Túto atmosféru sa podarilo navodiť britskému spevákovi ghanského pôvodu, Mylesovi Sankovi, ktorý svojím koncertom uzavrel mestský festival City Sounds. Nejde o žiadneho hudobného nováčika, no zatiaľ ani o veľkú hviezdu koncertných pódií. Išlo o jeho premiérový koncert v našom hlavnom meste.
Takmer dva roky bez publika
Na koncertnom pódiu stál so svojou kapelou po neuveriteľných 21 mesiacoch. Bratislavu už v minulosti navštívil, hral v nej však prvýkrát. Ako mnoho umelcov, aj Myles Sanko využil uplynulé špecifické obdobie na tvorbu, ktorú pretavil aj v hmatateľný výsledok.
V marci tohto roka vydal svoj štvrtý štúdiový album Memories Of Love, a ako napovedá názov, láska bola nosnou témou jeho piesní na tunajšom koncerte. Osobné spovede vyznievajú v soulovo-jazzovom šate obzvlášť emocionálne a v prítmí bratislavského Ateliéru Babylon, kde organizátori pripravili sedenie pri stolíkoch s malými nočnými lampami bola atmosféra evokujúca pocity z nadpisu článku.
Krásy a úskalia soulu
Ak vám je známa osobnosť muzikanta Gregoryho Portera, potom určite viete, že sa jedná o držiteľa cien Grammy, ktorý v Bratislave už viackrát vystupoval. A je to práve on, kto Mylesa Sanka označuje za výborného speváka. Nečudo, ich prejav má mnoho spoločných čŕt. Veľká devíza Sanka je v jeho práci s publikom, čo dokazoval aj počas stredajšieho večera.
Aby som to poňal trošku širšie, neviem či je hlavným faktorom to, že umelci dlhšiu dobu nemohli koncertovať, ale práve vystupujúci na City Sounds Festivale (ktorý som nedávno absolvoval v Slovenskom rozhlase a ktorého "bonusom" bol práve tento koncert) disponujú tou krásnou kombináciou pokory, vďačnosti a pódiovej harmónie, ktorá vás v hľadisku doslova objíme a v podstate sa nemôže stať, že odídete s čo i len náznakom pocitu nenaplnenia.
Zdroj: Michal Dzubina - Floe fotographyA hlavný aktér večera jednoducho vie rozprávať a hýbať sa. Počas koncertu, ktorý sa vďaka prídavkom z pôvodných 70 minút pretiahol na hodinu a pol, dokázal sediacich divákov skutočne vypudiť k tancu a niektorí si naozaj "trsli". Pod tým úskalím soulu sa ale pre mňa občas skrýva jeho monotónnosť v dlhšom celku. Dramaturgicky si jednotlivé piesne boli dosť podobné, a to najmä textovo – piesne o láske, vyznania sa z potreby cítiť slobodu, atď. Akokoľvek úprimná a autentická je umelcova tvorba, občas niektoré momenty zašli do priveľkého klišé.
Taktiež aj zapojenie sa kapely bolo nie úplne kompaktné. Mne sa Sankov hlas najviac páčil pri komornejších kontaktných plochách s klaviristom, skvelo tiež pracovala dychová sekcia, kde dvaja muzikanti hrali striedavo na trúbku, saxofón, priečnu flautu či lesný roh, najväčšiu výčitku však mám voči bicím nástrojom. Timing aj štandardné úkony úplne v poriadku, nebolo tam však nič naviac a ak došlo k nejakému sólu, bolo nevýrazné, predvídateľné a akosi "unavené".
Napriek tomu bol môj celkový dojem z vystúpenia skvelý. Keď som uvažoval, koho mi Sanko pripomína, sčasti fyzicky, ale hlavne spevácky, oscilovalo to niekde medzi menami Bill Withers a Barry White. Nemal síce tak špecifickú farbu, ale v mnohom sa to podobalo. Pokiaľ dostal možnosť naplno rozvinúť svoj vokálny potenciál a dostal sa do výšok, bola to naozaj tá soulová jazda v najlepšom slova zmysle.
Quo vadis koncertná jeseň?
Možno viacerí máme dojem, že čosi je za rohom, a s ohľadom na uplynulé mesiace máme obavy (zrejme sčasti oprávnené), že nám opäť hrozí zrušenie kultúrnych akcií. Môžete to brať ako taký malý apel – koncert Mylesa Sanka bol z mojej strany náhodná návšteva a bolo to nabíjajúce, radostné a muzikálne. Preto ak môžete, choďte bez očakávaní aj na neznámych interpretov, verte, že spravíte radosť sebe aj im.
Autor: Michal Húska
Foto: Michal Dzubina - Floe fotography
