Jedna z najzaujímavejších súčasných holandských skupín predviedla minulý týždeň svoje hudobné rituály v bratislavskom Nu Spirit Clube. Koncert My Baby prilákal do podniku stovky návštevníkov, z ktorých väčšina už vedela, o čo tu pôjde. Spoznať ich už mohli na Pohode a Grape, ale aj na bratislavskom festivale Doma dobre.
Koncert v Bratislave mohol znieť pre náhodných okoloidúcich miestami až ako diskotéka, samozrejme, vyššej cenovej kategórie. Priznám sa, keby zatvorím oči a započúvam sa ako nezasvätený do hudby týchto holandských hipisákov, prikláňal by som sa skôr k názoru, že ide o hudbu neživú. Po kamarátovej poznámke podobného rázu som si detailnejšie začal všímať jednotlivé obsadenie nástrojov a "odfajkovával" som si v hlave zvukovú linku s vizuálnou. Nuž, a nakoniec to sedelo.
Členovia kapely sa mi po koncerte priznali, že sa to kapele stáva bežne a niekde v hĺbke duše je aj ich cieľom spájať staršie hudobné žánre s moderným soundom. Loopom a sekvenciám však neveria a pri takýchto obvineniach zvyknú odpovedať, že hrajú plne organickú tanečnú hudbu.
Rytmus je kráľ
Hudobníci sa mi tiež zverili, že najväčší dôraz pri tvorení hudby kladú na rytmus. Toto zistenie nebolo po koncerte vôbec šokujúce. Inšpiráciou sú pre nich staré kultúry a samotný začiatok vývoja hudby, ktorá vo svojom zárodočnom štádiu zahŕňala rôzne rytmické vzorce hrané pri rituáloch a obradoch. Okrem bubnov, ktoré ovláda v kapele spomínaný funkový odchovanec, tu boli aj dve gitary. Tie hrali tiež veľmi rytmicky a dištancovali sa od dlhšie trvajúcich tónov či harmonických zhlukov.
Pravidelný tep je prítomný v každej skladbe. Súvisle znejúce tóny, trvajúce dlhšie ako dve sekundy, vychádzali viac-menej len z úst charizmatickej speváčky Cato Van Dijck a jej brata, ktorý ju spoza bubnov vokálne dopĺňal vynikajúco. Súrodenci. Kto by však hľadal v kapele basáka, robil by to márne, i keď sa zdá, že tá hudba znie sakra hlboko. Naše zdanie neklame, basu totiž kompenzujú staré dobré gitarové efekty, ktoré najmä pred nohami Daniela vytvárali niečo ako simulátor na vesmírnu loď, či stroj času do dôb zabudnutých.
Stretnutie svetov
Myslím si, že človek, ktorý na tomto koncerte netancoval, alebo aspoň teda neurobil čo i jeden pohyb opisujúci nejaký rytmus, nemá dušu. Ja, ako pomerne triezva entita v danom podniku, by som subjektívne vyhlásil, že v Nu Spirite som nevidel ani jedného človeka bez duše. Každý sa oddával hudobnému zážitku, ktorý táto z dvoch tretín holandská a z jednej tretiny novozélandská kapela ponúkala. My Baby jednoznačne vedia, ako na ľudí, a svoj repertoár si improvizatívne stavia podľa psychického rozpoloženia publika, ktoré však bolo v Bratislave väčšinou zosynchronizované na párty atmosféru.
Nekonečné, monotónne až hypnotizujúce plochy boli prerývané bluesovými lickmi Daniela, ktorý sa nebál použiť ani slide a chodil ním po krku gitary ako Steven Seagal ostrými predmetmi po hrdlách svojich filmových neprajníkov. Cato hrala okrem gitary miestami aj na husliach, ktoré boli nehorázne preefektované. Tieto folkové veci tiež vynikajúco zapadali do hudobného profilu kapely. Mimochodom jej speváckym vzorom je gospelová speváčka Mavis Staples, čo tiež prispieva k hudobnej farebnosti kapely. Myslím si, že jej úspech tkvie okrem premakaného koncertného zjavu, skvelých aranžmánov a zaujímavých nápadov práve v tejto pestrosti osobností a teda v stretnutí rôznych hudobných svetov. Kapele som vďačný za tento hudobný rituál a teším sa na ďalšie spoločné zážitky.
Autor: Tomáš Garai
Ilustračné foto: Marko Erd - archív Hudba.sk
