Ani nie rok po svojom ostatnom koncerte v Prahe Róisín Murphy v tomto meste 17. marca koncertovala opäť. Dynamickej hudobníčky sa však nemožno prejesť, ako dokázalo strhujúce nedeľné vystúpenie.
Dvojhodinový koncert dal priestor energickej minuloročnej nahrávke Hit Parade, no popri najnovšej tvorbe dostali štedrý priestor aj piesne hudobníčkinej pôvodnej kapely Moloko. Hoci individuálne názory sa iste budú líšiť, z celkových nadšených reakcií publika bolo jasné, že oba kariérne póly Róisín Murphy majú v publiku svoje fanúšikovské zastúpenie.
Zazneli aj hity z predchádzajúcich sólových nahrávok ako Overpowered či Something More. Staršie skladby pritom získali nové aranže a sprievodná kapela sa s dvojitou dávkou perkusií postarala o rozšírené verzie aj hladké spojenia jednotlivých kusov. Potešujúci bol aj úryvok Murphy's Law ako rozšírenie hitu Sing It Back.
Zdroj: Filip Kustka
Keď je na čo pozerať
Dramaturgickú symbiózu starého a nového skvelo ilustrujú dva momenty, ktorými si Murphy nepochybne získala srdcia publika. Prvým bolo otvorenie koncertu obľúbenou "molokčinou" Pure Pleasure Seeker, druhý prišiel len o čosi neskôr, keď strávila celú novinku The Universe objímaním diváctva, čím ešte umocnila jej povznášajúce vyznenie. Popri nepoľavujúcom speve stihla dokonca venovať malej fanúšičke autogram.
Írska hudobníčka si tiež uctila národný sviatok sv. Patrika, ktorý pripadol práve na deň koncertu, a to stručným prianím a krátkou vsuvkou tradičného írskeho tanca. Inak hudobníčka nestrácala čas dlhými preslovmi, ale stihla sa poďakovať napríklad aj ľuďom, ktorí na koncert prišli práve zo Slovenska. Napokon, koncert bol pre vysoký záujem aj presunutý z pôvodne plánovaného priestoru do veľkorysejšieho Fora Karlín.
Hoci niektoré prvky pražského vystúpenia boli zhodné s minuloročným predstavením albumu Hit Parade, rutina rozhodne nehrozila. Opakovala sa totiž napríklad práca s priamym prenosom z kamery v rukách hudobníčky či zmeny kostýmov realizované priamo na pódiu. Každú jednu skladbu tak sprevádzal iný čierno-biely odev dotvárajúci atmosféru piesne. Za ich základ možno považovať akúsi psychedelickú Marlene Dietrich, podvratnú eleganciu oscilujúcu medzi feminínnym a maskulínnym. Klasickejšie kostýmy zároveň dopĺňali úlety v podobe rôznych operených či srstnatých doplnkov, vlajúci závoj či futuristické legíny.
Zdroj: Filip Kustka
Poznámky pre popové princezny
Pri znalosti práce Róisín Murphy neprekvapí vysoké nasadenie, magnetizmus a nespútané tanečné pohyby, ktoré na koncerte predviedla. Úctyhodná je však autenticita, s ktorou k svojej tvorbe a jej prezentácii pristupuje. Hoci ide o výrazne sprofanovaný pojem, živý zážitok len potvrdzuje singularitu tejto umelkyne, ktorá si vo svete popovej hudby neláme hlavu s očakávaniami od päťdesiatročnej ženy a naplno dáva priestor svojej kreativite. Vrátane sexuálneho náboja, ktorý nie je marketingovým kalkulom, ale jedným z prejavov telesnej prirodzenosti. Murphy je teda zvodná s humorom a ľahostajnosťou k tomu, či jej prejav pôsobí atraktívne podľa predpísaných pravidiel. Tanečné kreácie tak napríklad vrcholia klikovaním a červená ruža, ktorou si prechádza po tele, končí požutá či dôkladne poolizovaná a hodená do neznámych fanúšikovských rúk.
Túto slobodu najzreteľnejšie vystihuje odspievanie Can't Replicate, ktorú Murphy celú strávi otočená chrbtom k publiku. Nejde však o nejaké rock'n'rollové klišé o nedostupnosti či umeleckej introvertnosti – hudobníčka má do tváre namierenú kameru, ktorá ju zobrazuje na veľkom plátne za kapelou.
Pre pieseň o intimite je to skutočne trefná voľba. Tak trochu to môže byť ozvena detských hier, kedy deti pri hre na speváčky pred zrkadlom fascinovane otvárajú ústa do kefy či podobného predmetu. V tomto vykrúcaní sa pred mikrofónom je totiž rovnako prítomná hravosť, fascinácia, skúmanie svojho prejavu aj reakcie, ktorú vyvoláva. Speváčka uprene hľadí do svojich očí a zároveň iskrivý pohľad z plátna upiera na nás pod pódiom. Spieva sebe a zároveň iba pre mňa, nie je jasné, na koho to vlastne svojím prstom a pohľadom mieri. Ohmatáva si tvár, olizuje pehavé bicepsy, otvára hlboko do kamery hrdlo až tak, že doslova vidíme jej hlasivky. Je to zvodné, odpudivé, hravé, konfrontačné. A vo chvíli, keď už to celé začína byť akosi príliš znepokojivé, Róisín Murphy preladí a pustí sa do rozpustilo zotrvačnej tancovačky Ramalama (Bang Bang), ktorou večer húpavo uzavrie.
A hoci neodoprie nadšenému publiku ani prídavky, ako najvyšší zážitok si odnášam excelentne uchopenú dramaturgiu koncertu, v ktorej sa napriek množstvu prepracovaných detailov nestráca spontánnosť a úprimné emócie. Popová mašinéria sa môže učiť.
Autorka: Michaela Kučová
Vznik tohto článku v rámci projektu "Hudba.sk - hudobná publicistika v roku 2024" z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
