Emma Ruth Rundle je známa predovšetkým ľuďom obľubujúcim tvrdšiu hudbu, avšak výnimočný zážitok prináša aj mimo post-rockových škatuliek a kapiel Marriages, Nocturnes či Red Sparowes. Jej minimalistická osobná nahrávka Engine of Hell patrí k tomu najvýraznejšiemu, čo som minulý rok počula.
A nie som sama - koncert v priestoroch pražského divadla Venuše ve Švehlovce bol už niekoľko mesiacov pred konaním vypredaný. Emma Ruth Rundle počas neho predstavila kompletný album a to v dôsledne chronologickej podobe a zvukovej i emočnej vernosti.
Vlastne to ani nemohol byť iný ako vysoko koncentrovaný zážitok. Engine of Hell (2021) totiž zachytáva hudobníčkino "zúčtovanie" s odvrátenými stránkami života, bilancovanie po rozpade manželstva a liečbe zo závislosti. Rundle pritom ide na dreň nielen v emóciách, ale aj zvuku, sprevádzaná úsporne iba klavírom či akustickou gitarou. Osobná kríza býva časom, v ktorom sa už nedá uhýbať, skrývať sa. A presne tak, ako na albume hudobníčka neochvejne opisuje démona, ktorého vidí pri pohľade do zrkadla, aj pri živom hraní je prítomná intenzívna nevyhnutnosť toho, čo potrebuje vypovedať. Piesne sa jej z pier niekedy derú priam akoby proti vlastnej vôli, ale predsa v nepopierateľnej, jasnozrivej čistote.
Večer pritom otvorila výrazne iná energia v podobe violončelistky Jo Quail, ktorá Rundle v nahrávke Citadell (aj počas koncertu) prispela niekoľkými subtílnymi tónmi svojho nástroja. Vo vlastnom vystúpení je však radostne živelná, strhujúca a telesná. Len prostredníctvom loopovania a nespútaných gest, úderov a hladení zo svojho violončela vylúdi prakticky celú kapelu a divoký, expanzívny zvuk. Ako vysvetľuje v sprievodnom slove ku každej skladbe, zachytáva nimi predovšetkým svet živlov, ale aj duchovna. V spojení s dynamickým osvetlením tak večer otvorí veľmi performatívnym, avšak tiež hlbokým predstavením.
Humor nechýba ani Emme Ruth Rundle, ktorá svoje ťaživé piesne uvádza slovami ako napríklad "ďalší povzbudzujúci hit". Medzi skladbami vtipkuje o svojom vzťahu k ne/nalaďovaní gitary aj neschopnosti hrať a nebľabotať príbehy bez pointy, napriek tomu, že dnes sa už na rozdiel od minulosti pred vystúpením neopíja.
O to obdivuhodnejšia je hudobníčkina schopnosť silnej emočnej výpovede, špeciálne v tomto prípade, keď pražský koncert je zároveň poslednou zastávkou jej európskeho turné. Rundle však nepoľavuje. Od prvých tónov naliehavej túžby v skladbe Return sa opakovane ponára do hĺbky, z ktorej vynáša očividne namáhavo odžité a o to vykryštalizovanejšie piesne. Niet im čo vytknúť, pretože idú rovno k podstate, akokoľvek to občas môže znieť brutálne. Disciplína, s ktorou hudobníčka využíva len svoj hlas a jeden alebo druhý nástroj, je prirodzeným vyústením jej osobného skúmania toho, čo je esenciálne. Keď Rundle hrá, ťažko nájsť lepší príklad toho, ako zraniteľnosť nie je slabosťou ale dôkazom skutočnej sily.
V komornom priestore (na rozdiel napríklad od predchádzajúcej návštevy Rundle v klube 007) sa jej osobná spoveď rozoznieva ideálne, vrátane každého záchvevu publika či okamihov, keď hudobníčka vydupáva rytmus. Kým Dancing Man predstavuje fantáziu o krásnom momente s milovaným človekom, akoby navždy zachovanom v pomyslenej snehovej guli, kde sa pri potrepaní rozvíria namiesto snehových vločiek lupene kvetov, "veselšia" gitarová Razor's Edge sprostredkuje sebadeštruktívne baženie po droge.
Rovnako ako album, aj koncert uzatvára In My Afterlife, kde v závere Rundle mení text na "now you are free". Bez toho, aby sa z pódia vzdaľovala, však odohrá aj prídavky v podobe staršej skladby Marked for Death a novinky z tohtoročného EP Orpheus Looking Back Pump Organ Song. Až potom je publikum skutočne slobodné – nie preto, že by bola taká úľava vynoriť sa z ťarchy Rundle, ale práve pre očistný zážitok, ktorý táto temná hodinka s hudobníčkou prináša.
Autorka: Michaela Kučová