V Bratislave sa v nedeľu večer na krásnej scéne Starej tržnice zišiel výkvet toho najlepšieho, čo ponúkala pred skoro polstoročím princípmi socialistického umenia decimovaná stredoeurópska rocková scéna. Je skoro zázrak, že tak ťažko skúšaný žáner, akým bol rock v socializme, mohol zaznieť s odstupom času v plnom lesku a sláve.
Koncert otvoril gitarista Radim Hladík so svojím Blue Effectom. Hladík dekády platil za číslo jedna v odbore gitara, hoci hrdá Slovač vždy ponúkala vlastné eso – Fera Grigláka. Je potrebné zdôrazniť, že Hladík svoje renomé potvrdil do bodky (a aj Griglák, ktorý sa predstavil po ňom s Collegiom). Hladíkovu hru, postavenú na pevných rockových koreňoch a podopretú hráčskou virtuozitou, charakterizuje snaha o originálne postupy v komponovaní i pri výstavbe sólových partov (bol vôbec prvým gitaristom v Československu, ktorý začal používať efekty booster a wah wah pedál, jeho špecialitou je aj hra na gitare so sláčikom).
Mladí muzikanti okolo Majstra plnili svoje náročné úlohy na patričnej úrovní, či už v číslach z raného, mišíkovského obdobia (Sun Is So Bright), prostredného semelkovského (Stále dál), či toho súčasného (Ej padá, padá rosenka). Ale asi najviac sa páčila skvostná Čajovna – krásne vymyslená, bravúrne prednesená.
Zdroj: Marko ErdFrantišek Griglák, Collegium Musicum - pozrite si celý fotoreportCollegium Musicum bolo modlou od svojho vzniku a zostalo ňou dodnes. Boli časy, keď sa pod Tatrami, ale aj v českých luhoch a hájoch, viedli zúrivé spory nielen o tom, či je lepším gitaristom Clapton alebo Hendrix, ale aj či je lepším rockovým hráčom na organ Emerson alebo Varga. Výkonnosť zresuscitovanej kapely dodnes závisí na momentálnej dispozícii hammondovej ikony. A treba povedať, že nedeľný večer bol v tomto ohľade úplne v poriadku. Prípadné pokusy o predovšetkým rytmické excesy spoľahlivo eliminovalo duo Frešo-Valihora, rytmika, ktorú by mohli závidieť aj v krajoch za hranicami višegrádskej štvorky. V podaní Collegia zazneli slávne opusy ako Ulica plná plášťov do dažďa, či Hommage à J.S.Bach – skvosty, ktorých lesk sa desaťročiami ešte znásobil.
Spojenie folkového spevu Pavla Hammela s hard-, či jazz-rockovým podkladom ešte stále vzbudzuje nejednoznačné pocity, ale aj s odstupom štyroch desaťročí v hudbe Zelenej pošty dominuje nepopierateľná snaha o originalitu. Originálna hudba a hudobné postupy, originálne texty (skôr lyrická poézia rozdielnej kvality, povedzme si, že kde-tu trochu infantilná), hoci miestami rytmicky pokrivkávajúce a miestami ťažkopádne frázované. Čas však hudbu obdobia Zelenej pošty preveril a vystavil certifikát vysokej kvality jej i talentovaným muzikantom, ktorí nevstupovali do štúdia s ambíciou na hudbe zarobiť, ale hudbu vytvoriť. V tomto ohľade sú vzorom (často nedostižným) pre generácie mladších, možno rovnako talentovaných, ale nerovnako motivovaných muzikantov.
Na scéne sa zjavil aj Vladimír Mišík a zaspieval slávne Špejchar blues a so svojím kamarátom, s ktorým kedysi založil Blue Effect, aj Slunečný hrob alias Sunny Grave – víťaznú to pieseň posledného vydania Československého bítového festivalu, ktorý v sedemdesiatom roku definitívne udusila normalizácia a už sa nikdy nezopakoval. Prehliadku tohto pozoruhodného bigbítového Panteónu doplnil Poliak Jozef Skrzek, ktorý kedysi ohromil Bratislavu so svojou zostavou SBB na tú dobu neslýchane kvalitnou verziou hard rocku.
V závere vystúpila superskupina pozostávajúca (takmer) zo všetkých, ktorí sa na pódiu zjavili v priebehu večera. Odzneli skladby Na II. programe sna, Slnečnice a v prídavkoch Smutná ranná električka a Labutie piesne. Došlo aj na gitarový duel Hladík – Griglák, ktorý nemal a napokon ani nepotreboval víťaza. Ak len nerátame publikum, ktoré si kúpilo vstupenky na skutočný de luxe koncert. Koncert, na ktorý sa bude ešte dlho spomínať.
Zdroj: Marko ErdStarú tržnica sa zaplnila fanúšikmi československého bigbítu - viac fotiekPoznajú sa desaťročia, no takto sa ešte na pódiu nestretli
"Úžasná atmosféra, sám som počúval, keď som nebol na pódiu. Mne už spoluhráči v kapele hovoria legenda už asi dvadsať rokov, takže ja som si už zvykol," povedal s úsmevom Vladimír Mišík.
"Spoluhráči na pódiu sú kamaráti desiatky rokov. Z Juzkom Skrzekom sme prvýkrát hrali v roku 1969, s Vladimírom Mišíkom v roku 1963, s Mariánom Vargom a Fedorom Frešom v roku 1969, poznáme sa veľmi dlho," povedal pre TASR Radim Hladík, a na otázku, aký je to pocit, byť hudobnou legendou, odpovedal: "Ja si to nepripúšťam, čo to vlastne je legenda? Hrám už 51 rokov a keby sa mal rozhodnúť ešte raz, bola by to určite opäť gitara."
"Poznáme sa už dlho, sme už starí známi, s niektorými možno už štyridsať rokov. Nie je to každodenné zoskupenie hráčov, mám radosť z kamarátov, ktorých nestretávam často. So všetkými hrám rád, pretože sú to najlepší muzikanti, akých tu máme. A platí to aj o mladých z Radimovej kapely. A Józef Skrzek je veľká osobnosť poľskej hudby, ktorá je vo všetkých ohľadoch výnimočná," konštatoval Marián Varga. "S Collegiom sa stretávam pravidelne a s Radimom hráme aj sami spolu dvaja, máme spoločný album, takže fajn," zhodnotil spoločný koncert Pavol Hammel.
Hudobníci si po koncerte našli čas a fanúšikom podpisovali vinylové originály zo 70. a 80. rokov, ktoré si priniesli na koncert. Celá zostava muzikantov sa už presunula do Prahy, aby rovnaký koncert odpálila už dnes večer vo veľkej sále Lucerny.
Text: Ivan Čeredejev (reportáž), TASR (druhá časť s citáciami)
Foto: Marko Erd
Súvisiaci interpreti: Blue Effect, Collegium Musicum
