Hudobné hviezdy ako Jamiroquai, Imagine Dragons, LP, Justice či Norah Jones boli minulý týždeň hlavnými lákadlami festivalu Colours of Ostrava. Na Pohode tento rok toľko zvučných mien nebolo, no keď sa pozrieme pod povrch, obe podujatia majú veľa spoločného.
Od šiesteho ročníka sú však aj "farby Ostravy" každým rokom pestrejšie a v posledných rokoch tam vystúpilo viacero veľkých mien, ktoré hrali, či už skôr alebo neskôr, aj v Trenčíne (The xx, Sigur Rós, José González, Tame Impala, Slowdive, Mando Diao, Asian Dub Foundation, Coldcut, Unkle, Rodrigo y Gabriela...), niektoré dokonca v ten istý rok (napr. Public Image Ltd, 2011; Björk, 2015 a tento rok alt-J, Birdy či Benjamin Clementine).
Odhliadnuc od spoločných mien, aj v rámci programu ako celku majú dnes oba festivaly k sebe omnoho bližšie ako pred 5-6 rokmi. Na hlavnom pódiu je síce Colours popovejším festivalom, no menšie scény ponúkajú podobne rozmanitú a svojhlavo originálnu dramaturgiu, vďaka ktorej môžu fanúšikovia objavovať novú hudbu - tak ako sme zvyknutí na Pohode. V oboch prípadoch totiž ide o festivaly s vlastným hudobným názorom, ktoré svojim návštevníkom rozširujú obzory.
Zdroj: Zdenko HanoutPozrite si fotoreport z Colours of Ostrava 2017Hlavný rozdiel? Jednoznačne areál
To, čo robí z návštevy Colours of Ostrava oproti Pohode veľmi odlišný zážitok, je unikátny areál bývalej uhoľnej bane, koksovne a vysokej pece Vítkovických železiarní. Kým na letisku festivalovú eufóriu umocňuje otvorenosť priestoru, kde horizont zo všetkých strán lemuje silueta okolitých kopcov a mesta Trenčín, tu sú hlavnou devízou majestátne industriálne budovy, ktorými sa môžete kochať zo všetkých strán. Zároveň ponúkajú priestor na vznik rôznych zákutí a jedinečných festivalových zón pre oddych aj zábavu. Veľký potenciál je aj v premietaní obrazov na steny budov, úspech mali tento rok najmä dva komíny s tancujúcimi postavičkami, ktoré svojimi pohybovými kreáciami ovládali dvojice návštevníkov. Ak by v industriálnom areáli Dolných Vítkovíc dostali v budúcnosti priestor aj umelci pracujúci s 3D mappingom, mohlo by to byť ešte zaujímavejšie.
Zážitkom je však už samotná prehliadka vysokej pece s výhliadkou na celý areál či múzeum Svět techniky Ostrava, ktoré je priamo v areáli a počas konania festivalu je otvorené len pre jeho návštevníkov. Absolútnym festivalovým unikátom je hala Gong v budove bývalého plynojemu. Pôsobivá aula na najvyššom poschodí ponúka niečo cez 1500 miest na sedenie, takže si vstupenky na najžiadanejšie koncerty treba zarezervovať vopred za symbolické vstupné. Väčšinou však stačí prísť a vychutnať si koncertný zážitok v úplnej izolácii od bežného festivalového ruchu (ak nepočítame odchádzajúcich a prichádzajúcich ľudí počas koncertov, tomu sa ani v Gongu vyhnúť nedá).
Zdroj: Matyáš TheuerZ hľadiska rozloženia pódií, ale aj stánkov s občerstvením a rôznych atrakcií, je areál využitý veľmi dobre a s výnimkou nezvládnutého prvého dňa, kedy množstvo návštevníkov kvôli zdĺhavému čakaniu na nové čipové pásky strávilo celé hodiny v radoch pred bránou, bol festival aj organizačne na vysokej úrovni. Najmä vzhľadom na fakt, že bol prvýkrát vypredaný vopred a navštívilo ho najviac ľudí v jeho histórii (presné číslo organizátori nezverejňujú, ale je to niekde medzi 45- až 50-tisíc). Ak na festivale strávite tri a viac dní, oceníte pestrý výber kvalitných jedál a ani v tomto smere Colours za medzinárodne oceňovaným slovenským festivalom v ničom nezaostáva. Ak si odmyslíme stredajšie fiasko so vstupom, tento rok by si určite aj Colours of Ostrava zaslúžil väčšie zviditeľnenie v európskych festivalových anketách a zahraničných médiách.
Príjemne prekvapila aj veľmi nízka koncentrácia ľudí, ktorí to so zábavou prehnali. Namiesto nich v areáli vedľa bežných návštevníkov festivalov - rovnako ako na Pohode sú to prevažne tridsiatnici - bežne stretávate hendikepovaných fanúšikov či dôchodcov. Špeciálne v posledný deň festivalu, kedy majú ľudia nad 65 rokov vstup zadarmo. Samozrejme nie všetci, a tak sa v rade na obmedzené množstvo pások v sobotu už doobeda pred otvorením areálu nazbierala vyše stovka záujemcov. Stretnúť ste ich neskôr mohli napríklad na koncerte Davida Kollera. V každom prípade ide o skvelý krok k tomu, aby sa staršia generácia na vlastné oči presvedčila, že festivaly nie sú ani zďaleka len o drogách a chľaste. Na viac nepríjemne podgurážených spoluobčanov ako na festivaloch Colours of Ostrava a Pohoda zrejme narazíte na bežnom futbalovom ligovom zápase.
Zdroj: Matyáš Theuer
Zdroj: Matyáš TheuerDoteraz najväčšie zastúpenie slovenskej scény
Skvelou správou je, že tento rok na Colours vystúpilo až 12 zástupcov slovenskej scény, čo je najviac z doterajších 16 ročníkov. Asi najpopulárnejšia z našich súčasných alternatívnych kapiel, Billy Barman, dokonca celý festivalový program otvárala. Na jej koncert na druhom najväčšom pódiu pozitívne reagovalo množstvo slovenských a českých fanúšikov, v ktorých sa odrazil euforický pocit zo začínajúcej štvordňovej dovolenky. V rovnakom čase na Drive stage, ktorý je venovaný najmä world music a rôznym odnožiam akustickej hudby, zaujali Balkansambel, vyžívajúci sa vo fúzii balkánskej dychovej hudby a slovenskej ľudovej piesne. Aj keď úvod koncertu patril komplikovanejším inštrumentálnym kompozíciám, publikum sa chytilo pri mashupe balkánskych rytmov a záhoráckej hitovky Išiel Macek do Malacek.
Neskôr zažiarila najmä éterická Katarína Máliková, keď vo štvrtok uzavretú sálu Gong naplnila túžbou po návrate ku koreňom a "ráne na dedine". Album Pustvopol dozrieva stále lepšie a jeho živé prevedenie na najväčšom českom festivale si speváčka a skladateľka so svojou kapelou poriadne premyslela. Mystická atmosféra, intímne svetlá a zimomriavkový Katkin spevácky výkon spravili z tej večernej hodinky jeden z najlepších festivalových zážitkov v rámci žánru novej world music. Nemalá skupina ľudí, ktorá v tom čase oželela koncert Norah Jones na hlavnom pódiu, nešetrila ováciami. Oceňovaná hudobníčka mala úspech aj dva dni predtým na showcaseovom festivale Crossroads, kde v konkurencii 14 kapiel a projektov z Česka, Slovenska, Maďarska a Poľska získala cenu medzinárodnej poroty.
Potomkovia Deža Ursinyho a Jara Filipa zase predviedli na pódiu časopisu Full Moon svoju vlastnú Hranu. Materiál z muzikálu Peter a Lucia, ktorý zložil Dežo, objavil roky po jeho smrti na kazete jeho syn Jakub. Šlo o projekt, ktorý zostal v rozpracovanom štádiu a piesne z neho nie sú na žiadnom Ursinyho albume. Spolu s dcérou Jara Filipa Dorotou Nvotovou a hudobníkmi z Talent Transport dal dokopy projekt, prinášajúci niečo nové, no zároveň ursinyovsky familiárne, na koncertné pódiá. To, čím skladby vynikli najviac, sú nadčasové texty o vojne, mieri a tenkej hranici medzi nimi. Román Romaina Rollanda je silným inšpiračným zdrojom.
Hviezdy, ktoré sa oplatí vidieť
Na festivaly do zahraničia však asi nikto nechodí primárne kvôli menám, ktoré môžeme vidieť aj doma. Prvou veľkou tohtoročnou hviezdou bola mladučká anglická speváčka a skladateľka Birdy, podľa zloženia publika jednoznačne najobľúbenejšia u rovnako mladých poslucháčok. Sladké klavírne balady podporila civilným a skromným prejavom. Z relaxačnej letargie ma vytrhla až zahratím nesmrteľnej skladby Running up the Hill od Kate Bush, ktorá je pre mladú Britku zjavným zdrojom inšpirácie. Podľa očakávania sa práve počas tejto skladby všetky smartfóny tínedžeriek z výšok zniesli niekam do vreciek a fanúšičky, neznalé tvorby snáď najlepšej anglickej hudobníčky všetkých čias, využili svoju potrebu porozprávať sa.
Po uhrančivom koncerte britských alt-J (bol rovnaký ako na Pohode, akurát o pár pesničiek kratší) prvý večer vyvrcholil pompéznou šou mladých pop rockerov Imagine Dragons, ktorá bola pre mnohých hlavným dôvodom návštevy festivalu. Energická štvorica má povesť úžasných vystúpení a stredajšia noc v Ostrave nebola výnimkou. Od prvých sekúnd to bola šou nabitá hitmi, silnou interakciou medzi lídrom kapely Danom Reynoldsom a publikom. Ultimátny koncertný zážitok si určite užili aj tí, ktorí mainstreamovému rocku nabitému chytľavými popovými refrénmi bežne neholdujú. Reynolds mal sprvu problém skladby udýchať, priznal sa k hlasovým problémom, ale, keďže pre svoje publikum spraví všetko, po steroidových injekciách na pódium nastúpil.
Môj zásadný odpor ku kapele predtým pramenil z až príliš popovo vyleštenej štúdiovej produkcie, ktorá pri živom prevedení dostala predsalen lepší drajv a vyznela rockovejšie. Ani jedna zo sedemnástich piesní odohratých v Ostrave nepôsobila ako výplň a hity ako It's Time, Whatever it Takes, Demons či Thunder sú vymyslené tak, aby sa okamžite vryli pod kožu. Na pódiu nás však štvorica nechala zabudnúť na to množstvo hostí, ktorí sa na ich tvorbe podieľajú a ponúkla skvelú šou, pri ktorej mal každý len jedinú úlohu - baviť sa. Najšťastnejším sa stal fanúšik, ktorého spevák náhodne vybral z davu a prikázal mu na pódiu tancovať na coververziu Song 2 od kapely Blur. Skok do davu a následné plávanie si obaja mladíci poriadne užili. A my ostatní vlastne tiež.
Zdroj: Zdenko Hanout
Zdroj: Zdenko HanoutImagine DragonsNa druhej strane hitmejkrovskej barikády stojí Laura Pergolizzi alias LP. Sama je skúsenou skladateľkou, ktorej piesne spievajú Backstreet Boys, Rihanna, Rita Ora či Cher, ale svet jej talent objavil až nedávno - keď má 36 rokov a vydala štvrtý album Lost on You. Rovnomennú skladbu rotujú naše rádiá do nemoty, ale ešte sa našťastie nestihla ošúchať do takej miery, že by to naživo bola otrava. Svojská hudobníčka s imidžom chalana v okuliaroch má intenzívny vokál, ktorý nemusí sadnúť každému, no jej spevácke a skladateľské kvality nemožno popierať.
Paradoxne pre mňa najlepšie songy na poslednom albume, ktorými sú Muddy Waters, Up Against Me a Other People, odzneli v prvých momentoch vystúpenia a, žiaľ, nejaká tá výplň zabrala stred setu (Death Valley, Switchblade, Levitator). Slová plné lásky smerom k publiku, skrytý poklad zvaný When We're High a konečne Lost on You, ktorú zväčša odspievalo publikum. Hlavným negatívom (čisto subjektívne) je piafovsky výrazný hlas, ktorý vo vyšších polohách sluchové obvody skôr drásal, než hladil. Nič to ale nemení na vyššie spomenutých chválach, ktoré si LP plne zaslúži.
Speváčka s obrovskou charizmou a katalógom silných skladieb, ktoré si môžu napriek smutným textom tisícky ľudí pospevovať či vypiskovať, pred hlavné pódium pritiahla vo štvrtok najväčšie publikum. A aj si ho napriek horúcemu popoludňajšiemu slnku udržala, na rozdiel od večernej hviezdy Norah Jones. Tá predviedla prierez celou svojou kariérou v sprievode výborných hudobníkov, jej tvorba by sa však omnoho viac hodila do komornejšieho priestoru na sedenie, a tak jej najväčší koncert v kariére (podľa jej vlastných slov) charakterizovalo postupne sa prerieďujúce publikum. Jej meno je nepochybne väčším pojmom ako LP, ktorú ešte pred dvoma rokmi u nás nikto nepoznal, no potvrdilo sa, že veľké meno nie vždy zaručuje veľký úspech a zážitok. Najvernejší fanúšikovia ho určite mali, no pre väčšinu zrejme išlo o koncert, na ktorý sa nebude dlho spomínať.
Opačným prípadom je austrálska kapela Midnight Oil, ktorej zaradenie na pozíciu piatkového headlinera možno považovať za celkom odvážny krok. Už len preto, že v zozname jej letných koncertov by ste iné miesto vo východnejších častiach Európy hľadali márne - zjavne sú omnoho populárnejší na západe. Oproti hitovým seansám s Imagine Dragons a LP pôsobila hodinka strávená v spoločnosti týchto rockových "dinosaurov" dosť kontrastne, no keď nemáte veľké očakávania, o to ľahšie sú prekonané. A presne tak to pri kapele, ktorej meno je u nás omnoho menej známe ako jej najväčší hit, aj bolo.
Pätica tento rok zažíva comeback po dlhých pätnástich rokoch, kedy jej vyšiel posledný album Capricornia. Bývalý minister školstva Peter Garrett odišiel z politiky, aby oživil kapelu a jej vojnové protestsongy (Forgotten Years) a enviromentálne uvedomelé manifesty o pôvodných obyvateľoch Austrálie (Beds are Burning) či proti azbestovým baniam (Blue Sky Mine). Práve spomenuté skladby sú zároveň jej najväčšími hitmi, na ktoré publikum ponúklo najväčšiu spätnú väzbu a koncert uzatvárali. Vystúpenie však bolo pastvou pre uši v celej svojej dĺžke. Príjemný, výborne zahratý aj odspievaný pop rock nikoho neurazil a páni v rokoch hýrili energiou, takže ľudia sa bavili aj napriek dojmu, že tvorbu skupiny väčšina z nich napočúvanú nemá a celý čas sa čakalo na tých pár hitov. Na tomto mieste treba spomenúť naozaj vynikajúci zvuk na hlavnom pódiu (ale aj na ostatných scénach), pretože aj vďaka nemu vystúpenie Midnight Oil vyznelo lepšie, než by sa od tohto nepravdepodobného headlinera dalo čakať.
Zdroj: Zdenko Hanout
Zdroj: Zdenko Hanout
Zdroj: Zdenko HanoutLP, Norah Jones, Midnight OilTanečné vrcholy s Jamiroquai, Moderat i Justice
Koncert kapely Jamiroquai patril určite medzi najočakávanejšie momenty festivalu. Predchádzala mu však krátka a intenzívna búrka, kvôli ktorej sa viacero vystúpení posunulo. Tu treba povedať, že hoci program bol opätovne spustený veľmi rýchlo, nie všetci ľudia poschovávaní v rôznych kútoch areálu o upravenom harmonograme vedeli. Krízová komunikácia cez sociálne siete a na obrazovkách pódií je už samozrejmosťou, bolo by však fajn pridať aj hovorené slovo na jednotlivých pódiách. Predsalen, cez mikrofóny sa dôležité informácie šíria ľahšie a nie každému sa chce v daždi ťukať na mokrý displej smartfónu. Fanúšikov najviac rozladilo, keď si na Drive stage, kde sa mal konať posunutý koncert Nouvelle Vague, organizátori fotili zmoknutý dav v pršiplášťoch, namiesto toho, aby oznámili, že vystúpenie napriek doznievajúcemu dažďu začne už o pár minút. Niektorí preto v nesprávnej chvíli odišli do sucha a francúzske hviezdy zmeškali.
Počas čakania na Jay Kaya a jeho desaťčlennú bandu hudobníkov a vokalistiek bolo v diaľke stále vidieť blesky, čo napätie a atmosféru pred koncertom ešte viac umocnilo. Jamiroquai do nej vleteli v top forme, len škoda, že klasicky festivalovo nedali príliš veľký priestor novinkám. Z albumu Automaton síce zazneli tri kúsky, chýbal však medzi nimi pilotný rovnomenný singel, ktorý patrí medzi to najprogresívnejšie, čo kapela vytvorila, a mohol patriť medzi vrcholy koncertu. Druhým nepríjemným prekvapením bolo, keď v prídavku nezaznel azda najväčší hit Virtual Insanity. Namiesto neho prišla skladba Supersonic, čo síce vôbec nebola zlá náplasť - veď ju tento rok zaradili do setlistu len štvrtýkrát a predtým ju nehrávali od roku 1999. Viac by sa však hodila niekde do stredu koncertu. Záver teda nebol taký euforický, ako by sa na koncerte hlavnej hviezdy čakalo, fanúšikovia staršej tvorby si však predtým prišli na svoje pri hitoch ako Space Cowboy, Cosmic Girl, Canned Heat alebo Love Foolosophy a celkovo bola výborne hrajúca kapela so svojimi chytľavými refrénmi a funkovou energiou skvelou voľbou headlinera záverečného dňa.
Posledný slot na hlavnom pódiu patril vo štvrtok, v piatok aj v sobotu elektronike na rôzne spôsoby. Unkle ponúkli originálnu zmes trip-hopu, tanečných beatov a rockovej energie. O deň neskôr predviedli Moderat nekompromisný set v duchu hudobného aj vizuálneho minimalizmu s maximálnym efektom. Vyvrcholenie šou trojice Berlínčanov v podobe skladby Bad Kingdom pre mňa patrilo medzi najlepšie momenty festivalu. A nepochybne k nim patrí aj záverečná šou francúzskeho dua Justice, ktoré si do Ostravy priviezlo viac než 11 ton techniky, najviac v histórii Colours. Bolo to naozaj vidieť - euforické tanečné šialenstvo totiž sprevádzala s hudbou perfektne zladená svetelná šou, v ktorej desiatky reflektorov dopĺňali rôzne pohyblivé a blikajúce panely. Ťažko to opísať slovami, no výsledkom bol jeden veľký žúr, ktorý vďaka unikátnemu stage dizajnu ponúkol úplne nový typ festivalového zážitku.
Zdroj: Zdenko Hanout
Zdroj: Zdenko Hanout
Zdroj: Zdenko HanoutJamiroquai, Moderat, JusticeMenšie písmená, veľké zážitky
Okrem hviezd hlavného pódia odohrali nezabudnuteľné koncerty aj mnohí umelci, ktorých mená sú na vizuáloch menšími písmenami. Michael Kiwanuka je naživo vynikajúci, no dozvedieť sa počas jeho vystúpenia o smrti Chestera Benningtona zážitok naraz pokazilo aj pozdvihlo. Aj tým bol síce koncert špeciálny, no zároveň ho chcem vidieť znova a bez podobných šokov. Experimentálno-jazzoví Donny McCaslin Group si postupne strhávajú nálepku "posledná štúdiová kapela Davida Bowieho", aj keď ňou už budú navždy. Na Colours si určite našli nových fanúšikov vlastnej tvorby, spomienkou na britskú legendu bolo len zimomriavkové prevedenie skladby Lazarus a neskôr diskusia, na ktorej saxofonista a líder formácie zanietene rozprával o stretnutí a spolupráci s Bowiem. Zároveň však povedal, že sa, inšpirovaní touto jedinečnou kapitolou svojej kariéry, chcú pohnúť ďalej a svoju najnovšiu tvorbu predstavia už čoskoro.
Ak budete mať možnosť vidieť kapelu St. Paul & The Broken Bones, neváhajte. V krvi speváka Paula Janewaya zrejme koluje čierna krv, tak veľmi je jeho soulový hlas a funkový drive uveriteľný a strhujúci. To isté platí aj pre britský fenomén menom Benjamin Clementine, aj keď v rámci tzv. čiernej hudby by títo dvaja umelci nemohli byť odlišnejší. Texty o vnútornom prežívaní bývalého parížskeho bezdomovca, prednášané dramatickým lyrickým tenorom, a rafinované aranžmány piesní v podaní klavíra, basgitary, bicích a pätice vokalistiek sú samé o sebe dosť zaujímavé, no to, čo robí jeho koncerty výnimočnými, je jeho osobnosť.
Kým na Pohode neskrýval únavu a pôsobil, akoby naozaj mlel z posledného (napriek tomu odohral skvelý, aj keď náladou dosť temný koncert), na Colours bol plný energie a svojského humoru. A ukázal sa aj ako trpezlivý, no nekompromisný hlasový pedagóg, keď z fanúšikov v skladbách Condolence a London urobil svoj spevácky zbor. V druhom prípade spev publika sprevádzala aj pantomíma, takže o zábavu bolo postarané. Na niekoho mohli jeho požiadavky pôsobiť prehnane a komunikácia arogantne, no tí, ktorí sa do jeho hry nechali vtiahnuť, si užili šou plnú interakcie, na ktorú tak ľahko nezabudnú.
Zdroj: Zdenko Hanout
Zdroj: Zdenko Hanout
Zdroj: Zdenko HanoutMichael Kiwanuka, St. Paul & The Broken Bones, Benjamin ClementineWorld music s veľkým srdcom na malých aj veľkých pódiách
Sú koncerty, ktoré vás strhnú, aj keď od nich nič neočakávate. Najviac som ich zažíval na Drive stage - vedľajšom pódiu, ktoré sa od roku 2012 rozrástlo na mikrofestival plný energických vystúpení interpretov z rôznych kútov sveta. Práve toto pódium dramaturgicky najviac odkazuje na prvé ročníky festivalu, kedy mu vládla nekompromisná živelná hudba bez elektroniky a popových ambícií. Presne taká je aj tvorba škótskch inštrumentalistov Elephant Sessions, postavená na symbióze mandolíny a huslí, ktoré svojou melodickou smršťou bojujú o priazeň s rockovou kapelou, stojacou na tom istom pódiu. Texty tu vystriedali silné melódie vyzývajúce k tancu úplne každého a veru málokto odolal.
Podobne strhujúci boli aj anglickí folk-punkáči Ferocious Dog, útočiaci husľami, bendžom, punkovým tempom a textami o nástrahách diabla. Hudba k opijášom na Deň svätého Patrika priam stvorená. Poliaci Hańba! zase predstavili odvrátenú stranu punku. Píše sa rok 1935, ľudia žijúci na predmestí Katovíc nemajú prácu a antisemitizmus je na vzostupe. Štyria chlapci z robotníckej vrstvy, inšpirovaní týmto obdobím, vzali do rúk trombón, bendžo, klarinet a bubon a spustili punkovo-klezmerový protest, ktorý je pekne hlasný a napriek neveselým textom núti sa hýbať.
Šťastní mohli byť i tí, ktorí uverili popisu projektu Dudu Tassa & The Kuwaitis a nebáli sa rockovej nálože z Iraku. Izraelčan Tassa spieva po arabsky piesne svojich predkov – židovských hudobníkov Saleha a Daouda al-Kuwaitových. Hudba má však univerzálny jazyk a ak ste sa na koncerte izraelskej rockovej hviezdy spievajúcej po arabsky započúvali, strhla vás svojou autentickosťou a preniesla aspoň na chvíľu na miesto svojho vzniku – do irackého Bagdadu prvej polovice 20. rokov.
Skvelé, tancom nabité vystúpenia s hypnotizujúcou world music ponúklo aj druhé najväčšie festivalové pódium. Speed Caravan je rockovo elektrizujúca partička okolo alžírčana Mehdiho Hadbaba, hráča na oud, alebo aj arabskú lutnu. Lenže jeho lutna je zapojená v gitarovom zosiľovači a hovorí rockovým jazykom. Skvelou ukážkou multikulturalizmu bol tiež sobotný koncert Afro Celt Sound System na hlavnej scéne. Projekt Simona Emmersona spája írsku hudbu s africkou a bolo fascinujúce vidieť, ako sa tieto dva svety dokonale prelínajú. Len tu uvidíte ryšavého Íra hrajúceho na gajdy tancovať s černochom zvierajúcim tradičný západoafrický nástroj kora. A z druhej strany pódia sa na nich usmieva Ind udávajúci rytmus na tradičnom bubne Dhol. Skladba Cascade z nového albumu The Source, ktorý tomuto projektu vyšiel minulý rok, je najrýdzejším vyjadrením toho, čo sa snažím popísať.
O koncertoch a objavoch na Colours of Ostrava by sa dalo napísať ešte viac, rovnako aj o tom, čo všetko dva najlepšie festivaly v Česku a na Slovensku spája a v čom sú iné. Rozdiel, ktorý netreba prehliadať, je napríklad už len v tom, že Colours je jeden a polkrát väčší festival so silnejším finančným zázemím od sponzorov. Z hľadiska počtu veľkých mien v lineupe tak bude zrejme aj v ďalších rokoch "vyhrávať". Pocitovo aj hudobnou dramaturgiou plnou pestrých zážitkov však k sebe majú veľmi blízko, preto ich mimo zdravej konkurencie vôbec netreba brať ako súperiace alternatívy (samozrejme, peňaženka môže byť proti). V každom prípade sa môžeme tešiť z dvoch veľkých multižánrových sviatkov, ktoré nám môžu závidieť aj v zahraničí.
Autori: Patrik Marflák + Adrián Kozák (slovenská scéna, Birdy, Imagine Dragons, LP, Midnight Oil, world music)
Foto: Zdenko Hanout (kapely a publikum) + Matyáš Theuer (fotografie areálu)
