Nedávno skončený festival Lovely Days v dolnorakúskom Wiesene sa zapísal do dejín rockovej hudby. Náhodou, zhodou smutných okolností, ktoré si nik neželal. Festivalové vystúpenie doyena južanského blues Johnny Wintera, ktoré sledovalo aj nemálo Slovákov (na festival ich chodí čoraz viac), bolo posledným v jeho živote.

Už o štyri dni neskôr totiž naveky zaujal čestné a významné miesto v sekcii bluesových gitaristov v nebeskej sieni slávy. Táto skutočnosť zatienila všetku tú skvelú, priemernú, a ako to už na podobných podujatiach býva, i podpriemernú hudbu, ktorá sa na festivale hrala.

Úvodné vystúpenia formácií Blues Pills a Tokyo sa dajú jednou vetou charakterizovať ako dramaturgický omyl - prvoplánové riffy a absencia nápadu a invencie, ako aj muzikantských osobností, vyháňala publikum do kantín na pivo.

Nasledovali Grandmothers Of Invention, pohrobkovia Franka Zappu interpretujúci jeho hudbu - zmes recesie a sebairónie kombinovanej s hráčskou vynaliezavosťou a bravúrou. Niečo z toho prežilo. Partia chlapíkov hrala zappovské úlety z raných albumov Absolutely Free, či Roxy And Elsewhere a ak bolo čo obdivovať, tak predovšetkým fakt, že vetchí starčekovia (to neplatí o majestátnom bubeníkovi s výzorom porážača na chicagských bitúnkoch) si komplikované hudobné štruktúry v úctyhodnom veku stále pamätajú a dokážu skladbu skončiť spolu. Hneď po nich nastúpil sedemdesiatročný albín, ktorému ostávali ešte štyri dni pobytu na tomto svete.

Posledné blues Johnnyho Wintera

Povedzme si otvorene, nikto z prítomných už od vekom a búrlivým životom zoslabnutého hudobníka nemohol očakávať vrcholnú ukážku gitarového blues. Publikum skôr vzdávalo hold a poctu odvahe Johnnyho Wintera siahnuť ešte raz po gitare Lazer, ktorá mu priniesla slávu a uznanie. Rezonovali dokonca aj cynické stávky, či koncert vôbec prežije (ako to len vyznieva v kontexte jeho následného skonu!).

Jeho trojčlenný band nastúpil s plnou vervou a energiou a od začiatku ponúkal blues vo vysokej kvalite. Majster prišiel na scénu sprevádzaný ováciami publika po vlastných, usadil sa na stolčeku a pustil sa do práce. Zvukár diskrétne tlmil jeho spev i gitaru – hudbu spoľahlivo dodával zvyšok kapely. Predovšetkým gitarista s basákom držali produkciu pokope a látali harmonické i rytmické odchýlky hlavného protagonistu.

Občas bol problém vôbec rozoznať, čo Johnny hrá a spieva. Nie však pri niektorých z kusov, ktoré ho preslávili: Johnny B. Goode, Good Morning Little School Girl a pravdepodobne najvydarenejší kúsok, stonesovský Jumpin' Jack Flash. Napokon Winter siahol aj po bottlenecku, zahral rozlúčkovú Highway 61 Revisited, vstal a pobral sa definitívne z pódia a do večnosti.

Johnny Winter Zdroj: Ivan ČeredejevFotografia z posledného koncertu Johnnyho Wintera

Festivalové vrcholy, ktoré dokáže zatieniť len smrť

Nedá sa krátko nezmieniť o vrcholoch tohtoročného wiesenského festivalu. Chicago, najvýznamnejší reprezentanti tzv. brass-rocku, názorne ukázali, prečo dokázali prežiť na výslní skoro polstoročie. Hrali vo vynikajúcej forme, s prekvapujúcou energiou, prekypujúci radosťou z muzicírovania. Z pôvodnej zostavy vydržali síce len traja, ale koncert jednoznačne ukázal, že kapela vždy dokázala nájsť adekvátnu náhradu.

Charakteristický zvuk Chicaga založený na kombinácii dychovej sekcie s rockovou rytmikou a gitarou zaznel v celej kráse v slávnych opusoch z prvých albumov: I'm A Man, Beginnings, Make Me Smile, či 25 Or 6 To 4 a v rockovejších odtieňoch aj v komerčne najúspešnejších Hard To Say I'm Sorry, či You're The Inspiration.

Záver festivalu obstarala rocková veselica v réžii Johna Fogertyho, protagonistu slávnych Creedence Clearwater Revival. Vyše päťtisícové publikum s povážlivo vysokým vekovým priemerom tancovalo a spievalo refrény hitov ako Hey Tonight, Who'll Stop the Rain, či Down On The Corner alias Korunou si hodím...

S odstupom týždňa však všetky wiesenské zážitky blednú a nadovšetko ostrý ostáva len obraz vekom ohnutého starca s prameňmi riedkych bielych vlasov padajúcich na plecia, ako chudučkými, ale bohato potetovanými rúčkami nástojčivo, tvrdohlavo žmýka hmatník a kričí do neba svoje blues. Akoby búšil na nebeskú bránu. Povedzte, kto by takému náporu odolal...

Autor: Ivan Čeredejev
Foto: AP Photo/The Repository, Bob Rossiter

Súvisiaci interpreti: Johnny Winter