Najprv malý exkurz do minulosti: v hlbokých sedemdesiatych rokoch minulého storočia sa na jazzovej scéne zjavila generácia fenomenálnych muzikantov, ktorí sa už v mladom, povedal by som priam útlom, veku dočkali obrovského uznania odbornej verejnosti. Všetci tí dvadsaťroční "cucáci" ako Chick Corea, John McLaughlin, či Billy Cobham objavili tajomstvo úspechu vo fúzii jazzu a rocku a vzali dovtedy nevídaným útokom umelecký Olymp. V závratne krátkom čase sa z nich stali najjagavejšie hviezdy so všetkým, čo k štatútu hviezdy patrí – so všetkým okrem peňazí...

A tak odložili do "šuplíkov" všetky tie výročné ceny a diplomy, k ním pribalili aj jazzové postupy a harmónie a s nevídanou brutalitou zaútočili na hitparády. Jazzové celebrity ako Herbie Hancock, Stanley Clarke alebo George Duke ponúkli širokým masám disco (alebo ak chcete vznešenejšie - funk), neštítiac sa najbrutálnejším trojakordovým a nasamplovaným podkladom, či vocoderovým spevom, zato však ozdobené muzikantskou virtuozitou nedosiahnuteľnou obyčajným "smrteľným" muzikantom.

Po vyše tridsiatich rokoch dorazil na Slovensko jeden z najvýznamnejších protagonistov z tohto obdobia. Dnes už doživotne hmotne zabezpečený klávesák George Duke zaplnenému bratislavskému PKO názorne a naživo ukázal stále rovnako dráždiacu kombináciu jazzovej celebrity nedôstojných funkových postupov s omračujúcim muzikantským kumštom.

Pred dvoma rokmi som videl Dukea v Rakúsku, kde hral so svojim kámošom Stanleyom Clarkeom oveľa sofistikovanejšiu hudbu, pochopiteľne, rovnako virtuózne zvládnutú. Tento raz bola jednoduchšia, až jednoduchá, ale o to spontánnejšia. Čo ako som hľadal na výkone slabšie miestečko, okrem kuvikania na tému z úvodu som nenašiel nič. Kapela hrala úžasne, jeden člen lepšie ako druhý – fantastický basák, ešte lepší bubeník, atď.

Podobne ako pri slávnom vystúpení Stanleyho Clarkea na BJD z deväťdesiatych rokov, aj George Duke dostal kompletný PKO na nohy. Sálou znel bohapustý funk, samba, zmeska Zappových "hitov" z obdobia, keď Duke pôsobil v Mothers Of Invention a keď na záver došlo aj na hip–hop, pristihol som sa, že mi to vôbec, ale vôbec nevadí. Dostal ma. Chýbalo málo a bol by som spieval s ostatnými: "We´re gonna have funky time tonight..."

Text: Ivan Čeredejev
Foto: Igor Daniš

Súvisiaci interpreti: George Duke