Bol to zvláštny večer. Koncert, na ktorom sa nezišla stabilná komunita priaznivcov jedného hudobného žánra, rádia, festivalu či kapely. Vyše tisícka fanúšikov sa stretla, aby si naživo vypočuli skladby, ktoré vznikli v porevolučnom Česko-Slovensku a vyšli na albume Hrana pred 12 rokmi.

Náklad pôvodného 1000-kusového vydania je dávno vypredaný, no ani to nezabránilo tomu, aby sa nahrávka vďaka ilegálnemu kopírovaniu (ktoré mimochodom zabíja najmä priemernú hudbu) postupne dostala medzi omnoho viac "ľudí, ktorí ju vedia započuť". Práve vďaka tomu sa tento rok mohlo uskutočniť turné po šiestich mestách, ktoré vyvrcholilo vo štvrtok v bratislavskom klube MMC. Len na tento posledný koncert sa prišlo pozrieť viac ľudí než je vlastníkov originálnej verzie albumu z roku 1999, čo je zároveň jediná výčitka k organizácii - bolo fakt dusno.

Reakcie väčšiny fanúšikov však svedčia o tom, že hudba Mareka Brezovského svoju silu ukázala naplno aj v obyčajnom, nie exkluzívnom prostredí preplneného klubu, kde sa postojačky pije pivo, rozpráva, šliape po nohách a je fajn. Až na to, že tam bola viac než exkluzívna, ťažko popísateľná "divná divná atmoška a bolo to také úplne iné jak všetko". V ďalších reakciách návštevníkov koncertu nechýbajú vyjadrenia ako "najsilnejší hudobný zážitok", "hudobná udalosť roka na Slovensku", či "fenomenálny koncert".

Podobné ohlasy zneli aj po minuloročnej premiére na festivale Viva Musica!, kde okrem Hrany odznel aj výber z Brezovského klasickej tvorby. Tohtoročné turné bolo poňaté viac rockovo a živelne, čo viacerým skladbám z Hrany sedí omnoho viac ako koncert v divadle. Obrovským plus bol úderný klubový zvuk, vďaka ktorému nielen energické kúsky (Košulenka, Láska či Hračičkár) ale aj groovy pasáže a inštrumentálne vyvrcholenia intímnejších skladieb dostali úplne nový, s domácim posluchom neporovnateľný rozmer. To všetko by samozrejme nebolo bez fantastických výkonov kapely na pódiu, z ktorého do publika "lietali srdcia". Aj hudobníci, ktorí sa na pódiu objavili len v niektorých skladbách - Ivana Pristašová (viola v More a ty, Chcem byť sám a ďalších), Erich Boboš Procházka (ústna harmonika v 68) a ďalší inštrumentalisti - veľkou mierou prispeli k emóciami nabitému zážitku.

Okrem očividnej ľahkosti a zohratosti celej kapely boli oproti vlaňajšej koncertnej premiére Hrany presvedčivejšie aj spevácke výkony. O viaceré "zimomriavkové momenty" sa postaral perkusionista Ajdži Sabo, ktorý lídrovi kapely Oskarovi Rózsovi vokálne vypomohol s vysokými tónmi v skladbách ako Holičova výpoveď či Lano Estakádo. Na druhej strane nečakaný hosť bratislavského koncertu David Koller, ktorého s projektom spája bývalý spoluhráč zo skupiny Lucie basgitarista Marek Minárik, predviedol v piesni Hračičkár veľmi neistý výkon. Akoby sa viac sústredil na zvládnutie slovenčiny než na výraz, čím narušil dovtedy až neskutočnú atmosféru koncertu. Úvodnej Keď kvety stromom opadnú zase trochu uškodil príliš zefektovaný Rózsov spev. Naopak skladbám Chcem byť sám a Všetko je inak, ktoré na albume vyšli s Brezovského spevom, dal naživo svoj vlastný výraz a patrili k jednoznačným vrcholom. Rovnako ako záverečné Nechcem byť ako ostatní a Niekde zvoní hrana, v ktorých Oskar zo seba vydal všetko.

"Hlavne mi je strašne ľúto, že to skončilo. Bol to výnimočný čas, zažili sme niečo, na čo sa celý život nezabúda. Všetci ľudia, ktorí na tom pracovali, či už muzikanti alebo produkcia, tá hudba nás všetkých stmelila a udržovala v stave... tak ako ľudia prišli na koncert a odchádzali so slzami, tak tá hudba to robí aj s nami, pretože je strašne pravdivá a čistá," povedal krátko po záverečnom koncerte Hrana Tour 2011 Oskar Rózsa. "Toto by sa dalo robiť celý život, bez toho, aby sa toho človek presýtil. Ja s tou muzikou žijem dvadsať rokov, skladbu Všetko je inak som počul, ja neviem, päťtisíckrát... A stále znova a znova ju nanovo milujem."

Silu Brezovského hudby podčiarklo zaradenie nových, doposiaľ nevydaných piesní, ktoré publikom "pohli" aj keď ich väčšina nikdy predtým nepočula. Vietor a Čertovská, ktoré vyšli až teraz na remastrovanom albume, odzneli krátko po sebe a dokonale ilustrovali rozmanitosť pocitov - od zúfalo depresívnych nálad až po pekelnú radosť zo života - ktoré mladý umelec dokázal premietnuť do svojej tvorby. Medzi dvoma bonusmi novej Hrany interpretovali hudobníci aj ďalšiu mimoriadne emotívnu skladbu "zo šuflíka" - Anjel. Oskar Rózsa ju venoval v publiku prítomnej Vlaste Brezovskej, Marekovej matke, a následne všetkým vyrazil dych klavirista Vladislav "Slnko" Šarišský, ktorý pieseň s veľkým oduševnením zaspieval.

Neskôr odzneli aj ďalšie raritné kúsky - Chcem zmiznúť z tohto mesta z repertoáru Brezovského a Rózsovej punkovej skupiny Avanavany a Dievča z Nitry od ich ďalšieho spoločného projektu Art M trio. O interpretáciu inštrumentálnej piesne sa okrem Rózsu postarali aj bubeník Martin Valihora a klávesák Eugen Vizváry, ktorí si ju odskúšali už v apríli na spoločnom turné s projektom RetroACT EXperience. Prvá menovaná skladba je zase punkovou nakladačkou, ktorá by v susednom klube Randal s bežným osadenstvom zbúrala klub. V MMC však vo štvrtok bolo cítiť, že ľudia prišli najmä počúvať piesne, s ktorými majú za roky domáceho posluchu vlastné hlboké a intímne asociácie. A tak, hoci sa atmosféra dala krájať, pogovanie sa pri rýchlejších skladbách nekonalo. Podľa Oskarových slov však hudobníci na pódiu energiu z publika vnímali veľmi intenzívne. "Mne stačilo, že keď som sa tam pozrel, tak som videl, že všetci tí ľudia si kývali hlavami a presne poznali každú notu. Keď sme hrali Chcem byť sám, tak si na konci s nami spievali tú melódiu, bolo to úžasné."

"Nechcel byť ako ostatní, on ani nechcel byť podstatný. Nebude nikdy ako ostatní, raz bude podstatný!" - takto trefne zmenil Rózsa text jednej zo záverečných skladieb. Podobných momentov bolo viacero, no pocta Marekovi Brezovskému sa zaobišla bez otvoreného trúchlenia nad jeho stratou. O to silnejší bol symbolický akt v podaní výtvarníka Mareka Ormandíka, ktorý od začiatku maľoval priamo na pódiu obraz, aby ho počas poslednej skladby večera Niekde zvoní hrana zatrel čiernou farbou. Počas celého koncertu nezaznelo Brezovského meno, no napriek tomu bol po celý čas prítomný - prostredníctvom hudby aj v mysliach všetkých zúčastnených. Ostáva len dodať, že Marek Brezovský už podstatný je a veľkú zásluhu má na tom práve Oskar Rózsa, vďaka ktorému sa jeho hudba dostala medzi ľudí.

Podľa vlastných slov v tom Oskar plánuje pokračovať aj naďalej. "Chcel by som nahrať ďalšie Marekove veci. To by som určite veľmi rád urobil a pri tej príležitosti by bolo asi celkom super urobiť druhé turné. To všetko by sa do roka mohlo udiať. Každopádne už teraz robíme film, ktorý bude mať premiéru vo februári, a budeme sa snažiť Marekov odkaz živiť a robiť to najlepšie ako vieme," povedal po koncerte a dodal, že to všetko má preňho "životný zmysel... Zanechal tu dar, svetlo, ktoré treba niesť. Nech už to znie akokoľvek, nie je to klišé."

Autor: Patrik Marflák
Foto: Igor Daniš