Ak na jednom pódiu môže s odstupom troch dní hrať svojská Björk aj popový Mika, už len to je znakom festivalu plného naozaj rôznorodej hudby. Štrnásty ročník Colours of Ostrava ponúkol silný lineup, v ktorom však slovo "headliner" nehralo takmer žiadnu úlohu. Tie najzaujímavejšie koncerty totiž ponúkli prevažne menej známe mená.
Naplno už od prvého dňa
Hneď prvý deň dal fanúšikom s tohtoročnou rekordnou účasťou (v areáli sa za štyri dni "prestriedalo" vyše 40-tisíc ľudí) poriadne zabrať. Štvrtkovému programu na hlavnom modrom pódiu kraľovala biela víla Björk, ktorej som však nepodľahol a zdalo sa, že podobne na tom bolo i okolie, ktoré viac rozprávalo, než počúvalo. Veľa sa diskutovalo aj po koncerte v českých médiách, kde hudobníčka fanúšikov aj kritikov rozdelila na dva tábory. Moja neznalosť jej posledných troch nahrávok zapríčinila, že som sa prvých 55 minút vôbec nechytil a zaujali až staršie skladby Army of Me či Where is the Line. Viac ma predtým upútal obyčajný úprimný a priateľský pop rock z dielne Michala Hrůzy, ktorý si z minuloročného napadnutia v Ostrave nesie už len dlhú jazvu na čele. Jeho vystúpeniu však akékoľvek jazvy chýbali a skvelé skladby Zakázané uvolnění či Duše do vesmíru platia za najlepšie festivalové rozbehnutie, aké sme si mohli vo štvrtok priať. (ak)
Zdroj: Matyáš TheuerKoncert Björk vyvolal aj v Česku rozporuplné reakcie (foto: Matyáš Theuer)Podobne ako na Pohode, kde sa po islandskej headlinerke väčšina ľudí presunula na koncert Korben Dallas Symphony, aj na najfarebnejšom českom festivale bolo v ten istý večer druhou veľkou udalosťou spojenie domácej kapely s orchestrom. Bola to skupina Zrní, ktorá s bratislavským triom odohrala minulý rok viacero spoločných koncertov. Ich spriaznenosť sa teraz potvrdila v tom, že obe si na svoj vrchol letnej sezóny pripravili spojenie s klasickými hudobníkmi, ktoré na dvoch žánrovo blízkych festivaloch upútalo pozornosť publika o niečo lepšie ako klasicko-experimentálna Björk. Pesničky kladnianskej kapely dostali v spolupráci s Janáčkovou filharmóniou Ostrava novú podmanivú podobu, ktorá na Colours zafungovala okamžite. Až sa žiada dodať v našich podmienkach asi nerealizovateľná myšlienka, že Zrní a Korben Dallas už môžu ďalšie spoločné turné absolvovať s orchestrami. (mm)
Z českej nezávislej scény zaujala vo štvrtok aj indie-rocková kapela Houpací koně, charakteristická poetickými textami, snovou atmosférou a zvukom pripomínajúcim slovenské Živé kvety. Predstavila sa na čiernom minipódiu časopisu Full Moon, ktorého uzavretý priestor pre alternatívnych interpretov umocnil pocit klubového vystúpenia. Klubovú zábavu v omnoho väčšom a energickejšom vydaní priniesla na Colours britská drum&bassová legenda Roni Size. S projektom Reprazent sa stal v 90-tych rokoch priekopníkom svojho žánra a jeho živý zvuk s bicími, basou a energickými vokalistami funguje na festivaloch dokonale aj v roku 2015. Ak ste z tých, ktorí pred “elektrikou” uprednostňujú husle, trúbky, či kontrabasy, určite ste sa našli na žltom Drive stagei, ktorý sa venuje world music. Vystúpili tam napríklad Angličania CoCo & the Butterfields, ktorí si fanúšikov podmanili kombináciou tradičného folku plného sláčikov a spevov s beatboxovou rytmikou. (ak)
Ak má názov festivalu vyjadrovať pestrosť a multidimenzionalitu toho, čo ponúka, tak premyslený lineup bol toho dôkazom už vo štvrtok. O umocnenie pocitu oslavy hudby sa počas prvej noci postaral aj Kanaďan Caribou, ktorého hudba je tanečná, no zároveň sofistikovaná a plná emócií rôznych odtieňov a farieb. (mm)
Nekompromisní Swans aj čarovná St. Vincent
Pre mňa najvydarenejší deň festivalu bol ten druhý, ktorému kraľovali dva silné zážitky. O prvý sa postarala "dedinská skupina z obce Varšava", Warsaw Village Band. Tri extaktické hlasy dámskych vokalistiek Magdaleny, Sylwie a Ewy ťahajú celú dejovú líniu poskladanú z folklórnych tradícií pretnutých s modernosťou. Dunivá rytmika a milióny strún ponúkli zimomriavkový, až mystický zážitok. Perkusionista Maciej Szajkowski svoje skladby v príhovoroch tituloval aj ako "polka hardkorka" či "slovanský rokenrol". (ak)
Druhý výrazný piatkový koncert odohrali Američania Swans. Bol to však koncert úplne iného charakteru, než by ste na “festivale farieb” čakali. Ich hlavným nástrojom a výrazovým prostriedkom je hluk, ktorým k svojim poslucháčom komunikujú prostredníctvom neprehliadných a nekonečných pomalých kompozícií. Ich vystúpenie bolo najdlhším z celého programu a predsa za tých 105 minút stihli odohrať "len" päť skladieb. Mnohé slabšie povahy odchádzali už po prvých minútach so zapchatými ušami, no tí odvážnejší sa tlačili do prvých radov a nechali sa omámiť tlakom z trýznených gitár. Pre mňa to bola nádherná polnočná omša príslušníkov neznámej cirkvi, ktorá nie je z tohto sveta. (ak)
Úplne nepripraveného ma príjemne zaskočila údernosť, pozitívna energia a nasadenie afrického súboru Abavuki, ktorý svojou divokou zmesou afrických a kubánskych rytmov nohám návštevníkov nenechali ani chvíľku pre oddych. Mäkučké melódie marimby vyvolali asociácie s Tarzanom, džungľou a opičkami a nútili k pohybu, akoby sa nikto nedíval. České progresívne legendy Stromboli, ktoré viedla speváčka Bára Basiková, na svoj večerný koncert prilákali najmä staré ročníky, ale aj “hľadačov”, ktorí chcú alternatívu k synteticky produkovanému zvuku mladej generácie. A tú aj dostali. Progresívny rock zo starej školy je vždy krásne počuť v živom prevedení, lahodné gitarové sóla Michala Pavlíčka a vypäté vokály Basikovej mali vynikajúci náboj. (ak)
Napodiv nielen staršia generácia ocenila krásne priateľské vystúpenie bratov Ebenovcov v okrúhlom divadelnom Gong stagei. Ich piesne sú o dôležitých témach zo života, ako napríklad o hlúpych otázkach, ktoré všade dostávate po príchode z dovolenky. Tvorbe pohybujúcej sa na pomedzí folku a bluesu nechýbajú košaté nápady a symbióza klarinetu, klávesových nástrojov a gitary mala vynikajúci zvuk doplnený o trojčlenné vokály. Nevtieravý humor vedúceho gentlemana Mareka Ebena bol skvelým doplnením a 60 minút v ich spoločnosti ubehlo veľmi rýchlo. (ak)
Z piatkových koncertov na hlavnom pódiu mala nad vlažnejšie prijatými britskými indie-rockermi Kasabian navrch Američanka St. Vincent, ktorá na pódiu nechala doslova dušu. Aj keď sa hovorí, že rock je výsadou chlapov, Annie Clark ho najmä vďaka vycibrenej hre na elektrickej gitare servírovala vo veľkom štýle vo vzácne vyrovnanom pomere so ženskosťou. Zo zvučných zahraničných mien lákal aj José González, avšak pravdepodobne kvôli zlému nazvučeniu jeho koncert vyznel príliš monotónne a zotrvali na ňom len skalní. Naopak, príjemným prekvapením druhého festivalového dňa, resp. noci bola elektronická dvojica Klangkarussell. Na prvý dojem sa Rakúšania môžu javiť ako jednohitová záležitosť. Spolu s početným tancachtivým publikom, ktoré bolo zvedavé na vizuálne chudobné, ale o to viac energiou nabité vystúpenie, však ponúkli v neskorej nočnej hodine skvelú atmosféru a zábavu. (mm)
Zdroj: Zdenko HanoutSt. Vincent sa postarala o jeden z vrcholov festivalu (foto: Zdenko Hanout)Taneční headlineri bez hviezdnych spevákov
Slabšie sobotňajšie poobedie, kedy sa mi podarilo ísť na príjemné, no ničím neohurujúce reggae Dub Inc. a semi-fake poameričtenú kolumbijskú štvoricu Palenke Soultribe, ktorá vo veľkej miere využíva sampling zneprítomňujúci melodické nástroje, prešlo do sľubného večera. Počas neho zaujala melancholická tmavovláska Dillon, ktorá svoje nežné vokály nalepila na minimalistické elektronické beaty, či huslista Owen Palett. Ten podľa vlastných slov na požičanom nástrojovom vybavení nebol schopný zahrať “všetky” kučierky svojej tvorby, a tak prednosť dostala česká "superstar" Aneta Langerová. Dávať jej titul superstar do úvodzoviek pritom vôbec nie je myslené ako urážka, práve naopak. Od víťazstva v speváckej šou sa totiž vyprofilovala na niečo oveľa viac - dospelú a úprimnú umelkyňu, blízku svojmu publiku, čo potvrdila aj na Colours. (ak)
Hravá a excentrická kabaretná umelkyňa Camille O'Sullivan bola ďalším absolútne nečakaným, no o to osviežujucejším prekvapením. Predstavenie 41-ročnej Írky, ktorá na promo fotkách pózuje so zajacom, pripomínalo absurdné divadlo - po pódiu poskakuje ako jeden z nich, vyzúva si topánky, ktoré zdanlivo hádže do publika, koketne sa usmieva a na jeden dúšok vypije pohár červeného vína. Jej zábavné kreácie divákov nechávali v príjemnom úžase. “Toto nie je Írsko, na pódiu si môžem robiť, čo chcem“, vysvetlila pobavenému publiku a následne preobutá do červených črievic zaspievala úžasne energický šansón In These Shoes od Kirsty MacColl, ale aj tklivú a bolestnú Port of Amsterdam od Jacquesa Brela. Zazneli aj covery od Nine Inch Nails a Nicka Cavea, ktorého pieseň Ship Song bola nádherným zakončením. Melanchólia by bola dokonalá, keby Camille vtipne nezostúpila medzi ľudí a nehladkala postarších pánov… (ak)
Farby tanečnej hudby reprezentovali počas tretieho dňa vo večerných prime time slotoch hlavného pódia Clean Bandit a Rudimental. Podobnosť medzi týmito britskými zoskupeniami je okrem ich krajiny pôvodu aj v tom, že ani jeden z ich vokalistov v ich koncertných zostavách nepredstavuje to zvučné meno, ktoré im pomohlo ku sláve. Ak ste chceli najväčší hit minulého leta Rather Be museli ste zabudnúť na Jess Glynne a pokiaľ vám vyhovoval Rudimental v súznení s Johnom Newmanom, stačiť musel síce kvalitný, ale neznámy spevák. Menej popový zážitok pre fanúšikov elektroniky ponúkol Danger - dídžej so "svietiacimi očami". Postapokalyptická atmosféra a rúško tajomna, ktorým bol zahalený, sa isto postarali o zimomriavky nejedného milovníka hudby spojenej s temným nádychom "nebezpečného" elektra. (mm)
Mika sa postaral o dokonalý popový záver
Aj v nedeľu bolo na menších pódiách čo objavovať a dramaturgia Colours ma neprestala prekvapovať. Poobedňajšie vystúpenia “folkařů” Vladimíra Mertu a Williama Fitzsimmonsa boli silne atmosférické i počúvateľné, a predsa odlišné. Merta s dvanásťstrunovou gitarou v sprievode kláves a huslí publikum preniesol v čase do minulosti a nechal najmä starších spomenúť si na normalizačné roky. V tom čase bol spolu s Krylom významnou postavou na námestiach. Vypočujte si napríklad Kecy alebo Astrologa. Sú to nesmrteľné piesne. Hlboký dojem zanechal i Američan Fitzsimmons, ktorý sa v melanchólii, smútku a depresii doslova kúpe. Jeho slová “nie je nič lepšie, než sa cítiť deprimovaný” vyznievajú trochu samoúčelne, ale aj ironicky. Pochmúrnosť by ste v piesňach ako Centralia alebo Lions mohli doslova krájať, ale je to pochmúrnosť vťahujúca a dávajúca nádej. Vďaka týmto aj iným piesňam ostalo publikum sediace v Gongu pribité v kreslách, pohrúžené do vlastných myšlienok bez slov. (ak)
Jedno z posledných vystúpení na hlavnom pódiu patrilo mexickej dvojici gitarových virtuózov Rodrigo y Gabriela. Prvé tóny patrili coververziám songov od Metallicy, ktoré naplno preverili schopnosti hráčov. Ich vlastné kompozície ako Hanuman či The Soundmaker sú zbesilým flamencom, ako z filmu El Mariachi. No i napriek tomu sa nešlo ubrániť dojmu, že ich technika je predvídateľná a koncert bol viac zameraný na sledovanie ich prstov, ako zábavu a tanec. Rodrigovo sólo v podobe coververzií od Rage Against the Machine svojou jednoduchosťou utlmilo moje očakávania. Legenda z promo textu o tom, že si muzikanti musia chodiť do zákulisia chladiť horiace prsty, sa nepotvrdila. (ak)
Vyvrcholenie festivalu mal na starosti libanonsko-britský spevák Mika. Ten si bol svojej úlohy plne vedomý - o tom, že ju zobral vážne, svedčil aj fakt, že hneď od začiatku komunikoval so svojimi priaznivcami výhradne po česky s naozaj vycibreným prízvukom. Tí ho neodmenili len potleskom či hlasným smiechom, ale aj tým, že keď v záverečný deň podujatia rozpršali, zotrvali a spolu s ním mokli. Atmosféra festivalu tak bola naplnená najväčším pozitivizmom a náladou spolupatričnosti, akú predtým nemal žiadny iný koncert. Ešte väčšie úsmevy spevák na tvárach v tancujúcom dave vyčaril, keď v prídavku Love Today fanúšikov požiadal, aby si každý predstavil, že tancuje v spodnom prádle doma pred zrkadlom. Masa ľudí sa tak uvoľnila ešte viac a ostravská oslava hudby dostala obrovskú milú bodku. (mm)
Zdroj: Zdenko HanoutMika na festivale Colours of Ostrava (foto: Zdenko Hanout)Autori: Adrián Kozák (ak), Marek Majzon (mm)
Foto: Matyáš Theuer - Colours of Ostrava, Zdenko Hanout
