Divadelníčka, speváčka, filmová a dabingová herečka Szidi Tobias pripravila svojim fanúšikom valentínsky koncert pod reflektormi Štúdia L+S. Nezameniteľný hlas šmrncnutý nepopierateľným maďarským temperamentom sprevádzal band dlhoročných súputníkov a etablovaných hudobníkov, vďaka ktorým sa večer prelieval z intímnejších do kočovno-rytmických nálad. Ak ste na koncert prišli sami, poskytol vám priateľskú ruku, pokiaľ v páre, dovolil vám ponoriť sa na chvíľu do svojho vnútra.
Úvodnú pieseň koncertu Okná dokorán umelkyňa venovala Milanovi Lasicovi, ktorého pred vystúpením videla vo sne ako sedí v javisku jej koncertu. Szidi Tobias je primárne herečka a svoje vystupovanie má pevne v rukách. S publikom priebežne komunikovala či už vtipmi alebo príhovormi o svojich náladách, spomienkach, prípadne len tak pozdravila susedov, ktorí jej každé Vianoce venujú kapra, ale všimla si ich sediacich v prvej rade až na konci koncertu. Využila to na to, aby ich poprosila, nech jej ho už dávajú bez hlavy, lebo v manipulácii s ňou im to u nich doma veľmi nejde.
Odzbrojujúco milá, ale pritom stále silno ženská a v niečom jemne manieristická. Ako napríklad keď sa publika vyzývavo opýtala, či zostarla. Na zborové "Nie" odpovedala – "Veď preto! Starnutie to nie je pre mňa" a zaspievala pieseň Štyri besné psiská, alegóriu na neustále sa meniace a neúprosne plynúce štyri ročné obdobia. Príroda a témy spojené so spomalením a pozretím sa ponad svoj život sú celkovo jej silným osobným motívom. Koncert viac než valentínskemu dátumu venovala novoluniu, teda pozícii Mesiaca v nove.
Zdroj: Michal Húska
Jej texty majú silný autorský rukopis a pochádzajú z veľkej väčšiny z pera speváčkinho druha Petra Lipovského, od ktorého smrti uplynie tento rok už deväť rokov. Stabilnou oporou jej však stále je kapelník Milan Vyskočáni. Ten v krátkej pauze, keď Szidi Tobias odišla zo scény, zaspieval aj pieseň od Jaroslava Ježka, tak krásne znejúcu v divadelnom priestore komikov obdobných Voskovcovi s Werichom. Zvuk kapely znel výborne, tvorili ju všetko skúsení hudobníci, okrem Vyskočániho menovite Andrej Gál na violončelo, Tamás Belicza na basgitare, Marcel Buntaj na bicích, Filip Krišš na akordeóne a Ján Slezák na tenor a soprán saxofóne.
Postupne zaznievali krásne metaforické texty v skladbách ako Tvrdohlavá, Milovaná, Divá ruža, Jediná či Dala som milému. Prierezovo teda zaznievalo viacero albumov, okrem Jolanky či Do vetra v hojnom počte speváčkine české piesne, ktoré tvorili možno aj viac než polovicu programu. Nemohla samozrejme chýbať výrazná Na hotelu v Olomouci od autorskej dvojice Hapka-Horáček, ktorá ale mne osobne vyhovuje menej než speváčkina živelnejšia "domáca" tvorba. Treba ale uznať, že české texty jej neskutočne sedia. Nie nadarmo má obrovskú fanúšikovskú základňu práve u našich západných susedov.
Často býva označovaná ako šansoniérka, prirovnávaná k Hane Hegerovej, prípadne ako inšpiračný zdroj pre Janu Kirschner, ale Szidi Tobias je trošku bokom. Je to sčasti na škodu a pre niečo aj dobre. Na jednej strane človek vie, čo môže čakať, na strane druhej by určite pomohlo nebáť sa nového repertoáru a prekonať prípadné zovretie z nemožnosti tvoriť v pôvodnej trojici.
Ale ako povedala na záver koncertu sama autorka, keď sa pozrela do vypredaného hľadiska, premerala si divákov a rozlúčila sa slovami: "Bolo jak bolo, bude lepšie!" Vďaka, Szidi, a snáď aj bude.
Autor: Michal Húska
Vznik tohto článku v rámci projektu "Hudba.sk - hudobná publicistika v roku 2024" z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
