty slovenskej scény – Sam Handwich, Tamara Kramar, Toello, Marko Damian, The Curly Simon či Meowlau x Val. Na susednom Orange stagei sa zase predstavili skvelí Lash & Grey, či kapely Bad Karma Boy a Tolstoys. Obe už patria medzi zabehnuté mená slovenskej scény, toto leto však neodohrali tak veľa festivalov, takže vidieť ich naživo bolo celkom vzácne.
Tamara Kramar mala pred koncertom menšie problémy s nastavením zvuku, a tak sa jej vystúpenie posúvalo s každým "raz raz" a "vyššie vyššie" o niekoľko minút ďalej. Po takmer dvadsiatich minútach uveriteľne skromné dievča konečne mohlo ukázať farbu hlasu pripomínajúcu Selah Sue, Amy Winehouse a trochu aj Joss Stone. Neskrývala v tvári ani "feelovanie" gitary, ktorou sa sama sprevádzala. Ak by sa nebral do úvahy mladý vek a stále malá vzdialenosť od štartovacej dráhy, možno povedať, že Kramárovej budúcnosť vyzerá sľubne, no žiada si to viac experimentovania a hľadania vlastnej hudobníckej persóny. Po polovici koncertu totiž znela monotónne, a tak zostávala radosť iba z toho, že sa skutočne teší, ako jej návštevníci dali prednosť pred Medial Banana na hlavnom pódiu.
Oveľa elastickejším, no stále svojským sa javí The Curly Simon. Svoj elektro-indie-pop-rapový koncert odpálil známym hitom Keď padal sneh, tentokrát bez Fallgrappu. Následne nadviazal tvorbou nielen zo svojho debutového albumu Things We Don't Say (2020), ale aj aktuálneho EP Keď sa stmieva. "Zázračný chlapec" slovenskej hudby vytvoril šou, v ktorej si mohli prísť na svoje štyri rôzne skupiny poslucháčov, s výbornou kapelou a bez akýchkoľvek okázalostí či špeciálnych trikov. Na pódium si pred záverom svojho hodinového slotu pozval aj Tamaru Kramar. Najbližšie si určite zaslúži miesto na väčšom pódiu.
Zdroj: Martina MlčúchováSilný záver s Billy Barman, The Vaccines a Woodkidom
Na tých však v sobotu hviezdili iné domáce mená. Vec so svojou Allstars šou ponúkol všetky veľké hity svojej sólovej kariéry aj projektu Ultrazvuk s Tonom S. Sekundovalo mu viacero hostí, medzi ktorými sa prekvapujúco opäť objavila aj Tamara Kramar (v hite Branči Kováč) a nechýbala ani Emma Drobná (Ultrazvuk - Postráž mi Emmu). Jeden z najväčších davov pred hlavné pódium prilákala skupina organizátora festivalu Juraja Podmanického Billy Barman. Zahrala prierez celou svojou tvorbou a doplnila ho aj tohtoročnou novinkou Zero, venovanou novej basgitaristke Laure Jaškovej. Z kapely ide po covidovej pauze skvelá energia a pred publikom, ktoré jej texty pozná naspamäť, koncert nemohol dopadnúť inak ako veľkým úspechom.
Stabilitu Suzuki Stageu preveril Gleb, ktorého energická šou plná elektroniky a šialene rýchleho rapu bola v silnom kontraste so nasledujúcou zahraničnou hviezdou hlavného pódia. The Vaccines odohrali koncert, ktorý akoby patril na úplne iný festival, ale je dobre, že Grape zostáva verný aj kvalitnému indie rocku. Primárnou cieľovkou festivalu síce zostávajú dvadsiatnici, ktorí väčšinou vyrastali na úplne inej hudbe, ale ak chce festival zostať zaujímavým aj pre staršiu generáciu a hudobne náročnejších poslucháčov, kapely ako The Vaccines sú rozhodne dobrou voľbou. Londýnčania na čele s charizmatickým frontmanom Justinom Hayward-Youngom predviedli hodinový prierez všetkými svojimi albumami a určite si získali množstvo nových fanúšikov. Mimochodom, výbornou “predkapelou” The Vaccines boli pár hodín predtým Le Payaco, ktorí prekvapili alternatívnym setlistom, aký bežne nehrávajú.
Zdroj: Martina MlčúchováAbsolútnym hudobným vrcholom Grape festivalu bol v sobotu večer francúzsky grafický dizajnér, oceňovaný režisér videoklipov (Katy Perry, Taylor Swift), skladateľ a spevák Woodkid. Nástup na hlavné pódium bol výrazne dramatický. Po úvodných tónoch budujúcich napätie prešla davom basová vlna, ktorá bez pochýb roztriasla nejeden vnútorný orgán. Umelcovi na pódiu robili spoločnosť hudobníci hrajúci na sláčikových nástrojoch, zatiaľ čo ho na pozadí dopĺňala dystopická vizualizácia. Strhujúce vystúpenie umocnil fakt, že išlo o posledný koncert pred návratom do rodného Francúzska v rámci turné k albumu S16.
Zaujímavé je, že hoci je Woodkid na hudobnej scéne už viac ako dekádu, "pandemický" album je len jeho druhou štúdiovkou. Nemohol preto vynechať ani skladby z debutu. Okrem Iron či The Golden Age zaspieval na záver aj notoricky známu Run Boy Run. Prídavok sa v začiatku zasekol, tak ho Woodkid prerušil, vyriešil technický problém, a potom spustil znovu. Atmosféra vygradovala dokonalým spôsobom po tom, ako fanúšikovia po skončení skladby ešte niekoľko minút spievali "štadiónový" popevok a kapela sa k nim následne opäť pridala v strhujúcom finále. Woodkidova hudba pôsobí nekompromisne, miestami až chladne a strojovo (ako napr. v geniálnej a monštróznej Goliath). Samotný autor však ukázal aj svoju ľudskú tvár, keď si s dojatím a vďačnosťou zaspomínal si na to, že na Slovensku hral prvýkrát pred desiatimi rokmi, teda ešte pred vydaním svojej prvotiny. Na Grejpe to bol návrat ako z veľkej knihy a ťažko si predstaviť lepší záver festivalu.
Zdroj: Martina MlčúchováPo vydarenom víkende je jasné, že festival Grape vo svojom "kočovnom ročníku" využil príležitosť na posun vyššie. Z malého brata sa, aj s pomocou mierne vystrčených lakťov, stáva svojstojný člen rodiny. S patričným zázemím dokáže pracovať a vie operatívne vyladiť aj chyby ako hodinové čakanie na zazmluvnené taxíky.
Na letisku v Trenčíne by sa mal uskutočniť aj ročník 2023 (termín je 11. a 12. augusta), potom je plán presťahovať sa do nového domova v Trnavskom kraji. Otázne je, či sa to v súčasnej náročnej dobe môže za necelé dva roky podariť. V každom prípade nové miesto s vidinou stability ponúka obrovský potenciál pre ďalšie rozvíjanie identity festivalu, ktorého organizátorom nápady a odvaha robiť veci po svojom rozhodne nechýbajú. Tento rok Grape opäť potvrdil, že "detskými chorobami" si už dávno prešiel a ak sa mu vytvorenie nového vlastného pôsobiska podarí, čaká ho skvelá budúcnosť.
Zdroj: Martina MlčúchováPozrite si celý fotoreportAutori: Marek Majzon, Patrik Marflák
