Jama levova, jamka v lícach, jama, ktorú niekomu kopeme, jama, do ktorej sami padáme. Jama je hlboká, plytká, jama ako priepasť medzi ľuďmi, zákopová jama. Jama sa dá vyrobiť tým, že ju vykopeme alebo odstrániť jej zakopaním. Existuje bezpočet asociácií, ktoré sa vynárajú z… Vlastne tiež z jamy.
Posledná asociácia, ktorú som si v polovici októbra (13. – 14. 10.) vytvoril osobne a fyzicky, bolo prežívanie (ne)festivalu JAMA, ktorý sa odohráva v Banskej Štiavnici a jej blízkom okolí. Počas otvorenia jeho už piateho ročníka sa slávnostne zmenil na festival. Epicentrum tohto polojubilea sa stal Kultúrny dom v Banskej Belej, ktorého veľká sála s pódiom sa zmenila na veľkú obývačku zariadenú v retro štýle sedemdesiatych rokov.
Milan Adamčiak: Duša (ne)festivalu JAMA
Kto o Jame ešte nepočul, je to intermediálne podujatie, ktoré vzniklo v roku 2019 na počesť slovenského hudobníka, vizuálneho umelca, básnika, muzikológa či špecifického filozofa života, Milana Adamčiaka. Posledné roky prežil takpovediac na okraji spoločnosti v záhradnej chatke, práve v Banskej Belej, kde ho miestni poznali ako zarasteného čudáka a návštevníka miestneho pohostinstva. S výzorom indického sadhu budil rôzne tajomstvá i zvedavosť.
Slávnostné otvorenie, nočná prechádzka aj koncerty
Podujatie plné performancií, intervencií, zaujímavých prednášok, ale aj hudobných koncertov je výnimočné tým, ako prebieha v čase a priestore. Organizátori, pracovníci a návštevníci festivalu splývajú v homogénnu skupinu a všetci sa stanú akousi rodinou, chvíľu na spoločných raňajkách, na prechádzke či ako účastníci jednotlivých eventov. Začína sa na rovnakom mieste a v rovnakom čase, kde skupina pobudne a užije si program. Ten potom pokračuje na inom mieste, kam sa celá rodina odoberie spolu. Cestou zažije niekoľko zastávok s performanciami hosťujúcich umelcov a umelkýň.
A tak kráčame tmavým lesným chodníkom z Hájovne – Červená Studňa smerom do už chladnejšieho centra Štiavnice. Cestu nám pretne trocha autistická a strašidelná performance s reťazou. Atmosféra tejto prechádzky je príjemná. Na rad prichádza koncert ansámblu Veni Academy vo veľkolepom priestore obľúbenej Galérie Jozefa Kollára. Mnohočlenný orchester s dirigentom zahrá niekoľko okúzľujúcich grafických partitúr od samotného spirit animal festivalu, Milana Adamčiaka, a predstaví premiéry skladieb piatich mladých skladateľov a skladateliek z krajín V4: Tamása Franka (HU), Adama Štefunka (SK), Vojtěcha Šemberu (CZ), Barbory Tomáškovej (SK) a Moniky Wierbiłowicz (PL).
Skladba Barbory Tomáškovej s názvom Tanec živlov reaguje na nedávny požiar v historickom centre Banskej Štiavnice. Hudobné predstavenie sa mení, meandruje a pulzuje. Je ako ortuť, presakuje ako voda a vbodáva sa do zmyslov. Dirigent si počas skladieb berie na pomoc aj publikum, ktoré využíva ako jeden z nástrojov. Akustické, fantastické a plné svetla. Naozaj možno trochu na škodu bol priestor galérie až príliš presvietený bielym neónom.
Z koncertu Veni Academi sa celá festivalová rodina odobrala do jedného z najpríjemnejších kultúrnych centier a klubových venues na Slovensku, Art Cafe, kde sa ešte do neskorých hodín konal sprievodný hudobný program s českou hudobníčkou a herečkou Monikou Načeva a jej aktuálnym spolupracovníkom, skladateľom a hudobníkom, Tomášom Vtípilom. Miestami scénické, explozívne a dynamické vystúpenie veľmi dobre zapadlo do atmosféry tohto zvláštneho večera.
Rodinná sobota v obývačke
Program ďalšieho dňa začína skoro ráno. Rozospatá rodina sa zo štiavnického ubytovania vyberá z romantických jesenných, či skôr "babo-letných", reálií banského mesta učupeného medzi horami do neďalekej dedinky s názvom Banská Belá. Po osviežujúcej malej túre nasleduje program v spomenutom "kulturáku", kde nás čakajú bohaté spoločné raňajky v improvizovanej a útulnej obývačke, ktorá akoby z oka vypadla obývačkám nadizajnovaným pre siedmu dekádu minulého storočia.
Počas raňajok a príjemného ruchu sa na mieste odohrali zaujímavé prednášky na súčasné témy. Jana Kapelová uviedla svoju prednášku a performance Rotujúce šťastie, kde so svojím synom Kozmasom popri raňajkách spolu rozoberajú štyri hormóny šťastia – dopamín, endorfíny, serotonín a oxytocín – ako aj mechanizmus ich vylučovania a ich dopady na naše prežívanie. Boris Vaitovič vystúpil s prednáškou O kultúre a fyzike prebytku, v ktorej hovorí o reziduálnych energiách, ktoré ako ľudstvo vo veľkom produkujeme, no nevieme, alebo nemáme záujem, ich využívať.
Do cyklu sa zapojil aj český teoretik umenia Václav Janoščík s prednáškou, v ktorej predstavil vlastné pojmy dystopického realizmu, špekulatívnych dejín a behaviorálneho kapitálu. Zároveň tu symbolicky uzatvára sériu svojich prednášok a textov zaoberajúcich sa spracovaním rôznych hroziacich dystópií – od pandemickej, cez klimatickú až po spoločenskú – v popkultúre a vplyv takejto popkultúry na príbehy, ktoré si ako spoločnosť utvárame.
Prednášku o práci na poli umenia a kultúry, o jej úskaliach či možnostiach organizovania sa proti rôznym formám vykorisťovania a prekarizácie v tomto subtílnom svete, vynikajúco "odspíkovala" kultúrna kritička a antropologička Ivana Rumanová. Táto prednáška už však bola súčasťou ďalšieho programu, ktorým bola opäť prechádzka po krásnom vidieckom a prírodnom okolí Banskej Belej. Týmto spoločným výšľapom nás vtipne sprevádzali dvaja rezidenti, ktorých organizačný tím Jamy vysiela zmapovať terén akcie už týždeň pred samotným začatím festivalu. Sú nimi výskumník periférií a stopár Jürgen Rendl a vizuálny umelec najmladšej generácie, organizátor čerstvo ukončenej kolektívnej výstavy ROZPTYL, Richard Hronský.
Súčasťou malej túry sa stáva aj cca. polhodinová chôdza vzad pod vedením slovenskej umelkyne Evy Priečkovej. Početná skupina sa vydáva na pochod čelom vzad a chrbtom vpred, navzájom sa varuje pred prekážkami na ceste, testuje výdrž svojich kolenných kĺbov. Celá scéna pôsobí ako zo surreálneho klipu ľubovoľnej art-rockovej formácie.
Nasleduje "perfo", ktoré vzniká ako výsledok workshopu študentiek umenia a zároveň aj umelkýň z bratislavskej VŠVU, Sarah Valovičovej a Michaely Prableskovej, pod vedením Erika Sikoru, ktorého hudobní fanúšikovia poznajú pod menom Džumelec.
Zatiaľ posledná večera a nahnevané trombóny
Trocha uzimení sa vraciame do priestorov útulného kulturáku, kde všetkých čaká welcome drink v podobe vína a spoločná večera, ktorou je voňavý kotlíkový vegánsky guláš z hlív. Po večeri nasledovala v zatmenej obývačke performance vizuálnej umelkyne Jany Kapelovej a herca Petra Tilajčíka. Ich spoločné predstavenie s názvom Čo vidím, keď sa cezo mňa pozeráš, je o skúmaní materiálovej podstaty, vlastností a vzťahovosťi skla a prehováraní o priezračnosti, bezpodmienečnosti, otvorenosti, toxicite, náklonnosti, tvrdosti či láskavosti.
Nasleduje "šou" Davida Helána s krátkou hudobnou vsuvkou. Helán vo svojej tvorbe syntetizuje dve radikálne odlišné formy: umeleckú performance a kabaretnú zábavu. Jeho živé akcie sa pohybujú na pomedzí absurdného divadla s presahom k rýdzo súčasným témam a vážnym otázkam.
Vrcholom tohto uzatváracieho večera Jamy je koncert amerického dychového dua RAGE Thormbones. Dvojica trombonistov Mattie Barbier a Weston Olencki sú hudobne klasicky vzdelaní hudobníci, ktorí vzišli z podhubia amerických pochodových orchestrov. V súčasnosti sa venujú experimentu na preparovaných, modifikovaných a amplifikovaných plechových nástrojoch. O svojej tvorbe hovoria ako o tvarovaní materiálu, pri ktorom sa snažia navodiť pocit hmoty "s mimoriadne vysokou hustotou, kovovými rezonanciami a precíznymi podkožnými tónmi". Inými slovami, bola to naozaj masáž a hluková terapia.
JAMA 77 (podujatie sa označuje vekom, ktorého by sa v danom roku dožil Milan Adamčiak) tradične končí v zákutiach miestnej krčmy, kde sa rodina, ktorú splodil duch Milana Adamčiaka, zbližuje pri vzájomných rozhovoroch a tancoch pri plnom jukeboxe. Tohtoročná Jama je zakopaná a tú ďalšiu čaká nové hĺbenie. Osobne som bol z tejto na bežné pomery vytŕčajúcej akcie príjemne prekvapený a teším sa na jej ďalší ročník.
Viac fotografií z (ne)festivalu JAMA 77
Autor: Renat Khallo