Festival komornej hudby Konvergencie 2013 cez víkend vyvrcholil dvojicou exkluzívnych koncertov. V sobotu vzdal poctu tvorbe Deža Ursinyho, v nedeľu predstavil unikátny medzinárodný projekt If Grief Could Wait spájajúci napríklad Leonarda Cohena či AC/DC s barokovou hudbou, harfami a violami.
Hoci Konvergencie ponúkli maratón komornej hudby, vrátane troch rôznych hudobných "dialógov", vrchol festivalu predstavoval až víkendový program. Sobota priniesla výnimočný zážitok pod heslom Hommage à Ursiny, kedy svoj pohľad na odkaz tohto výnimočne nadaného hudobníka predviedlo hneď niekoľko umelcov. Odvážnym rozhodnutím bolo pozvanie skupiny Karpatské chrbáty – skupina kdesi medzi bigbítom a recesiou rozhodne nie je telesom, ktoré si spojíte s intelektuálnou Ursinyho tvorbou. Odzbrojujúce nasadenie veselého Indiána Braňa Jobusa a jeho spoločníkov však otvorilo večer s príjemným nadhľadom, ktorý prekvapivo sadol aj coververziám Ursinyho tvorby. Po vlastných piesňach skupina z Vrbového zahrala "vážne" piesne ako Suchý dážď a pripomenula aj hravejšiu stránku Ursinyho v podobe skladby Rozhádzané postele z muzikálu Neberte nám princeznú.
Z iného súdka boli skladby, ktorými Ursinyho skúmali súčasní slovenskí skladatelia. Krásne krehký zážitok priniesli aranže 1000 mien a Apple Tree in Winter od Mareka Spustu v podaní Cellomanie, aj Privretými očami z pohľadu Petra Zagara. Bez textu a spevu naplno vynikol Ursinyho cit a invenčnosť, v čellách, či v Zagarovom prípade aj s klavírom a akordeónom, sa ukázala číra krása hudby. Krátko vystúpil aj Marián Varga, na ktorého prejave však bolo cítiť zdravotný stav legendárneho hudobníka.
Zdroj: Martina ŠimkovičováTieto pohľady, od klasicky trénovaných hudobníkov po večné deti z Vrbového, však boli skôr experimentom, ukážkou, kam sa dá Ursinyho hudba posunúť. Hlavný chod večera predstavoval až Kubo Ursiny & Provisorium, projekt, ktorý po rokoch vrátil Dežovu hudbu na koncertné pódiá v jej pôvodnej podobe.
Revival? Nie, skutočne živá hudba
"Nikdy by som dobrovoľne nešiel na koncert revivalovej skupiny a napriek tomu hrám v jednej kapele, ktorú by mohli za takú označiť," napísal pred koncertom Marián Jaslovský. Ako píše ďalej, označiť Provisorium Dežovho syna Jakuba revivalom by bolo hrubým zjednodušovaním – to, čoho sme boli na Konvergenciach svedkami, nie je revival ani obyčajné demonštrovanie otcovho odkazu synom, keď už tiež dostal hudbu do vienka. Provisorium sa ukázalo vo vrcholnej forme – nepredvádzalo výhody genetického fondu ani technickú zručnosť zdatných hudobníkov, nehralo na sentiment divákov staršej, strednej ani celkom mladej generácie. Provisorium a s ním aj Dežova hudba na Konvergenciách žili, ozajstným, hlbokým, pulzujúcim tepom.
Kubo Ursiny postupne vdychoval život hudbe svojho otca posledné dva roky a každý koncert prinášal výnimočný zážitok. Tento posledný však bol akýmsi vrcholom – došlo k tomu vzácnemu zázraku, keď kapela funguje ako hodinky, kolieska zapadajú do seba a publikum si s vystupujúcimi vymieňa čosi neopísateľné a nepolapiteľné. Toto nebola pocta v zmysle pietnej spomienky a vyvolávania duchov. Kapela vzdala hold tým najúprimnejším spôsobom – s elektrizujúcim nasadením Ursinyho hudbu jednoducho žila, s celou jej komplexnosťou a predovšetkým radosťou. Šesť členov Kubovej kapely s vervou slúžilo piesňam, citlivo používajúc svoje majstrovstvo, od Jaslovskho dychov po Mikove presne sádzané klávesy a sám Kubo bol vo svojom prejave istý, dokonca aj napriek jednému rušivému "hecklerovi". A paradoxne, možno práve až interpretácie jeho syna ukazujú silu Ursiny piesní naživo, keďže Dežo bol známy skepsou voči živému vystupovaniu. On sám tam nebol, ale jeho hudba áno, v kráse kapely naplnenej až po okraj.
Zdroj: Martina ŠimkovičováSmútok nepočká, ale opeknie
Krásnu, nežnú a predsa dôraznú bodku za festivalom urobilo o deň neskôr zoskupenie If Grief Could Wait. Projekt spája skladateľského génia Leonadra Cohena a Nicka Drakea s dielom barokového majstra Henryho Purcella, ktoré interpretuje v zložení spev, harfa, viola de gamba a kuriózna nyckelharfa. V jedinečných priestoroch katedrály sv. Martina sa ich zvláštna, krehká a predsa povznášajúca hudba rozliehala s dvojnásobnou nástojčivosťou. Zakladajúca členka medzinárodného projektu Susanna Wallumrod svojich spoluhráčov viedla kryštálovým hlasom po príbehoch lásky, straty a hľadania, vdychujúc clivosti piesní príhodnú sakrálnosť. Súčasťou projektu sú aj Susannine vlastné skladby, ktoré svojou nehou navodzovali až relaxačnú atmosféru, pozývajúc poslucháčov odhodiť vlastné smútky, skloniť hlavu a spočinúť.
Špecifickým hudobným vkusom sa If Grief Could Wait postarali o výnimočný zážitok – najpriamejšie to ukázala coververzia piesne AC/DC (áno, v kostole!) It's a Long Way to the Top, v ktorej úprava do komornej podoby nechala naplno vyniknúť trpkosti jej príbehu. Paradoxne k názvu, kapela totiž smútok nezadržuje, naopak pozýva bližšie, transformuje skladby do ich absolútnej, dojímavej esencie. Jeho vyzývaním nás zároveň očisťuje a pred brány kostola sa návštevníci festivalu vracali o čosi ľahší a povznesenejší, ako po každom správnom obrade.
Autorka: Michaela Kučová
Foto: Martina Šimkovičová - Konvergencie
Súvisiaci interpreti: Dežo Ursiny
