Kreatívny motor absolútnej hudobnej legendy Pink Floyd Roger Waters priniesol do O2 arény nádhernú scénu a naratívnu šou, o výdatný hudobný zážitok sa postarala vyše desaťčlenná kapela. Okrem umeleckého zážitku spočíva koncept vystúpenia kontroverzného 79-ročného muzikanta predovšetkým v opakovaných angažovaných a politických, v drvivej väčšine proti-izraelských a proti-amerických heslách, ktoré sa prelínali s príbehom Pink Floyd.
V úvode šou sa na masívnej krížovej obrazovke, dominujúcej stredu arény a rozdeľujúcej pódium na štyri časti, zobrazili vyjadrenia vyvracujúce obvinenia Rogera Watersa z antisemitizmu. Akoby chcel zakladajúci člen Pink Floyd na nadchádzajúcu politickú estrádu návštevníkov svojho vystúpenia naživo vysielaného do kín po celom svete pripraviť už na samom začiatku.
Pravdou je, že s niektorými jeho tvrdeniami sa dá bez problémov súhlasiť – napríklad s vehementným odsudzovaním násilia ilustrovaným v skladbe The Happiest Days of Our Lives, či s kategorickým odmietaním vojny a nukleárnych zbraní počas piesní Eclipse a Two Suns in the Sunset v druhej polovici večera. Rovnako dôležité ako to, čo na koncerte zaznelo, je však v prípade tak výrazne politicky angažovaného umelca aj to, čo v rámci jeho aktuálnych vyhlásení a názorov nezaznieva.
V piesňach sólovej tvorby The Powers That Be a The Bravery of Being Out of Range začala tentokrát už vo vzduchu levitujúca obrazovka premietať zábery amerických prezidentov s detailným vysvetlením nimi napáchaných vojnových zločinov, zábery sa neskôr plynulo presunuli k leaknutým kontroverzným vojenským činom výlučne americkej armády. Outro veľkolepých inštrumentálnych kompozícií s Watersom striedajúcim gitary a klavír divákov vyprevádzali ontologickým šarlatánskym klišé, že násilie sa deje, aby nejakí nekonkrétni "oni" mohli ďalej vládnuť svetu.
Zdroj: Kate Izor
Drž hubu a zpívej!
Neskôr prišla na rad skladba Sheep albumu Animals z druhej polovice 70. rokov – jedno z najvýznamnejších diel progresívneho rocku, ktoré je výrazne inšpirované dystopickou literatúrou Georgea Orwella. So svojou rockovou epickosťou bola výraznou bodkou za prvou časťou koncertu a celkovo patrila medzi vrcholy takmer trojhodinového setu. Ten obsahoval až 25 skladieb, čo je vzhľadom na vek umelca, ako aj dĺžku mnohých skladieb, naozaj úctyhodný výkon.
Začiatok druhej polovice v poradí 76. koncertu Watersovho turné sprevádzalo vyrolovanie dovtedy skrytých zvislých zástav so symbolom pripomínajúcom nacistickú svastiku. Hudobník situovaný do role diktátora pritom autoritatívne kráčal po pódiu strieľajúc so všetkých strán z fingovaného samopalu. So skladbou In the Flesh v pozadí takto kritizoval despotizmus, no tu už začínal byť jeho jednofarebný výklad sveta príliš hlasný. Kritizovať USA a biť sa do hrude za ľudské práva, no počas celého večera ani jedným slovom nespomenúť viac ako 15 mesiacov trvajúce ruské bombardovanie civilných cieľov vrátane nemocníc, bytoviek a ďalšej ukrajinskej infraštruktúry, sa nedá nazvať inak než pokrytectvom.
Zdroj: Kate Izor
Najlepšie časti koncertu boli suverénne tie, ktorým dominovali inštrumentálne party skladieb. Neskutočne intenzívne muzikantské outrá, pretkané saxofónovými a gitarovými sólami, ako napríklad to v ikonickej sedemštvrťovej kritike kapitalizmu s titulom Money, spôsobovali rozsiahle zimomriavky a prevažne staršie publikum arény ich vítalo s búrlivým nadšením. Naopak, počas Watersovho rozprávania sa často ozývalo pískanie, úsmevné výkriky tipu "Nestraš ty lidi, demente, a začni zpívat!" neboli vôbec ojedinelé. Takých, ktorí sa prišli pozrieť predovšetkým na hudbu autora niektorých z najväčších hitov Pink Floyd a nie vypočuť si jeho názory, bolo v aréne nepochybne veľa.
Veľmi silný bol moment pred skladbou Wish You Were Here, v ktorom Waters spomínal na chvíle so Sydom Barrettom a okolnosti, za ktorých si povedali, že si založia kapelu. Po návšteve jedného koncertu mu vtedy v 60. rokoch Barrett, ktorý zomrel v roku 2006, povedal, že až keď v živote stratíš niekoho, koho skutočne miluješ, tak zistíš, že život nie je žiadne cvičenie, čím zároveň objasnil názov turné "This Is Not A Drill".
Zdroj: Kate Izor
Pozrite si viac fotiek z Watersovho turné vo fotogalérii
Večná dilema: Dajú sa názory umelca oddeliť od jeho umenia?
Pražské koncerty (v O2 aréne vystúpil v stredu aj vo štvrtok) jednej z najväčších a zároveň najkontroverznejších žijúcich hudobných legiend aj v českých médiách opäť rozvírili debatu o tom, či je možné sústrediť sa len na hudbu a užívať si koncert umelca, ktorého vystúpenia sú plné jednostranných politických deklamácií. Napriek silným nostalgickým momentom totiž hudobne výborný koncert zanechal pachuť proruskej propagandy a nejeden návštevník si možno pri odchode povedal, že ak by ideologickú stránku Watersovej šou "dizajnoval" Alexander Dugin, nevyzeralo by to inak.
Jedna vec sú epicky zahraté kultové skladby, ktoré výrazne ovplyvnili vývoj populárnej hudby, nádherné kompozície prinášajúce excelentný muzikantský zážitok s brilantným zvukom a veľkolepá scéna. Pri tom všetkom však až príliš vyrušuje Watersova politická agenda s otravným situovaním sa do roly charizmatického mesiáša.
Hlasná kritika USA a (na prvý pohľad všeobjímajúce) hájenie ľudských práv sú pritom veci, s ktorými sa v istej miere dá stotožniť. No keď zároveň úplne absentuje kritika ruskej vojenskej agresie, ktorá je najväčšou geopolitickou témou súčasnosti, ťažko Watersovým mierovým posolstvám veriť. A tak sa aj táto recenzia chtiac-nechtiac stáva ďalším príspevkom do nekonečnej morálnej dilemy o možnostiach a schopnostiach recipienta oddeliť umenie od umelca.
Autor: Matej Kráľ
Súvisiaci interpreti: Pink Floyd, Roger Waters
