Od kanadských legiend post-rocku a hlučnej inštrumentálnej hudby ako takej som 18. apríla v bratislavskom klube MMC čakal hlučnejšiu a špinavšiu show, než akej som sa stal svedkom. Civilnosť a precíznosť však nič neubrali kvalite ich vystúpenia. Naopak!
Sentiment a pátos
Priznám sa, že post-rock som medzičasom prestal vnímať/sledovať pre neoriginalitu ďalších a ďalších pribúdajúcich interpretov na scéne. To žánrové klišé už jednoducho pre mňa nebolo ďalej tolerovateľné. Avšak pri Godspeed You! Black Emperor som si toto klišé prišiel po dlhej dobe užiť. Kanaďania totiž nie sú žiadnymi preberačmi vzorcov, ale jednými z najzvučnejších mien a tvorcami tohto zádumčivého žánru, ktorého personifikácia by mohla byť introvertom a extrovertom zároveň.
Chvíľu tichý, smutný, sentimentálny, aby o ďalší okamih emočný tok hudby prelomil hrádzu a svojou mohutnosťou rozbil všetko, čo mu stojí v ceste. Tri navzájom sa prelínajúce gitarové linky, mohutná a sofistikovaná basgitara, presné a dynamické bicie, a do toho všetkého akustická sekcia tvorená kontrabasom a husľami. Pomocou tohto ansámblu vytvorila kapela dokonale intímnu mágiu.
Zdroj: Marek Bučko / Music Press Production
Artový a cinematický zážitok
Setlist zložený zo starších aj úplne nových skladieb unikátne dopĺňala vizuálna sekcia, ktorá si zaslúži samostatné ohodnotenie. Analógové filmy premietané cez 16 mm projektory robia z vystúpenia Godspeed You! Black Emperor skutočne cinematický zážitok plný post-rockového pátosu (v najlepšom zmysle slova).
Na plátne sa striedaju krvavo červené ruže, aby neskôr vzbĺkli v plameňoch, čiernobiele zábery murmurácie vtáctva, rôzne politické a historické odkazy. Kapela tak vytvára monumentálne vystavanú a komplexnú šou, ktorá vás hypnotizuje a dojíma od začiatku až do jej konca.
Zdroj: Marek Bučko / Music Press Production
Transfóbovia "zedli" a umierajú osamelí
Vizuálna a zvuková časť sa navzájom dopĺňajú a obrazom na pozadí robí soundtrack hudba, ktorá postupne povstáva z jednoduchého dronu (Hope Drone), pomaly naberá na sile a meandruje, aby vyvrcholila do extatických a repetitívnych vôd, ktoré v hypnotickom rytme rozkývali mnohé hlavy. Hudba GY!BE a podobných spolkoch pripomína život rieky. Jej zrodenie, život a následný zánik v oceáne, s ktorým nakoniec splynie. Patetické, viem.
Celý koncert ukončuje skladba The Sad Mafioso, v ktorej sa vystriedajú rôzne dynamiky, aby v postupne sa zrýchľujúcom tempe vybuchla do finálneho oceánu, ktorou je opäť dlhý dron, ktorý kapela ponecháva na prázdnom pódiu, ktorému dominujú veže ich aparátov. Najmä kombo Vox ozdobené politickým, ale aj kompletne ľudským odkazom, ktorým by som rád dal bodku aj za touto reportážou: "TRANSPHOBES EAT SHIT AND DIE ALONE."
Koncert sa uskutočnil v rámci série Nu Sound Of..., ktorú podporila Nadácia ZSE, Nadácia mesta Bratislava a Nadácia SPP.
Autor: Renat Khallo
Vznik tohto článku v rámci projektu "Hudba.sk - hudobná publicistika v roku 2024" z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
