Niekoľko dekád od smrti kráľa soulu Otisa Reddinga si s rovnakou intenzitou a charizmou nachádza cestu k milovníkom tohto žánru iný americký spevák, Gregory Porter. Koncom minulého týždňa zavítal už tretíkrát do Bratislavy a o tom, že jeho fanúšikovská základňa u nás stabilne rastie, svedčilo vypredanie koncertu pár týždňov vopred.
Doma nie je nikto prorokom
Koncert otvoril mladý jazzový gitarista Andreas Varady. Slovenský hudobník maďarsko-rómskeho pôvodu má na svojom konte úspechy, aké sa nepodaria mnohým jazzmanom ani v zrelom veku. Vo svojich 21 rokoch je medzinárodne uznávaným jazzmanom s fanúšikmi v Európe i zámorí, pričom nadšení kritici i publikum ho už pred deviatimi rokmi onálepkovali prívlastkami ako zázračné dieťa, či miláčik Quincyho Jonesa.
Napriek tomu sa mu zo strany domáceho publika nedostalo rešpektu, ktorý by si zaslúžil. Po tom, čo organizátori podujatia venovali koncert pamiatke legendárneho jazzového bubeníka Jozefa Doda Šošoku, od ktorého úmrtia uplynulo v novembri desať rokov, odštartoval koncert s presnosťou švajčiarskych hodiniek. Na smolu účinkujúcich, len pred poloprázdnym publikom, ktorého uličky naopak pôsobili ako mravenisko. Ešte pol hodinu po tom, čo sa sála s kapacitou 1160 ľudí ponorila do tmy, prúdili návštevníci dovnútra a za sťažených podmienok hľadali miesta na sedenie. Navyše, nahlas diskutujúc a neberúc ohľad na divákov sledujúcich dianie na pódiu.
Zdroj: Zdenko HanoutAndreas Varady TrioMožno je dôvodom aj fakt, že Gregory Porter priťahuje širšiu cieľovú skupinu, než len ortodoxných jazzmanov, aj napriek tomu by sa diváci mohli priučiť mravom jazzových koncertov. V susednom Rakúsku je jedným z pevných pravidiel koncertov tohto typu skutočnosť, že meškajúcich jedincov do sály počas skladby nevpustia, aby svojím príchodom nerušili priebeh koncertu. Na Slovensku o presnosť návštevníkov neustále prosia aj iní jazzoví promotéri ako Bratislavské jazzové dni alebo One Day Jazz Festival.
Samotný festival City Sounds svoje podujatia dlhodobo propaguje ako formát dvojkoncertov, kde sa pred zahraničnou hviezdou predstaví domáci interpret výraznej kvality. O to viac to platí v prípade Andreasa Varadyho a jeho rodinného tria, ktorí sú za hranicami Slovenska považovaní za muzikantov svetového formátu. Z jeho čerstvého albumu The Quest sme si však počas večera mnoho neužili. Napriek tomu Andreas, jeho otec Bandi (kontrabas) a brat Adrian (bicie) predviedli v komornej atmosfére svojho tria priam učebnicový jazz, v rámci ktorého odzneli ako originálne skladby z Andreasovho debutového albumu, tak aj technicky precízne gitarové behy v kompozícii Giant Steps, pôvodne z pera Johna Coltranea.
Zdroj: Zdenko HanoutAndreas Varady - viac fotiek z koncertuSoul taký, aký má byť - priamo z duše
Hlavnej hviezde večera sa však ušlo podľa očakávaní kráľovského prijatia. Gregory Porter odštartoval svoj zhruba 90-minútový koncertný set skladbou Holding On z albumu Take Me To The Alley (2016). Ten mu v minulosti vyniesol ocenenie Grammy v kategórii Najlepší jazzový vokálny album, pričom už úvodnými tónmi Porter potvrdil, že si svoju sošku zlatého gramofónu odniesol oprávnene. 47-ročnému rodákovi z kalifornského Sacramenta nemožno uprieť obrovskú dávku talentu, a to aj napriek tomu, že sa výrazne začal prejavovať až vo veku 33 rokov, kedy svoju kariéru odštartoval nenápadnými koncertmi v reštaurácii svojho brata, kde v tom čase pôsobil ako šéfkuchár.
Porterov prejav je remeselne precízny, podtrhnutý krásnou farbou hlasu, stále si však uchováva vysokú mieru autenticity. Uveríte mu, že soul vychádza priamo z jeho duše, rovnako ako uveríte aj jeho gospelovým, či bluesovým variáciám. Ako jeden z mála spevákov oplýva vokálom, ktorému sa hovorí aj hlas, ktorý dokáže rozprávať príbehy (z angl. storytelling voice). Príkladom je skladba Take Me To The Alley, v ktorom Porter zapremýšľal nad ľuďmi žijúcimi v bočných uličkách miest. Práve tých uliciach, ktorých sú plné všetky mestá, no majú len pramálo z ich lesku a krásy, ktorú vidieť navonok.
Zdroj: Zdenko HanoutGregory Porter s kapelouZ balady premostil Porter k bluesovému intru, ktoré vzápätí vyústilo do jednej z neho najznámejších skladieb Liquid Spirit. Tou už spevák roztlieskal celú sálu, ktorá aplauzom ocenila aj vynikajúci výkon klaviristu Alberta R. Crawforda. Je dôležité povedať, že za fantastickou šou nestál iba jej hlavný protagonista, ale celá sprievodná kapela, fungujúca v priam organickej jednote.
Vynikajúco tiež fungovala bežnému divákovi nenápadná, no prepracovaná hudobná dramaturgia. Pri tej sa jednotliví hudobníci nepredstavovali sólovaním v rámci jednej skladby, ako to býva zvykom. Naopak, každý z nich zažiaril v inom momente koncertu, v ktorom svojím sólom posunul atmosféru kompozície k ešte väčšiemu zážitku. Či už to bol bubeník Jeremy Clemons v závere, tenor saxofonista Tivon Pennicott v úvodnej skladbe, alebo tzv. medley sólo kontrabasistu Jahmala Nicholsa. Vždy išlo o veľkú dávku muzikantskej zručnosti, veľkého hudobného cítenia a správneho načasovania.
Zdroj: Zdenko HanoutOndřej Pivec na koncerte Gregoryho Portera - pozrite si celý fotoreportOsobitne by som vyzdvihla hru hammond organistu, českého hudobníka Ondřeja Pivca, ktorý už takmer desať rokov žije a veľmi úspešne pôsobí v New Yorku. Túto jeseň bol v Bratislave už druhýkrát, predstavil sa aj s kapelou Kennedy Administration na džezákoch. Samotný Gregory Porter nad jeho talentom krútil hlavou už pred piatimi rokmi.
"Ondřej je vynikajúci muzikant, veľmi citový a oduševnený... Keď som ho počul hrať na zvukovej skúške, mal som pocit, že som v kostole v Harleme," uznal so smiechom spevák, ktorého skupina má každým rokom našliapnuté k väčšiemu muzikantskému perfekcionizmu. A to aj napriek občasnému dojmu, že posunúť sa už jednoducho nie je kam. Príjemným prekvapením koncertu bolo, že nešlo len o perfekcionizmus po stránke hudobnej. Za zmienku stojí aj vynikajúca práca osvetľovača, ktorý svoje remeslo v priebehu večera povýšil na umeleckú úroveň. Každá zo skladieb dýchala špecifickou atmosférou a bola nositeľkou osobitého vizuálneho príbehu.
V rámci tejto jedinečnej hudobnej cesty predstavil Gregory Porter prierez svojou doterajšou tvorbou. Zazneli tak balady Hey Laura, Water Under Bridges, či pieseň Musical Genocide, ktorej súčasťou bola aj skladba Nature Boy. Tá, podobne ako prídavok When Love Was The King, pochádzala z pera legendárneho speváka Nat King Colea, ktorému Porter venoval aj svoj posledný štúdiový album Nat "King" Cole & Me (2017). Bola to totiž hudba amerického jazzmana, ktorá Porterovi v mladosti nahrádzala absentujúceho otca a jeho lásku. A práve to sa stalo životným mottom Gregoryho Portera: "Hudba bola niečím, čo vo mne vždy posilňovalo lásku. A presne to by som chcel ľuďom odovzdať ja."
Zdroj: Zdenko Hanout
Zdroj: Zdenko HanoutAutorka: Júlia Šimková
Foto: Zdenko Hanout
