Nick Cave, Michael Gira či Sonic Youth. To sú len niektoré mená, ktoré zazneli v rámci propagácie nedeľného koncertu Lydie Lunch v Bratislave. Referenčné body pre umelkyňu, ktorá odmieta vstúpiť do mainstreamu a vytrvalo ide po svojej vlastnej ceste.

Zvyčajne, keď sa hovorí o legendách, nie je potrebné dovysvetľovať, o koho sa vlastne jedná. Lydia Lunch je iná. Natoľko, že treba zopakovať - jej hudba, práca so slovom či filmom zásadne ovplyvnili no wave scénu a dianie v New Yorku 80. rokov. Vrátane troch hore uvedených mien, s ktorými spolupracovala. Dnes je jej súputníkom brooklynský multiinštrumentalista Weasel Walter. S ním sa predstavila aj v bratislavskom klube Fuga, ktorý na chvíľu zažil pravú newyorskú alternatívu.

O básňach, ktoré nedajú spať

Brutal Measures je projektom, ktorý Lydia a Weasel vytvorili v roku 2016 ako čiastočne improvizované spoken word vystúpenie. Výbuchy jeho bicích striedajú jej prednesy. Je to temné, drsné, živelné a provokatívne. Poézia, ktorá ma v sebe viac dravosti ako priemerný násťročný pankáč z prístavnej skúšobne. Napriek tomu, že prakticky išlo takmer o koncert na sedenie.

"Every song is a literary autopsy," približuje v skladbe umelkyňa, o čo tu vlastne ide. Sama Lydia sa vždy najviac identifikovala s písaním, hudbu chápe len ako nástroj vyjadrenia svojich poínt. Tie dnes triafa rovnako presne ako pred štyridsiatimi rokmi - či už ide o násilie, sexualitu, politiku alebo výsostne osobných démonov. 


Starnúca čarodejnica

Dá sa povedať, že vekom Lydia ešte získava na intenzite. Čaro jej tvorby vždy spočívalo v neohrozenom vyjadrovaní ženskej sily, sexuality a kritike patriarchátu. Ako takmer 58-ročná žena patrí presne do tej skupiny ľudí, ktorých spoločnosť vytesňuje na okraj záujmu, upiera im hlas či sexuálny život. Iste, autorkou želania "I want to love you like you pretend to love me" by v zásade mohla byť aj akákoľvek popová hviezdička so zlomeným srdcom. Keď však Lydia zachrčí text o čarodejniciach, nejestvuje ich dokonalejšie zosobnenie.

Lydia je všetko, čoho sa bojíme a čo potláčame. Hnev, násilie, túžba, bolesť a opojenie, žena na pódiu ich vyťahuje bez zaváhania či ospravedlnenia. Je jej jedno, čo si pomyslíme, kašle na príťažlivosť, na veci, ktoré príslušia určitým vekom či rodom, vymetá každý temný kút nášho kolektívneho vedomia. Od človeka (a áno, obzvlášť od ženy), ktorý je celkom neohrozene autonómny, sa nedá odtrhnúť zrak.

A tak Lydia prefajčene chrapčí, deklamuje, vábi echom. Občas počujete Patti Smith, občas posadnutého Gluma. Vždy raz za čas odstúpi od oboch mikrofónov a poslucháčov sa chápe Weasel. Akoby si predávali štafetu, hudba tu nie je podmazom, ide o dialóg dvoch rovnocenných, samostatných, a predsa symbiotických zložiek. Fragmenty elektroniky a spanilá jazda bicích od metalu až po jazz. "On na vás vytiahne samopal a ja vám ošetrím rany svojím jazykom," vysvetľuje umelkyňa. Či už liečiteľka alebo černokňažníčka, stretnutie s Lydiou je zážitok, na ktorý sa nezabúda.

Autorka: Michaela Kučová
Ilustračné foto: