Festival Next už niekoľko rokov ponúka aktuálny prierez experimentálnou hudbou. Festival Next umožňuje naživo vidieť a počuť to, čo sa častokrát bohužiaľ neobjaví v bežnom vysielaní, ani len sprostredkovane. Festival Next to všetko do bodky opäť splnil. Už ôsmy krát.
Piatok načala formácia JKLMF už priamo v hlavnej hale. Nápadité akustické improvizácie namiesto barovej hudby, ako príjemný začiatok festivalu naladili čakajúcich na radikálne melódie, čakajúce v útrobách A4. Pre Alejandru Nunez Pérez, Guy van Bella a Michala Kindernaya sa NEXT začal o dva dni skôr. Stretli sa v Bratislave, aby mohli do predstavenia svoju spoluprácu vyšperkovať. Kým Kindernay vizualizoval deformácie obrazu jeho spoluhráči predviedli vo zvuku to isté: slušnú paletu praskania, a iných ľúbivých zásahov na centrum šumu v mozgu.
Po krátkej pauze sa zmenilo pódium na amfiteáter. Diváci stáli okolo stola v strede miestnosti a pozorovali osem gramofónov, ktoré nútil nemecký Institut Für Feinmotorik prehrávať všetko možné, len nie platne. Tento nápad sa im podarilo prekombinovať až do úplného rytmického šialenstva. Ihly držali na rozkmitávaných zaváraninových gumičkách, doškrabaných CD prehrávaných ako bežné LP (myslím z obidvoch strán), skákali na vrstvách samolepiek. Priamo na mieste za pomoci tradičných DJ techník tak vznikali variácie rytmov, ktoré bolo možné vďaka očakávaným stretom ihly s ďalšou prekážkou aj vidieť.
Úplným opakom komornej atmosféry bola performance rakúskych Fuckhead. Zopár macbookov, kombo s gitarou, dva mikrofóny a štyria šialenci, pre ktorých je ďalším nástrojom zábavy ich vlastné telo. Dav sa okrem electro hardcorovej smršti dočkal aj kabaretných kombinácií kože, gumených cukríkov, slín, lacného lekváru a ryže. "Koncert" Fuckhead bol celý čas sarkastický a prvoplánový útok na všetko, čo sa na prvý pohľad zdá slušné. Možno šokovali, možno rozosmiali, možno nahnevali, no každopádne sa akrobaticky vyšantili, pováľali sa po zemi medzi divákmi, postavili zo seba a odpadu, ktorý okolo seba stihli vyprodukovať, živú sochu... a skončili.
V sobotu navštívila NEXT formácia don@u_com, spoločný projekt slovenských a rakúskych súčasných hudobníkov. Po krátkom úvode, ktorý odkryl históriu dunajského "freundschaftu" zaznelo príjemné spojenie elektronickej hudby a akustiky. Minimalistické preludovanie striedali návalmi, ktorými zaplnili celý priestor, aby ho znova mohli vyprázdniť, pričom nálada a pokoj zostali zachované.
Jedným z dvoch vrcholov celého festivalu bola spolupráca saxofonistu Marca Eneidiho a synth punkáča Philippa Quehenbergera. Kým Eneidi zo seba vydával jazzovo avantgardné tóny, Quehenberger sa staral o hlukové steny. Jeho uprený pohľad a klávesové útoky prehnané cez niekoľko efektov paralyzovali všetko naokolo okrem saxofónu. Predstavenie občas pripomínalo dopredu dohodnutý wrestlingový súboj, kde každý bojuje sám za seba, ale v rámci napätia ponúka priestor aj tomu druhému. Tento hypnotický zápas sa skončil dva nula v prospech divákov (na poslednú chvíľu rozhodol prídavok).
Viac tanečná Tonia Reeh aka Monotekktoni, holka z Berlína, sa postarala o záverečné svižné rytmy na hraniciach punku, elektroniky a folku dotiahnutého do chémie. Svojim novým klávesom rozhýbala publikum, zasypávala ho pesničkami tak, ako ich máme radi. Bez pátosu, dynamicky, miestami surovo, miestami príjemne mrazivo. Hlas modifikovaný všetkými smermi, od vražedne beštiálneho, až po héliový, na spôsb šmolkov. Hravé digitálne disko ukončila prídavkom, všetci sa nahrnuli do baru a NEXT sa oficiálne skončil. Zostali po ňom plagáty vo vestibule, niekomu zaľahnuté uši a odhodlanie prežiť postupne prichádzajúce vianočné šialenstvo.
Autor: Kevin Absolón
Foto: Miroslav Hudák
