Začnem trochu osobne. Pamätám si to celkom presne. Práve takto, na jeseň v roku 2014, sme sa so školským výletom ocitli v Košiciach. Moje vlasy siahali po plecia a z prvotného, niekoľkoročného očarenia britským heavy metalom som začal v hudbe vyhľadávať čosi viac.
Len krátko predtým som objavil skupinu Marillion a jej azda najúspešnejší album Misplaced Childhood (1985) ma oslovil nebývalým spôsobom. Zrazu to bolo niečo iné, razantnosť klasického heavy metalu vystriedala intenzita inštrumentálnych výkonov a pestré maľovanie všetkými farbami zvukov a hudby. Na svojom prvom gramofóne pripomínajúcom skôr sústruh (bolo to gramorádio Tesla Dominant 1039A) som tú platňu kúpenú v jednom z košických obchodov točil veľmi často. Dá sa povedať, že som s týmto albumom zažil to, čomu sa hovorí dobrodružstvo pri počúvaní. Každý raz, pokiaľ to bolo možné, som vo svojej panelákovej izbe večer čo večer vypínal svetlo, reproduktory starostlivo namieril na seba a ponáral sa do jedinečného sveta, ktorý sa mi s hudbou Marillion, Fishovým spevom a textami otváral viac a viac každým počúvaním.
Keď som spomedzi svojej zbierky albumov nedávno vytiahol práve Misplaced Childhood, prebehli mnou zimomriavky. Pohľad na jeho sugestívny obal vo mne zapol všetky spomienky na večery, popoludnia aj dni, v ktorých som pred rokmi tento album počúval. S odstupom času som si totiž uvedomil, aké dôležité, zásadné a podstatné pre mňa bolo vstúpiť do nového hudobného sveta práve s týmto albumom. Zistil som, že spod tej umelohmotnej "tesláckej" prenosky, niekedy rozkolísaných otáčok a ku koncu aj chrčiacom pravom reproduktore mi ten album veľmi presne, citlivo a priam dokonale vyladil moje hudobné cítenie, nároky na kvalitu a postavil jeden zo zásadných pilierov, na ktorých dnes stojí môj poslucháčsky vkus.
Misplaced Childhood totiž patrí medzi jedinečnú kategóriu albumov, ktoré sú doslovnou definíciou svojho žánru so všetkými svojimi špecifikami, no zároveň sú bránami, ktorými sa do týchto svetov vchádza. V prípade jazzu to je album Kind of Blue Milesa Davisa, v heavy metale British Steel od Judas Priest, v tradičnom prog-rocku The Dark Side of the Moon od Pink Floyd alebo Songs From the Big Chair od Tears for Fears v pope osemdesiatych rokov.
Keď sa z kópie stane originál
Od samého začiatku stál uprostred (a niekedy aj nad tým celým) jeden charizmatický, talentovaný, neobyčajný a hlavne sympatický frontman, spevák a autor textov Derek William Dick alias Fish. Jeho cesty sa so skupinou Marillion stretli na začiatku osemdesiatych rokov. Dovtedy fungujúci základ kapely postavený na hlavných inšpiračných zdrojoch ako Genesis, Camel či Pink Floyd dostal s Fishovým príchodom celkom nový náboj. Skupina talentovaných inštrumentalistov, a dnes už dlhé dekády hudobné špičky vo svojom žánri, sa začala venovať vlastnej tvorbe. Nasledovalo obdobie prvotného hľadania a nachádzania na prvých štúdiových albumoch Script for a Jesters Tear (1983) a Fugazi (1984). Marillion sa tu vyznávali zo svojich vzorov a inšpirácií, no pritom vedome posúvali hranice prog-rocku do novej dekády, v ktorej sa ocitli.
Osemdesiate roky, vo viacerých ohľadoch najdôležitejšia dekáda hudby, priniesla celkom nové prvky a pomyselnú víťaznú žánrovú štafetu si prebrali celkom iné štýly. Progresívny rock, v tých časoch už považovaný za žáner dinosaurov, pomaly doznieval a jeho typickí predstavitelia ako Pink Floyd, YES alebo Genesis umne prechádzali k jednoduchším štruktúram. Stále tu však zostávala časť pôvodného publika a tiež celkom novej generácie, ktorá najväčší rozkvet progresívneho rocku nemala šancu zažiť. Skrátka, piedestál výpravných suít, teatrálnosti a dlhých opusov bol natoľko veľký, že sa k nemu prihlásilo hneď niekoľko kapiel. Marillion túto úlohu plnili vskutku úspešne a s pomerne veľkým ohlasom.
Svoju definitívnu tvár, zvuk aj výraz našli práve so svojím tretím albumom Misplaced Childhood. Popri všetkom, čo túto platňu charakterizuje a jednoznačne radí medzi najväčšie prog-rockové lahôdky, je to v zásade vynikajúci popový album, s ktorým sa kapele podarilo dostať na vrcholy hitparád. Kayleigh, Lavender a Heart of Lothian sa stali skutočnými hitmi. Album je v zásade jednou súvislou kompozíciou, kde jednotlivé skladby na seba priamo nadväzujú, no zároveň vedia fungovať aj samostatne. Skvostným spôsobom tu Marillion skĺbili silnú štruktúru dobrých piesní s inštrumentálnymi a rozvinutejšími plochami ako Bitter Suite či Blind Curve, ktoré okolo nich vystavali. Nebolo to však iba nafúknuté prázdno a nekonali sa ani žiadne sólistické exhibície. Marillion sa podarilo príbeh aj spád albumu vystavať bravúrnym spôsobom a na ploche 45 minút rozpovedať príbeh, ktorý by sa v tom čase vošiel aj na formát dvojalbumu.
Fenomenálny komerčný úspech tohto albumu však naštrbil vzťahy v kapele. Tie napokon nezachránil ani mimoriadne vydarený, úspešný a v mnohom ešte lepší album Clutching at Straws (1987). Kapela tu dosiahla svoj umelecký a tvorivý vrchol. Sila Marillion totiž tkvela vo veľkej schopnosti prepojiť atmosféru, silnú štruktúru piesní s ešte silnejším príbehom, ktorý postavili na pevné základy svojich inštrumentálnych výkonov. Fish z kapely odišiel v lete 1988 a vydal sa na svoju sólovú dráhu. Jeho miesto šťastne obsadil nemenej nadaný a charizmatický Steve Hogarth, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou Marillion dodnes.
Svojbytná sólová cesta
Fish sa s veľkou vervou pripomenul už začiatkom roku 1990 skvelým sólovým debutom Vigil in the Wilderness of Mirrors. No napriek tomu, že len dva roky predtým s Marillion vypredával štadióny, po druhom albume Internal Exile (1991) o Fisha začalo väčšinové publikum strácať záujem a takpovediac dodnes mu zostala verná podstatne menšia fanúšikovská základňa najmä v európskych krajinách.
To však neznamenalo, že by prestal tvoriť, Fish núdzou o nápady nikdy netrpel. Za tri dekády vydal mimoriadne vydarené albumy, medzi ktorými sa vynímajú najmä Suits (1994), Raingods with Zippos (1999), Fields of Crows (2004) či A Feast of Consequences (2014). Celá sólová dráha Fisha sa vyznačuje pomerne širokým žánrovým rozpätím, priam eklektickosťou siahajúcou od tradičného škótskeho folku, prog-rocku, tvrdého rocku, až po jemné koketovanie s elektronikou či akustickú hudbu.
Fish však bol od úplného začiatku najmä spisovateľ, ktorý vedel spievať, než spevák, ktorý vie písať. V začiatkoch sa prirodzene zadefinoval najmä priamou inšpiráciou Petrom Gabrielom, ku ktorému bol prirovnávaný. Až neskôr si vybudoval svoj jedinečný prejav, ktorý ho napokon zaradil aj do stovky najlepších spevákov svojho žánru.
Jeho texty sú priam esenciami výpravných románov, veľké príbehy vložené do neobyčajnej slovnej obrazotvornosti, ktorú vedel vždy skvelo – a ako to už s vekom býva – stále lepšie a lepšie interpretovať. Z prvotných inšpirácií výpravnými suitami a svetmi fantázie prešiel k tej najhlbšej introspekcii a reflexii – tej osobnej, a tiež reflexii sveta okolo seba. Neobyčajne silným a intenzívnym spôsobom spracoval aj také neľahké témy, akou sú v jeho živote blízke vzťahy, láska či prvá svetová vojna, ktorá zasiahla jeho starého otca.
Posledné turné neznamená koniec
Posledné turné je pojem pomerne často frekventovaný a viac mu neveríme, ako veríme. História mnohokrát ukázala, že po poslednom turné často prichádza aspoň jedno ďalšie, prípadne hneď niekoľko. Vo Fishovom prípade to však, žiaľ, platí skutočne. V covidovom roku 2020 vydal svoj definitívne posledný, príznačne nazvaný album Weltschmerz, po ktorom malo celkom prirodzene nasledovať turné, ktoré však napokon prišlo až v týchto týždňoch. Toto vedomé a cielené rozhodnutie Fish učinil najmä vzhľadom na čoraz ťažšiu situáciu v hudobnom priemysle pre sólového umelca, a tiež svoj zdravotný stav. Po tejto rozsiahlej sérii koncertov, ktoré vyvrcholia v marci budúceho roku sa chystá odsťahovať na sever rodného Škótska a venovať sa výhradne písaniu. Neznamená to teda, že o tomto neobyčajnom umelcovi nebudeme počuť. Práve naopak, Fish uzatvára iba jednu veľkú kapitolu, nie celú knihu.
Fish sa na svojom turné Road to Isles predstavil vo štvrtok, 17. októbra, aj v blízkej Viedni. Ako sám prezradil, na prípravu turné a setlistu mal neobyčajne veľa času a bolo mu od začiatku jasné, že na svojej poslednej šnúre chce fanúšikom ponúknuť tie skladby, ktoré pre neho znamenajú najviac. Zameral sa tak na tie najhodnotnejšie a osobne najbližšie skladby. V priebehu dva a polhodinového koncertu tak odznel pestrý, náročný a starostlivo vybraný výber piesní siahajúcich od jeho prvého po posledný album. Koncertný večer otvorili skladby Credo, Big Wedge a Long Cold Day. Špecialitou je, že nie každý večer patrí rovnakému zoznamu piesní a výnimkou nebola ani Viedeň, pre ktorú Fish pripravil takmer polhodinovú suitu High Wood. Predposledná časť koncertného večera patrila piesňam Goldfish and Clowns, Waverley Steps a tiež sympatickému duetu Just Good Friends so speváčkou Liz Antwi.
Fish bol vždy známy svojou bohatou interakciou s publikom, slová mu nikdy netrvalo hľadať dlho a bloky piesní vždy uvádzal niekoľkominútovým pútavým rozprávaním. Vytvoril tak intímnu, blízku a dôvernú atmosféru, ktorá zaručene pomohla piesne viac pochopiť, a zároveň ich na seba nechať aj násobne viac pôsobiť.
Keď však nadišiel čas na posledné piesne Kayleigh, Lavender a Heart of Lothian iba lakonicky poznamenal: "Tieto budete určite poznať." A mal pravdu. V už dosť zelektrizovanom publiku zrazu presvišťalo vrcholiace vzrušenie, radosť aj dojatie, keď zaznela trojica týchto skladieb, ktoré možno kedysi otvorili bránu do jedného sveta s dvomi názvami – Marillion a Fish. Pre jedného z návštevníkov koncertu to však platilo absolútne. S Fishom si odspieval každé jedno slovo, ktoré sa kedysi ozývalo spod ojazdenej prenosky jeho prvého gramofónu. Ten je už niekde na planéte zberných dvorov s elektro odpadom, no sila odkazu a životného zážitku, aký prináša iba stretnutie s hudbou, na sebe nič nestratila. Práve naopak, rokmi na svojom význame iba získala.
Autor: Samuel Ivančák
Vznik tohto článku v rámci projektu "Hudba.sk - hudobná publicistika v roku 2024" z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
