O pravde príslovia "Kultúra nepozná hraníc" sa vo štvrtok presvedčila i Bratislava. V priestoroch divadla Heineken Tower Stage sa o to postarala srbská formácia Boban i Marko Markovic Orkestar. Tá so sebou priniesla kúsok Balkánu, ktorý, vďaka svojim melódiam, ulahodil nejednému prítomnému.

Spolupráca otca a syna, Bobana a Marka Markovica, trvá už od roku 2002, kedy sa ku kapele pripojil Marko vo svojich 14-tich rokoch.

Za ten čas už stihli získať mnoho hudobných ocenení, pravidelne sa zúčastňujú na medzinárodných podujatiach, ich skladby si našli miesto i ako súčasť niekoľkých zahraničných filmov.

Istotou a zároveň ľahkosťou s ktorou dokážu hrať, zaujali množstvo vyznávačov (nielen balkánskej) hudby. Zapamätanie si mien celého mnohopočetného „osadenstva“ by dalo zabrať určite nejednému. Napokon, posúďte sami, kapelu v počte 13 členov tvorí: Boban Markovic, Marko Markovic, Sasa Jemcic, Srdjan Spasic, Dragan Kocic, Dragoljub Eminovic, Isidor Eminovic, Asim Ajdinovic, Goran Spasic, Mustafa Salimovic, Sasa Stanojevic, Aleksandar Stosic a Nedzat Zumberovic.

Prvou piesňou v ktorej boli popri hudobných nástrojoch využité aj ľudské hlasivky bola 'Bubamara'. Tá počas večera zaznela hneď trikrát. Samotný Marko Markovič sa síce pri jej refréne pozabudol s textom, jej záverečné gradujúce tempo však zvládol bravúrne. Svoju zručnosť v ktorej sa skrýva talent a niekoľko rokov strávených na pódiu predstavil i v skladbách z ostatného albumu 'Go Marko Go! Brass Madness' (2007).

Spojenie niekoľkých druhov nástrojov (trúbky, bubny, perkusie...) a spevu by vďaka svojej osobitej sile snáď ani nepotrebovalo viac než desiatku mikrofónov prítomných na pódiu. Temperament a odhodlanosť udržania rovnakého nepoľavujúceho tempa od začiatku až do konca burcovali slovenské publikum k tancu.



V jednotlivých skladbách vynikali ako nástroje tak i tanečné kreácie troch trúbkarov, ktorí sa po celý čas snažili o zosúladenie sa. Počas necelých dvoch hodín sa sálou ozvali i melódie (tentokrát príjemného) Kalašnikova či skladby 'Pijem', ktorá si publikum získala najmä vďaka svojmu pomerne jednoduchému refrénu.

Prídavkovou piesňou sa opakovane stala Bubamara, avšak ani „druhý pokus“ evidentne fanúšikom nestačil. Za stáleho a silného spievania onej melódie sa napokon opäť podarilo vrátiť členov na pódium, kde si už bez hudobných nástrojov „vylalákali“ skutočný záver.

Text: Eva Brezovská
Foto: Peter Hajdu