Britská kapela Placebo oslavuje svoje dvadsiate výročie. V rámci tejto, už dlhšie trvajúcej oslavy vydali koncom minulého roka výberovku A Place for Us to Dream a vyštartovali do sveta zahrať svojim fanúšikom to najlepšie, čo za dve dekády stihli splodiť. Jednou zastávkou ich púte bola včera aj Bratislava, kde vystúpili takmer po desiatich rokoch.
Už spomínaná bestofka A Place for Us to Dream z jesene minulého roka obsahovala 36 skladieb. Na koncerte v Aegon Aréne z nej odznelo 25. Šou sa začala trojicou úderných hitov Pure morning, Loud Like Love a Jesus' Son.
Pure Morning je skvelá úvodná skladba, ktorá je ako taká detoxikácia alebo spoveď, pred nejakým obradom a iniciovala ďalšiu plynulú komunikáciu kapely s obecenstvom vo forme energickej Loud Like Love z poslednej rovnomennej štúdiovej nahrávky. Jesus' Son vyšiel minulý rok v auguste ako singel. Táto trojica skladieb tvorila privítacie kolo. Niečo na spôsob, ako keď vás vystrelia do vesmíru. Po doznení počiatočného adrenalínu sme sa pomaly ocitli v temnom vzduchoprázdne, ktoré začínalo skladbou Soulmates a pokračovalo experimentálnejšími Special Needs a Lazarus.
Presun do tmy
Po menších zmenách na pódiu Olsdal prechádza na klávesy. Človek si povie, že pôjdu slaďáky, ale ono to pri Placebo tak nefunguje. Pesnička Too many Friends je atmosférou trošku odľahčením a jej ľahko stráviteľný punkpopový refrén pôsobí ako rožok so salámou pred penetrovaním do ďalších hĺbok placebovského sveta. Mimochodom, jej text je fajn a týka sa pomaly už nadčasovej témy kybernetických priateľstiev vo svete sociálnych sietí.
Po odznení ďalších dvoch tempom umiernených skladieb Twenty Years a I Know, ktoré zožali u publika nemalý úspech nastalo zo strany kapely asi na tri minúty ticho. V aréne ale ticho zďaleka nebolo. Členovia kapely sa chvíľu kúpali v priazni obecenstva a pokračovalo sa v cestovaní.
Devil in the Details. Nuž, pre mňa osobne silná pasáž koncertu, temná po zvukovej ale i vizuálnej stránke. S Molkovým diabolským pohľadom a atmosféru skvele dotvárajúcimi sekundujúcimi spevmi to bol skvelý audiovizuálny zážitok. Po ďalšej experimentálnej skladbe Space Monkey, ktorej inšpiráciou je pravdepodobne kniha Fight Club od Chuchka Palahniuka nasledovala instantná depresia, beznádej a smútok. Tie sa demonštrovali v skladbách Exit Wounds, Protect Me from What I Want a Without You I'm Nothing. Pieseň bola venovaná pamiatke Davida Bowieho, ktorý bol Molkov idol, priateľ i mentor a pôvodne v skladbe aj spieval.
"Párty"
Po "melancholickej pasáži koncertu", ako ju Brian Molko nazval, prišiel čas na odľahčenie a "párty" (ako ju Molko nazval). Z tejto časti, už viac-menej návratu z vesmírnych zákutí by som vyzdvihol skladbu Special K. Ide o označenie druhu cereálií od firmy Kellogs, ale taktiež sa ním slangovo dá nazvať aj návyková látka ketamín. Asi ani netreba spomnúť, že skladba nie je o nejakých zdravých celozrnných raňajkách. Po silnom, vizuálne až epileptickom konci energickej Bitter End a tým aj riadneho času koncertu, kapela nemala na výber a musela odmeniť bratislavské publikum ďalšími troma skladbami.
Tie otvorila Teenage Angst, ktorá vyšla ako štvrtý singel v rámci ich debutu. Bol to taký rebelujúci punkový "chillout", ktorý opisuje hnev teenagerov na všetko možné. Našiel som takú jazykovednú zaujímavosť, a to rozdielny významový odtienok slangového "angst" a slova "anxiety" (v preklade úzkosť) prevzatého z dánštiny. Angst totiž nevystihuje úplnú beznádej, ale nesie v sebe taký malý náznak svetla na konci tunela. Myslím, že práve to je charakteristické pre hudbu Placeba. Aj keď sú texty, a miestami aj hudba, plné negatívnych obrazov a nie úplne najoptimistickejšieho pohľadu na svet a dianie v ňom, v konečnom produkte však podáva kapela niečo, čo je oslobodzujúce.
Predposledná pieseň Infra-Red bol vrcholom koncertu. Stefan Olsdal ju odohral na dúhovo zafarbenej gitare, čím bolo jasné zameranie skladby i kapelníkov, ktorí ostro vystupujú proti netolerancii. Tu je treba poznamenať, že z dvoch stálych členov kapely ani jeden nie je heterosexuálne orientovaný. Na konci pesničky sa na LED paneloch objavuje obraz Donalda Trumpa na krabičke od cigariet s nápisom "seriousy harms you and others around you", čím jednoznačne deklarovali názory, za ktorými si stoja, niežeby to nebolo jasné z predošlých dvoch hodín koncertu. Šou ukončili coverom skladby od Kate Bush Running Up That Hill.
Sumár
O tom, že tóny a ich zoskupenia majú moc nad ľudskou psychikou niet pochýb. Preto sa priznávam, občas sa bojím zúčastňovať sa na koncertoch kapiel ako sú napríklad Placebo. Vnútorný svet niektorých hudobníkov pretavený do hudby je jednoducho ťažký na trávenie. Stenu Rogera Watersa som napríklad metabolizoval asi týždeň. Placebo ma síce až takýmto spôsobom nezasiahlo, ale zasiahlo ma.
Arénu som opustil s dobrými pocitmi, za čo môže jednoznačne aj perfektne zahraná hudba. Tu nemôžem nespomenúť ostatných session hudobníkov, ktorí sa na konečnom efekte spolupodieľali vo veľkej miere.* Za pozitívny hudobný zážitok však môže aj celkové posolstvo kapely, ktoré sa zdá byť s dvadsať ročnou minulosťou veľmi vyzreté a konkrétne.
* Bill Lloyd – basová gitara, klávesy, klavír, Fiona Brice – husle, klávesy, theremin, perkusie, vokály, Nick Gavrilovic – gitara, klávesy, vokály, Matt Lunn – bicie nástroje, perkusie
Text: Tomáš Garai
Foto: Monika Kudelová
Súvisiaci interpreti: Placebo
