Okolo plagátov pozývajúcich na Melos-Étos, medzinárodný festival súčasnej hudby, som chodil roky. Nikdy som sa však necítil byť dostatočne hudobne vyspelý na to, aby som vstúpil do tejto, pre mňa v niečom čarovnej komnaty a odvážil sa na ňu nazrieť hodnotiacim pohľadom. Tento rok, na jeho 17. ročník, som sa však odhodlal a hneď po prvom koncerte mi bolo jasné, že som si na tanier naložil o poriadne sústo viac, než zvládnem.
Bolo by hanebné tváriť sa, že nie, preto som sa tento report rozhodol napísať ako kombináciu vlastných dojmov a erudovaného rozhovoru s jedným z organizátorov, Robertom Kolářom z Hudobného centra. Práve organizátorom patrí veľká vďaka za veľmi kultivovaný, hladký a profesionálny priebeh týždňa, počas ktorého sa festival odohrával.
Okrem otváracieho koncertu Štátnej filharmónie Košice, ktorý sa konal v košickej Kunsthalle sa všetky zvyšné hudobné akty udiali v bratislavskej Moyzesovej sieni. Decentný priestor s patinou zašlých dekád nemohol byť vybratý vhodnejšie. Malé cestovanie v čase doplnené koncertmi v ich pôvodnej, čistej podobe. Bez dodatočných efektov a multiplikovaných dojmov. Nesmierna pokora vystupujúcich, žiadne prefabrikované gestá či veľkolepá scéna – len hudba. Dokonca si nikto nič nenatáčal, ľudia len sediac ticho počúvali. Žiadne standing ovation, žiadne vyburcované emócie. Už len toto bol zážitok, ktorý stál za to.
Zdroj: Dominik Janovský
Ja osobne som stihol štyri koncerty (prakticky polovicu festivalu) a nie všetko som hudobne ustál. Fama Q z Čiech či Trio Catch so slovenským klarinetistom Martinom Adámkom boli náročnejší na koncentráciu, ale neponúkali taký vnútorný rozpor ako napríklad Pierre-Laurent Aimard, ktorého sólové klavírne vystúpenie bolo solídnym nákladom, ťažkotonážnou smršťou vituóznej dominancie. Pohladením pre moje vnímanie hudby zase boli Forum Voix Etouffées – Orchestre Les Métamorphoses z Francúzska, kde sa pretkávalo značne viac harmonických diel do obrazu, ktorý som dokázal ucelenejšie uchopiť.
Keďže som začal gastroobratom o sústach, skúsim túto časť obdobne aj uzavrieť. Toľko invencie a kumštu pokope si treba dávkovať striedmo, ale akonáhle si na to chuťové poháriky navyknú, odvďačia sa vám nepoznanými chuťami. Nižšie si môžete prečítať spomínaný rozhovor s Robertom Kolářom (na fotografii).
Zdroj: Boris Németh
Robert Kolář: Noví poslucháči sú neraz zdrojom zaujímavých postrehov
Musím sa priznať, že ma od festivalu Melos-Étos roky vzďaľovalo to, že som nevedel, či je určený len odbornej a hudobne vzdelanej verejnosti, alebo chce osloviť aj mňa, bežného poslucháča.
Je určený komukoľvek, kto prejaví záujem. Istá predchádzajúca znalosť či predošlý kontakt môžu recipientovi uľahčiť porozumenie, môžu slúžiť ako orientačné body pri počúvaní. No nie je podmienkou – niekedy je možno jednoduchšie prísť, posadiť sa a nechať sa prekvapiť. Opakovaná skúsenosť mi hovorí, že tento prístup sa neraz vyplatil a "laickí" poslucháči boli neraz zdrojom zaujímavých postrehov.
Napokon, festival nie je len o samotnej hudbe, významnú úlohu tu hrá aj vklad interpretov, ich osobná charizma či virtuozita. Tie dokážu osloviť univerzálne, bez ohľadu na vyjadrovací jazyk hudby, ktorá práve leží na ich pultoch.
Ako vzniká dramaturgia festivalu a kto bol najočakávanejším tohtoročným hosťom?
Dramaturgia je vždy výsledkom kompromisu, ktorý vzíde z ideí členov festivalového výboru, z ponúk domácich aj zahraničných interpretov a ansámblov a ich návrhov – a napokon, a to je dosť určujúci faktor, z výšky financií, ktoré sú dostupné pre daný ročník. Dbá sa však vždy o to, aby program zahŕňal diela vytvorené v nedávnych rokoch (samozrejme, spĺňajúc určité kvalitatívne kritériá) v susedstve diel už etablovaných tvorcov, aby sa v ňom mohli predstaviť zaujímaví špičkoví interpreti a aby nerezignoval ani na domácu tvorbu.
Melos-Étos mával v minulosti hlavného hosťa, ktorým bývala zväčša niektorá zo svetovo uznávaných skladateľských osobností. Skladateľov naň zavítalo a zavíta tento rok viacero, no azda najväčším "veľkým menom" bol tentokrát trocha netradične interpret – vynikajúci francúzsky klavirista Pierre-Laurent Aimard, ktorý v Moyzesovej sieni odohral sólový recitál.
Zdroj: Dominik Janovský
Koľko premiér (a prečo práve tieto) sme mohli počuť na tohtoročnom festivale a koľko z nich bolo od domácich autorov?
Slovenské premiéry sú hlavnou podstatou festivalu od jeho založenia. Jeho pôvodnou ideou bolo v domácich premiérach uviesť diela, ktoré sa tu nikdy nehrali – kedysi najmä z dôvodov štyroch dekád politickej izolácie, no nemenej dôležité je to aj dnes.V programe tohtoročného festivalu bolo niekoľko koncertov, kde sa miešajú opätovné uvedenia "klasiky" moderny či avantgardy minulého storočia (Stravinskij, Schönberg, Ives, Webern, Scelsi) s len nedávno napísanými dielami, no boli aj koncerty, ktorých program bol bez výnimky zostavený z diel, ktoré u nás zazneli premiérovo. Medzi nimi aj štyri diela slovenských autorov.
Zaujímalo by ma, čo sú mekky súčasnej hudby, ktorú prezentuje Melos-Étos?
Ťažko povedať, či ešte existujú nejaké "mekky" súčasnej hudby. Darmstadt, Kolín, Paríž, Viedeň – určite áno, keďže tu existuje dlhá tradícia a bohaté zázemie, aj to logistické. Z jednej takejto "mekky" na Slovensko opäť zavítal náš vynikajúci klarinetista Martin Adámek, ktorý sa uchytil v parížskom Ensemble Intercontemporain a s Triom Catch odohral fantastický komorný koncert. Myslím si však, že mnoho zaujímavého sa aktuálne deje aj na "periférii", to znamená v severských a pobaltských krajinách, ale aj na Britských ostrovoch či na Balkáne, nehovoriac o Amerike (severnej aj južnej) či východnej Ázii.
Zdroj: Dominik Janovský
Zrejme ani súčasná hudba sa nevyhne trendom. Ktorý z nich je pre ňu v poslednom období dominantný (či už u nás, alebo globálne) ?
Posledné veľké "-izmy" minulého storočia (spektralizmus, minimalizmus...) majú svoj zenit za sebou, dnes žijeme dobu estetickej plurality, súčasnú hudbu nevynímajúc. Ťažko ukázať na nejaký dominantný trend, skôr sme svedkami súbehu niekedy aj celkom protichodných tendencií, čo dobre reflektoval aj tohtoročný program festivalu. Mohol sa tak napríklad stretnúť remeselne poctivý estetický maximalizmus kvarteta Antona Steineckera s harmonickou jednoduchosťou a repetitívnosťou kompozície Stevea Reicha pre to isté obsadenie, burácanie plechových nástrojov a svišťanie veterného stroja v I Presagi Giacinta Scelsiho s krehkými trilkami sláčikového okteta litovskej "monochromatickej" skladateľky Juste Janulyte či tichou a intímnou sláčikovou hudbou napísanou v štvrťtónovom systéme od mladej škótskej skladateľky Rufus Isabel Elliot.
K slovu sa, prirodzene, dostali aj žijúci klasici – György Kurtág, Beat Furrer, Rebecca Saunders, Helmut Lachenmann, každý z nich reprezentuje svoj vlastný svet. Či sú súčasťou nejakého trendu? Uvidíme možno o dvadsať-tridsať rokov, keď nadobudneme dostatočný odstup. S istotou môžeme povedať len to, že ich mená sú zárukou tej najvyššej kvality. Prirodzené je aj to, že rovnakou rôznorodosťou sa vyznačuje aj naša domáca skladateľská scéna, čo je skvelé!
Autor: Michal Húska
Vznik tohto článku v rámci projektu "Hudba.sk - hudobná publicistika v roku 2024" z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
