Najúspešnejší boyband česko-slovenskej scény sa túto jeseň po dvadsiatich rokoch vrátil so spomienkovým turné. Za dve desaťročia sa veľa zmenilo, no čaro nostalgických návratov do mladosti je večné.
Niežeby sa tínedžerky nezaujímali o sex, no ešte dôležitejšiu úlohu, najmä na začiatku dospievania, tvoria pocity. Romantické predstavy, platonické obsesie, snívanie a zdieľanie s rovnako "postihnutými". Nedosiahnuteľní speváci sú presne tými citlivými a oddanými romantickými partnermi, akými tí uhrovití chlapci sediaci vedľa v lavici nemôžu byť. Súčasťou ich čara je aj nedostupnosť, vedomie, že na nich zrazu nenarazíte na školskej chodbe alebo vo výťahu bytovky, a môžete si donekonečna predstavovať duchaplné konverzácie a grandiózne romantické gestá.
Starnúť so cťou?
Vidieť kapelu svojich dievčenských liet dvadsať rokov po, to je presne ten moment nárazu na realitu, ktorému sa celý koncept popových boybandov snaží vyhnúť. Aké to teda je, zažiť po rokoch hity a idoly svojej naivnej mladosti?
Prekvapivo, nie až také trápne. Áno, Lunetic sú o dvadsať rokov starší, pribudli vrásky aj kilá. Hudba sa za ten čas posunula niekam celkom inam, ale povedzme si na rovinu, o tú tu nikdy nešlo. Strednoprúdový pop bude vždy strednoprúdový pop, a hoci sa dá robiť aj kvalitne, Lunetic si od začiatku vyberal tú najjednoduchšiu cestu. To, čo pesničky českých idolov z Bravíčka stratili na aktuálnosti, bohato vynahradí pocit nostalgie. Jeden z troch slovenských koncertov v rámci Lunetic Tour - 20 rokov po tak bratislavský klub MMC naplnil jasajúcimi (prevažne) ženami až po okraj.
Zdroj: Tibor KunaZákladným kameňom konceptu boybandov je ziskuchtivosť, preto ani skeptické konštatovanie, že pri comebacku členom kapely ide len o peniaze, nie je na mieste - nikdy to predsa inak nebolo. Lunetic to celé vedia ustáť celkom so cťou, netrpia bludmi o tom, že by robili čosi šľachetné či nebodaj umelecky prínosné. Jednotlivé skladby uvádzajú hláškami o "starých mordách" a primerane situácii vtipkujú.
Zahrajú všetko, na čo publikum prišlo - Mámu, Only You, Cik-Cak, Chtěl bych tě líbat, Ať je hudba Tvůj lék, Dotyky a aj kopec piesní, ktoré nepoznám a odmietam si dodatočne napočúvať. Vašek Jelínek občas vytiahne gitaru a pripojí sa k celkom slušnej kapele (bubeník študoval jazz!). Celkovému zážitku by určite pomohlo, ak by sprievodná projekcia nebudila dojem, že technikovi sa len zapol šetrič obrazovky, ale mohli sme vidieť napríklad aj video z výpravy kapely do New Yorku.
Skupinová dynamika
Niekedy speváci plynúci čas zdôrazňujú možno až príliš - predsa len, nie sú starčekmi nad hrobom, a iné kapely žijúce prevažne z nostalgie by týchto štyridsiatnikov energicky vysmiali (Rolling Stones, anyone?). Uplynulých dvadsať rokov je tak predovšetkým výhovorkou, prečo neponúknuť stopercentný výkon - časy dynamických choreografií sú dávno preč a pár pokusov o zladenie pohybov sa takmer okamžite rozpadá všetkými smermi.
Skupina sa teda opiera do možností, ktoré si nevyžadujú námahu v telocvični - živo komunikuje s publikom a zopár žien pri slaďáku vytiahne na pódium. Energiou srší predovšetkým Martin Kocián, kapelný "badboy", ktorý rapuje, skáče, a tak celkovo sa stará o to, aby vyvážil stoický postoj Davida Škacha. Ten, zdá sa, všetky svoje emócie vložil do písania textov skladieb, a na pódiu z neho necítiť dokonca ani rozpaky - len tam proste je.
Zdroj: Tibor KunaPozrite si celý fotoreportAktuálny návrat kapely od tých predchádzajúcich (vedeli ste, že posledný album kapely vyšiel v roku 2012?) odlišuje práve Kociánova prítomnosť. Tá je zároveň najväčším mementom priepastného rozdielu medzi fantáziou boybandu a realitou skutočných "zlých chlapcov" - keď Kocián skáče po pódiu či štverá sa na jeho konštrukciu, celkom ľahko sa zabúda, že jeho živelnosť sa istého času prejavila aj páchaním fyzického násilia na partnerke.
Junk food pre dušu
Kocián nie je prvý (a určite ani posledný) človek, ktorého súkromné správanie je v prudkom rozpore s verejným imidžom. Popieranie takéhoto rozporu je celkom prirodzeným psychickým reflexom, obvzlášť ak ide o zoskupenie, ktoré zosobňuje našu mladosť a celkovo nevinnejšie časy. Paradoxne, potreba vrátiť sa k nim je o to silnejšia, že fanúšikovská základňa Luneticu má ešte celý život pred sebou.
O to je lákavejšie spomínať - na časy, keď boli veci jednoduché a jednoznačné, nepoškvrnené ťažkými životnými situáciami, zlyhaniami, všetkými kompromismi a dilemami, ktoré máme pred sebou. Skutočnými mužmi a skutočnými ženami, ktorí chcú a potrebujú omnoho viac, než len "tě líbat, všude tam, kam budeš přát si polibek dát".
Kedysi desaťročné fanúšičky Luneticu sú dnes tridsiatničkami, a tak nečudo, že ženy riešiace nedostatok príčetných partnerov, stresujúce hypotéky a svadby, plodnosť a kariéru, sa s radosťou opäť nechajú na chvíľu presvedčiť, že to nemusí byť také komplikované. Všetky a všetci vieme, že to nie je naozaj, ale tá dočasná ilúzia je príliš lákavá a Lunetic nám ju stále vie predať.
Autorka: Michaela Kučová
Foto: Tibor Kuna
Súvisiaci interpreti: Lunetic
