Industriálny areál festivalu Colours of Ostrava opäť privítal svetových interpretov a desaťtisíce návštevníkov. Podujatiu tento rok prialo počasie a k vydarenému ročníku prispel aj kvalitný servis pre návštevníkov a obsadenie tajných koncertov či iných "secret sessions", ktoré doplnili beztak nabitý hudobný program.
Súčasťou nej bol aj dlhý a občas aj intímne vyzerajúci kontakt s fanúšikmi v prvých radoch, z hudobného hľadiska zase nemožno opomenúť výkon osemčlennej kapely, v ktorej sa vynímala najmä veľkolepá harfa, dôležitý element celkového zvuku. Florence Welch na záver poďakovala fanúšikom za masovú podporu, obzvlášť tým, ktorí jej verili už od debutového albumu Lungs. Jedným zo silných momentov bolo vyvrcholenie úvodnej piesne z tejto už desať rokov starej nahrávky, Dog Days Are Over. Speváčka predtým všetkých prítomných s charizmatickou expresivitou vyzvala, aby odložili svoje telefóny a užili si tento moment bez nich. Tí, čo navštevujú koncerty často a vedia, aké nepríjemné a ignorantské je, keď si niekto v popredí koncert natáča s mobilom zdvihnutým vysoko nad hlavou, tento apel určite ocenili.
Zdroj: Zdenko HanoutFlorence Welch (foto: Zdenko Hanout)Headliner s veľkým H
Jej krajania The Cure sú nepopierateľnou hudobnou legendou, ktorá si svoj status získala a udržala kvantom kvalitnej vydanej hudby pohybujúcej sa na rozmedzí post-punku, gothic rocku a alternatívneho rocku, ale tiež neodmysliteľnou jemne provokatívnou vizážou. Sú jedným z nosných pilierov tzv. novej vlny, progresívneho umeleckého obdobia na začiatku 80. rokov s mimoriadnym vplyvom na súčasnú hudbu. Ich viac ako 40-ročné pôsobenie sa na festivale odrazilo aj vo vekovej konštelácii nedočkavého publika, ktoré skandovalo už 15 minút pred avizovaným začiatkom a malo sa veru na čo tešiť. Takmer dve a pol hodiny trvajúci set obsahoval to najlepšie z ich tvorby, nechýbali skladby ako Never Enough, Just Like Heaven, Lovesong či Pictures of You, ale aj dlhé a energické inštrumentálne pasáže (napr. v skvelej A Forest).
Frontman Robert Smith za seba nechal rozprávať skôr hudbu, verbálne koncert sprevádzal minimálne a vysunuté pódium využil počas setu len raz - na jeho takmer nepríčetný výraz počas skladby Why Can't I Be You, pravdepodobne najsilnejšej piesne o závisti vôbec, asi nezabudne nikto, kto ho videl zblízka. "Rekreačnému" fanúšikovi kapely pritom stačilo prísť na prídavok, posledná štvrtina koncertu totiž obsahovala superhity Friday I'm In Love aj Boys Don’t Cry, zaznela tiež nádherná skladba Lullaby a zo všeobecne známych skladieb chýbala v podstate len The Lovecats. Ale len málokto si to zrejme po jeho skončení uvedomil, pretože, gýčovito povedané, celý koncert bol jedným veľkým nezabudnuteľným zážitkom.
Zdroj: Zdenko HanoutThe Cure (foto: Zdenko Hanout)Farebnosť hudobnej dramaturgie
Na viac než 25, vo viacerých prípadoch veľmi originálnych a netradičných stageoch sa striedali stovky kapiel a umelcov ale aj nehudobných účinkujúcich v rámci diskusnej časti festivalu zvanej Meltingpot. To je viac než dosť nabitý program na to, aby pre každého návštevníka aspoň v niektorých prípadoch nastávalo kríženie zaujímavých programov a s tým spojené nutné rozhodnutia.
Pre hudobných fajnšmekrov je tradične silnou scénou Fullmoon stage, ktorého program bol minimálne rovnako kvalitný, ako obsah, ktorý tento hudobný magazín dlhodobo ponúka českým i slovenským hudobným nadšencom. Zážitok z melancholických lyrikov Post-hudba, poľských zasnených Tęskno či zo surového noise-rockového nášupu pološialených Japoncov Bo Ningen kazilo len nešťastné umiestnenie pódia v obmedzených priestoroch, v ktorých sa kvôli vyvýšenej uličke neustále cyklili davy prechádzajúcich ľudí, takže bolo pred pódiom, najmä na väčších koncertoch, celkom tesno.
Selekcia Fullmoonu zahŕňala aj slovenskú produkciu, početnému publiku sa predstavili post-punkoví 52 Hertz Whale, experimentátori Burgr/Pjoni či Tolstoys. Pjoni zahral tiež so svojím sólovým projektom projektom Isama Zing, kde opäť ukázal, že patrí medzi najnápaditejších slovenských elektronických producentov. Na Drive stage zase piatkový program otvorili a dobrou náladou a nákazlivým rockabilly roztancovali publikum Martinčania Mr. Teddy and The Sidekicks.
Zdroj: Zdenko HanoutFullmoon stage (foto: Zdenko Hanout)Medzi overené highlighty hlavného programu patril austrálsky gitarista John Butler s jeho kapelou, ktorý zahral energickú fúziu funku, soulu a rocku, či post-rockoví géniovia Mogwai so svojimi hlukovými inštrumentálnymi expanziami, ktoré ostávajú dunieť vnútri človeka ešte dlho po koncerte. Nesklamal ani sympatický soul-popový Rag'n'Bone Man, ktorý sa previedol v skvelej vokálnej forme, a vrcholom jeho setu bol rapovaný prídavok v podobe remixovaného superhitu Human.
Mimoriadne intenzívny koncert odohral Ólafur Arnalds s podporou bubeníka a slákov. Napriek tomu, že sa jeho vystúpenie konalo na druhom najväčšom stagei, 32-ročný Islanďan dokázal medzi fanúšikmi rozšíriť na open-air festivaloch nie často videnú intímnu atmosféru svojich neoklasických kompozícií. Našťastie vnímavé publikum hneď pochopilo, že v záujme vychutnania si tohto typu hudby je nutné ostať ticho. V niektorých momentoch tak ľudia ani nedýchali a silný zážitok hudobníkom na konci koncertu oplatili obrovským niekoľkominútovým potleskom. Po tom, čo sa dav ani po zasvietení svetiel nerozptýlil, ešte vyšiel Ólafur zahrať sólový prídavok - pieseň zloženú pre jeho babku, ktorá ho priviedla od punk-rockovej hudby ku klasike.
Čo sa týka klasiky, v koncertnej sieni Gong odohrali výnimočný koncert americkí sláčikoví Kronos Quartet. Hudobníci, ktorí v minulosti okrem iných spolupracovali aj s Davidom Bowiem či Philipom Glassom, zahrali viacero súčasných vážnych kompozícií, ale aj vlastné verzie skladieb House of the Rising Sun skupiny Animals či Baba O'Riley od ďalšej rockovej legendy The Who.
Zdroj: Zdenko HanoutÓlafur Arnalds (foto: Zdenko Hanout)Pozitívne prekvapenia aj prekvapivé sklamania
Energiu rozdávala svojou fúziou africko-karibských rytmov 79-ročná Calypso Rose, ktorá svojho času vystupovala aj s Bobom Marleym. Extrémne nákazlivá melódia piesne Calypso Blues s opakovaným popevkom "vájó-vájóó" sa zarýva pod kožu expresne rýchlo a úsmevným momentom bol aj gitaristov apel na dav v podobe výkrikov "Pohodaaa, Pohodaaa" - hudobník si zrejme poplietol vystúpenie na slovenskom festivale, kde speváčka vystúpila týždeň pred Colours.
Jedným z najväčších prekvapení bola pre mňa kapela Yonatan Gat & The Eastern Medicine Singers, ktorá v sobotu krátko po The Cure vystúpila na Drive stage namiesto zrušených The Eskies. Trojica indiánskych šamanov repetitívne a hypnoticky bubnujúcich na basové bubny a ich kmeňové spevy sprevádzané originálnymi rockovými riffmi vytvárala krajne absurdnú, no sugestívnu zvukovú kombináciu, ktorú sa určite oplatí vidieť a počuť.
Pridanou hodnotou festivalu boli tiež tajné koncerty stageu časopisu Reflex či secret sessions. Napríklad atmosféra na vystúpení vopred neavizovanej domácej legendy Mňága a Žďorp bola lepšia než na viacerých vystúpeniach veľkých zahraničných kapiel. Neohlásene sa predstavila tiež Aneta Langerová či raper Vladimír 518.
Jedným z mála rozpačitých momentov bolo vystúpenie ďalšej domácej kapely Bert & Friends. Z môjho pohľadu ide o násilné a neprirodzene pôsobiace psychedelické kompozície prvoplánovo vykrádajúce tvorbu amerických MGMT. Nudne a neoriginálne pôsobil tiež akustický romantik Charlie Cunningham či indie-rockeri Amber Run, ktorí pripomínajú niečo medzi od Alt-J a Royal Blood, no bez nápadu. Prvoplánové "hey a ho" sa zase ozývalo z odstrašujúceho vystúpenia žánrovej "všehochute" českej zostavy MessenJah & Cocoman.
Zdroj: Zdenko HanoutOhňostroj na koncerte Kryštof - moment, kedy to bol "trochu" iný festival (foto: Zdenko Hanout)Ťah na mainstreamového poslucháča
Popri vynikajúcich headlineroch prvého a posledného dňa pôsobili na festivale prinajmenšom kontrastne mená, ktoré poväčšinou obsadili hlavný stage vo štvrtok a piatok. Pravdaže, Colours of Ostrava už dávno nie je alternatívny festival, no obsadiť kapelu ako Kryštof do pozície hlavnej hviezdy dňa je rozpačitým rozhodnutím už len preto, že je to voľba nenápaditá, ktorá láka najmä poslucháčov toho najhrubšieho mainstreamového zrna.
Táto kapela je totiž pravidelne hviezdou menej programovo ambicióznych českých festivalov a vidieť ju na veľkou pódiu teda nie je v Česku žiadnou vzácnosťou. Cez víkend boli napríklad Richard Krajčo a spol. aj hviezdou česko-slovenského pohraničného festivalu Cibula Fest, kde sú na rozdiel od Colours v rámci zahraničných bookingov vrcholom béčkové hviezdy z 80-tych rokov, takže ich rola headlinera tam dáva oveľa väčší zmysel.
Okolo vystúpenia, ktoré sa napriek nechuti náročnejších fanúšikov festivalu stretlo s diváckym úspechom, bola ešte vystrojená pompa v podobe ohňostrojov umocňujúcich nerozhodnosť programového smeru, ktorým sa chce festival vlastne uberať. Do celkovej žánrovej konštelácie sa veľmi nehodila ani hudba inak šikovného speváka Bena Christovaa, či britskí synthpopoví mladíci Years & Years. Ich veľkolepé diskotékové vystúpenie nalákalo najmä davy pištiacich tínedžerov, pričom hlas speváka Ollyho Alexandra je možné len ťažko označiť za jedinečný. Ani spev nebol po technickej stránke zvládnutý na výbornú. Zdá sa, že Colours v tomto sledujú trendy veľkých festivalov, ktoré taktiež do line-upov zahŕňajú tie najmainstreamovejšie mená disponujúce notorickými, niekedy až otravnými hitmi. Spomenúť by sme mohli Miley Cyrus na Glastonbury či Arianu Grande na Coachelle.
Zdroj: Zdenko HanoutYears & Years (foto: Zdenko Hanout)Neotrasiteľná kvalita Colours - práca s priestorom
Potenciál netradičných industriálnych priestorov bol aj tento rok využitý naplno. Pri potulkách členitým areálom ste natrafili na rôzne atrakcie, na rôznych miestach ste mohli vidieť filmy a seriály, divadelné vystúpenia, workshopy, cvičenia a prednášky na spoločenské, no najmä vedecké a cestovateľské témy. Návštevník sa tiež mohol ocitnúť v podzemnej vinárni, na pieskom pokrytej "pláži", v stagei umiestnenom na treťom poschodí budovy alebo v originálnom priestore kaviarne obklopenej vysokou umelou lezeckou stenou.
Skvelým spôsobom, ako na festivale stráviť doobedie, bola okrem rôznych chill zón čiastočne komentovaná prehliadka vysokej pece s nadstavbou v podobe tzv. Bolt Tower, ktorá sa týči nad areálom a jej súčasťou je kaviareň či vyhliadka vo výške 77 metrov. Z každej strany na návštevníka "vybiehali" rôzne malé aj väčšie parties s live DJ setmi, čo môže byť pre niekoho výhodou, pre iného skôr naopak. Pravdou totiž je, že v porovnaní so slovenskými festivalmi je tam "hudobného smogu" znejúceho mimo oficiálnych pódií oveľa viac. Prijateľné boli ceny drinkov a areál bol dobre pokrytý tiež sociálnymi zariadeniami. Voľne dostupná pitná voda je tiež elementom, ktorý nie je na všetkých festivaloch samozrejmosťou. Napriek tomu ale štvordňový pobyt na festivale nie je lacnou záležitosťou a bežný návštevník na ňom minie minimálne raz toľko peňazí ako bola cena lístka.
Festival napriek zhruba jeden a polkrát väčšej návštevnosti oproti slovenskej Pohode a kompaktnejšiemu areálu nepôsobí preplnene (s výnimkou večerného "prime time", no aj to len v niektorých miestach) a spôsob, akým pracuje s priestormi bývalých hutí, je obdivuhodný. Návštevníkom ponúka okrem silného a žánrovo rozmanitého lineupu nadštandardné služby - organizačne je všetko zvládnuté bez akýchkoľvek problémov či nekonečného čakania v radoch. Kvalita festivalu Colours of Ostrava tak stále s prehľadom prevláda nad drobnými (a v rámci hudby subjektívnymi) nedostatkami.
Zdroj: Michal AugustiniAutor: Matej Kráľ
Foto: Michal Augustini (titulná a posledná fotografia v článku), Zdenko Hanout
