Koncom januára sme si pripomenuli nedožité 78. narodeniny mimoriadneho hudobníka, skladateľa a zásadnej postavy slovenskej populárnej a rockovej hudby Mariána Vargu. Napriek tomu, že v lete ubehne už osem rokov od jeho úmrtia, jeho odkaz, dielo a hudba žijú stále ďalej. Ako samotné dielo Mariána Vargu, aj odkazy naň, pocty a podujatia mu venované, pripomínajú jeho niekoľko tvárí a podôb. Skupina Collegium Musicum Tribute z Banskej Bystrice už niekoľko rokov reprezentuje jednu z nich.
Keď sa koncom šesťdesiatych rokov zjavil v bratislavskom bigbítovom svete Marián Varga, bolo to zjavenie ako z celkom iného sveta. Celkom nezaťažený vplyvmi vtedy sa rodiacej rockovej a populárnej hudby vniesol práve do jej sveta dovtedy nevídaný rukopis a pečať, ktoré sa stali nielenže nadčasovými, ale aj mimoriadne trvácnymi. Keď sa aj dnes, po vyše polstoročí rozoznejú piesne z raného, ale aj neskoršieho obdobia Vargovho pesničkárskeho skladateľstva zachyteného na legendárnych albumoch Zvoňte, zvonky (1969), Zelená pošta (1972) alebo Na II. programe sna (1976), ich sila, aktuálnosť a sviežosť je neotrasiteľná.
Už popri tvorbe prvých piesní pre Prúdy prejavoval Varga svoj výnimočný hráčsky talent. Jeho kvality a mimoriadne schopnosti ho vo svojej vrcholnej forme, v polovici 70. rokov bezpochyby radili medzi inštrumentalistov prinajmenšom európskeho formátu. Práve v tom čase mal Marián Varga za sebou nielen "prúdovské" obdobie s piesňovou tvorbou a opakované návraty k spolupráci s Pavlom Hammelom na spomínaných albumoch, ale takisto aj prvé roky účinkovania so svojím zoskupením Collegium Musicum, ktoré vo vtedajšom Československu spôsobilo nebývalú vlnu poslucháčskeho záujmu spojeného s dovtedy nevídaným úspechom.
Collegium Musicum vzniklo v polovici roku 1969 a bolo výsledkom hľadania nových ciest talentovaného hudobníka. Na svetovej scéne sa objavil legendárny Keith Emerson so skupinou The Nice, ktorého možno označiť za jeden z impulzov pre Mariána Vargu kadiaľ ísť. Interpretácia diel klasickej hudby, vlastné art-rockové kompozície, posúvanie hraníc, búranie zažitých stereotypov, experimentovanie, ale aj prinášanie celkom nových podnetov, no najmä hráčska virtuozita sa stalo tým, čo Mariána Vargu a Collegium Musicum navždy zapísalo do histórie slovenskej hudby.
Vznikli zásadné diela a albumy Collegium Musicum (1970), Konvergencie (1971), Collegium Musicum Live (1973), Marián Varga & Collegium Musicum (1975) či Continuo (1977), ktoré svojim poňatím, inštrumentálnymi výkonmi, skladateľským umením a muzikalitou zostávajú dodnes neprekonané.
Pocta Mariánovi Vargovi
Keď sa v lete 2017 životný príbeh Mariána Vargu uzavrel, priamou reakciou sa stali pravidelné spomienkové koncerty Marián Varga 70+1 (resp. 2, 3, 4, 5), ktoré sú zachytené aj na živých albumoch. Hostia, mladší hudobníci aj bývalí spoluhráči mu v rôznych podobách a formách na týchto udalostiach vzdávali hold. Spomienke a Vargovmu odkazu bol venovaný aj jeden z večerov minuloročného jesenného vydania festivalu Konvergencie, ktorý reprezentoval najmä jeho piesňové skladateľstvo a tvorbu na poli vážnej hudby (reportáž).
Pevnou, no fanúšikom možno menej známou podobou pocty Mariánovi Vargovi je aj skupina Collegium Musicum Tribute z Banskej Bystrice. Tvorí ju štvorica generačne celkom odlišných hudobníkov, no spája ich jedno – láska k hudbe Mariána Vargu. Predstavujú jednu z najvýraznejších tvárí jeho tvorby, ktorá je medzi domácimi poslucháčmi a pamätníkmi zasadená v pamäti azda najvýraznejšie.
"V roku 2017 sa v Banskej Bystrici organizoval večer venovaný Mariánovi Vargovi. Majiteľ klubu nás oslovil s tým, že chcel, aby sa zahrali nejaké Vargove piesne. My sme si to už dlhšie s Tomášom (basgitaristom, pozn. aut.) hrávali v skúšobni. Zavolali sme k nám Fera (gitaristu, pozn. aut.) a takto sme sa dali dohromady. Nacvičili sme tri skladby – Hommage á J. S. Bach, Ulica plná plášťov do dažďa a Šeherezádu. Zistili sme, že nás to riadne baví a malo to aj úspech, nakoplo nás to. Odozvy od ľudí boli veľmi dobré," otvára rozprávanie o vzniku kapely hráč na klávesové nástroje Martin Šavel.
Celkom prirodzene sa práve Martin Šavel stal nosným členom kapely. Pri počúvaní a sledovaní jeho hry je veľmi prekvapujúce, že za sebou má iba niekoľko rokov základnej umeleckej školy a nie je formálne vzdelaným hudobníkom. Ako však hovorí, jeho základom sú najmä roky vášnivého hrania. "Chodieval som šesť rokov na bicie, potom na klavír. Mňa to veľmi bavilo, súkromne som študoval aj hudobnú teóriu. No tým, že človek hrá roky, tak zbiera skúsenosti aj schopnosti. Rástol som na tej hudbe, objavili sme to na gymnáziu a skúšali sme to aj sami hrať. Keď som chodieval na klavír, tak mi moja učiteľka odkiaľsi vytiahla jednu časť Hommage á J. S. Bach, tú hlavnú tému som sa teda naučil už vtedy," spomína.
Pôvodné Vargovo Collegium Musicum fungovalo v rôznych podobách. Najdlhšie fungujúcou podobou bolo kvarteto, v období rokov 1973 až 1974 však fungovalo ako trio, v období albumu Continuo tvorila kapelu až pätica hudobníkov. Collegium Musicum Tribute tvorí takisto kvarteto.
Hráčske výzvy
Interpretácia tvorby Mariána Vargu nie je jednoduchá a mimoriadne špecifický štýl jeho hry sa stáva výzvou pre nejedného odvážlivca. Vo zvuku, vernosti a štýle je Martin Šavel jedným z mála interpretov, ktorý túto neľahkú výzvu naplnili. "V prvom rade k tomu pristupujem s rešpektom. Nehrám to úplne do noty, nemám takýto dokonalý sluch, aby som to dokázal. Na druhej strane to asi nie je ani dobré, aby to znelo absolútne presne. Nesnažím sa to úplne replikovať, ani sa nechcem úplne podobať, to by som si ani nedovolil. Marián bol veľmi špecifický a chcem tam uchovať jeho rukopis," hovorí.
Pri nácviku skladieb je pre Martina Šavela problémom absencia notových zápisov autorských Vargových kompozícií. "Mal som problém s nacvičením skladby Concerto In D, s tou stredovou časťou. Nie je tam nič v notách, to bolo trápenie to odpočúvať. Niečo som dokonca odpozeral z čiernobieleho klipu. Najnovšie som si už musel dopomôcť umelou inteligenciou pri skladbe Si nemožná. Tými zvukmi, ktoré Marián používal, sa niektoré veci aj strácali a jednoducho sa to nedalo rozlúštiť."
Zdroj: Samuel Ivančák
Gitarových partov Rasťa Vacha, Fera Grigláka či Jozefa Farkaša, výrazných gitarových mien, sa v tomto zoskupení zhosťuje Fero Homola. Pri rozprávaní spomína najmä na zážitky z koncertov, ktoré kedysi zažíval ako tínedžer. "Som už starší pán, takže si pamätám všetky tie koncerty. Zažil som časy, keď Collegium hrávalo dokonca aj v triu, ale aj v tých neskorších zostavách. Boli sme vtedy zanietení chlapci, chodievali sme na všetky koncerty. Títo muzikanti boli aj naši učitelia, pre mňa najmä gitaristi ako Fero Griglák alebo Radim Hladík. Chodieval som síce do ZUŠ-ky, ale tá klasika, ktorú nás tam učili, ma nebavila. Všetky gitarové party som si stiahol sluchom, no pri hraní to zachovávam voľne," hovorí.
Ani v rytmickej sekcii nie je jednoduché naplniť odkazy mien ako Dušan Hájek, Fedor Frešo či Ivan Belák, ktorí boli neodmysliteľnou súčasťou a fundamentom pôvodného Collegia Musica. Bubeníkom a najmladším členom tribute kapely je iba 21-ročný Jakub Turác.
Zdroj: Samuel Ivančák
"Pol života sa venujem bicím, po štyroch rokoch som šiel na konzervatórium a teraz som v šiestom absolventskom ročníku. Venujem sa aj vlastnej tvorbe. Teraz ma čakajú prijímačky vo Viedni, dúfam, že ma prijmú a budem môcť pokračovať v štúdiu. Keď som prišiel do tejto kapely, bol som vystavený dvom verziám s Hájkom a Valihorom. Bližšia mi bola vždy tá Hájkova podoba, tam bolo cítiť tú starú hudbu a roky, kedy to vznikalo. Rovnako sa mi však páči aj Valihora, a tak sa to snažím kombinovať - čerpať z toho staršieho, a zároveň tam vniesť niečo modernejšie. A tiež zanechať aj istú voľnosť," hovorí Turác.
Rytmickú sekciu dopĺňa basgitarsita Tomáš Hriň. "Začal som klasickou gitarou, neskôr ma to začalo ťahať viac k basgitare. Hral som v rôznych kapelách, prišiel som aj ku kontrabasu. Teraz som v druhom ročníku na konzervatóriu."
Voľná vernosť originálu
Interpretačné kvality predstavili členovia Collegium Musicum Tribute aj počas sobotňajšieho (15.3.) koncertu v bratislavskom Nu Spirit Bare. Kvalitným prevedením skladieb Hommage á J. S. Bach, Ulica plná plášťov do dažďa, Concerto in D, Refrén či Suita po tisíc a jednej noci sa jednoznačne zaraďujú medzi jednu z najvydarenejších podôb pocty Mariánovi Vargovi. Ako hovoria samotní hudobníci, v interpretácii skladieb zachovávajú istú voľnosť, aj koncert ukázal, že ju uchovávajú vo veľmi vzácne vyváženom pomere oproti originálnej podobe skladieb. Nič tu zásadne nevybočuje ani nevyrušuje, a aj mierne upravené či zjednodušené party pôsobia istým osviežením.
Najvýraznejšou značkou interpretačnej kvality tohto zoskupenia je nepochybne zvuková vernosť, použité registre farieb Hammond organu, ale aj priame samplované zvuky organu či iných klávesových nástrojov, ktoré Marián Varga na pôvodných nahrávkach využil. Najmä sú to však hráčske schopnosti, ktorými Collegium Musicum Tribute disponuje.
Zdroj: Samuel Ivančák
Nejednému z divákov sobotňajšieho koncertu určite spôsobili náhle zimomriavky, keď sa rozozneli tóny známych skladieb. Mnohým pamätníkom pripomenuli časy, keď sedeli v hľadisku a na pódiu videli pôvodné Collegium Musicum aj nezameniteľný Vargov zjav za Hammond organom. Naopak mladším ročníkom, ktorí toto šťastie nemali, aspoň čiastočne tento zážitok vynahradí.
Pri zatvorených očiach a troche predstavivosti totiž môžete ľahko nadobudnúť pocit, že sedíte pred skutočným Collegiom. Medzi hudobníkmi panuje vzácna zohratosť, no najmä radosť z hrania, ktorá sa prelieva do mimoriadne verného hudobníckeho výkonu. Inými slovami povedané, je vidieť, cítiť aj počuť, že do hrania dávajú dušu. To robí z Collegium Musicum Tribute viac než obyčajnú poctu hudbe Mariána Vargu, ktorého tvorba oslovuje stále nové generácie.
Autor: Samuel Ivančák
