Bratislavské jazzové dni so sebou každoročne prinášajú okrem trojdňovej hudobnej oslavy aj rôznorodé reakcie na ich meniacu sa dramaturgiu. V poradí už 43. ročník festivalu predstavil koncom minulého týždňa tradičné projekty, ale aj viaceré prekvapenia. Prinášame krátku retrospektívu festivalových dní, ktoré v nedeľu 29. októbra ešte doplní koncert Marcusa Millera.
Milovníkov učebnicového jazzu nepotešia na hlavnom pódiu fúzie, rovnako ako časť omladeného publika nezaujíma jazz, ktorý sa nechce pohnúť zo svojich vyjazdených koľají. Inou otázkou je, či festival pri dynamicky sa rozvíjajúcej konkurencii využíva pri pozývaní headlinerov potenciál, ktorým disponuje, a či trochu nespohodlnel.
Aj napriek všetkým plusom a mínusom, pozitívom zostáva, že džezáky neustále priťahujú pozornosť veľkej skupiny ľudí, pričom môžeme povedať, že dnes už s heterogénnym hudobným vkusom. Dôkazom je aj každoročný víťaz Pódia mladých talentov, ktoré pravidelne ponúka podoby jazzu v ich najrôznorodejších podobách. Hlasovanie zatiaľ praje progresívnym kapelám, čoho príkladom je výhra tohtoročnej jazzovo-hip-hopovej formácie Carpet Cabinet, rovnako ako minuloroční víťazi Ľudové Mladistvá, otvárajúci súčasný ročník na hlavnom pódiu.
Piatkový vrchol hneď na začiatku
A bola to práve posledná zmieňovaná jazz/world music fúzia, ktorá sa pre mnohých stala vrcholom tohtoročného festivalu, čím na seba strhla pozíciu headlinera a už počas prvého dňa obrátila dramaturgiu festivalu hore nohami. Kapela pod vedením klaviristu a aranžéra Martina "Majla" Štefánika bola ukážkovým príkladom, ako invenčne prepojiť jazz s tradičnými folklórnymi prvkami. Ľudové Mladistvá svoje prvé vystúpenie na hlavnom pódiu poňali veľkolepo a do svojej klasickej zostavy (klávesy, basgitara, bicie, cimbal, husle a folklórne speváčky) pribrali sláčikové kvarteto, ďalšiu sadu bicích a hosťujúceho speváka a beatboxera Samuela Hošeka.
Ansámbel pritom nerozhodila ani absencia niektorých stabilných členov kapely, napríklad huslistu Jána Kružliaka, toho času na severoamerickom turné, alebo Petra Leta zastúpeného Michalom Balážom, ktorý bez problémov zvládol cimbalové sólo ústiace do vynikajúceho groovu v skladbe A ja taká čarna. Prepracované aranžmány, vynikajúca práca s gradáciou a dynamikou, v ktorej monumentálne obrazy striedajú komornejšie pasáže, schopné pracovať s tichom. To všetko vás v priebehu vystúpenia sprevádza zaujímavými hudobnými krajinami, ktoré čerpajú inšpiráciu nielen v jazze a ľudovej tvorbe, ale vo viacerých hudobných žánroch. Celá kapela navyše pôsobí veľmi zohrato a bezprostredne. Ak ešte vezmeme na zreteľ, že ide o zoskupenie fungujúce jeden rok na čele s iba 24-ročným (!) lídrom a skladateľom, potom sa máme v budúcnosti naozaj na čo tešiť.
Piatkový deň sa niesol aj v znamení ženských umelkýň. Pozitívne hodnotím vystúpenie hudobnej impresionistky Laury Perrudin, ktorá počas zvukovej skúšky bojovala s technickými problémami. Nefunkčné zariadenie, ktoré si so sebou priniesla, nakoniec pôvabnej Francúzske zmenilo plány a namiesto experimentálnej elektroniky boli návštevníci svedkami jej akustického sólového setu. Komorné vystúpenie, založené na speve, minimalistickej elektronike a hre na modálnu harfu, sa síce dramaticky odlišuje od jej súčasného eklektického projektu, kto však pozná hudobníčkinu tvorbu, určite ho počas koncertu presvedčila, že je umelkyňou, ktorá sa okrem experimentálnych línií vie pohybovať aj v tradičnejších hudobných formách. Z bratislavského koncertu vyzdvihujem predovšetkým jej vokálnu virtuozitu, ktorá popri náročnej hre na harfu dávala s ľahkosťou vyniknúť naozaj ťažkým jazzovo-bluesovým polohám.
Zdroj: TASR - Dano VeselskýLaura PerrudinŠiršie publikum zaujala speváčka amerického pôvodu Hailey Tuck, aj vďaka príjemne ladenému setu populárnych skladieb, medzi ktorými zazneli nielen jazzové evergreeny, ale aj hity 60. rokov z dielne The Zombies, Solomona Burkea (skladba Cry To Me známa z Hriešneho tanca), či dokonca speváčkinej obľúbenej kapely Marron 5, s ktorou súvisí aj jej hudobná kariéra. "Gitarista James Valentine kedysi chodil s mojou sestrou, ja som ich samozrejme strašne milovala a vždy som mu chcela dokázať, že si vybral nesprávnu sestru," uviedla speváčka vtipne ich hit Sunday Morning. Ako najväčšie plus hodnotím jej schopnosť vlastnej interpretácie notoricky známych skladieb. Vynikla tak zaujímavá verzia My Funny Valentine, či My Heart Belongs To Daddy preslávená božskou Marilyn Monroe. Speváčkin suverénny prejav však v závere koncertu zakopol pri dvojnásobnom výpadku textu, ktorý Tuck odôvodnila únavou plynúcou z trojmesačného nahrávania jej nového albumu. So sympatickou rozpačitosťou však prenechala priestor kapele, ktorá jednu zo skladieb dohrala v jej inštrumentálnej verzii.
Popri špičkovom českom saxofonistovi Ondřejovi Štveráčkovi, ktorého na bicích sprevádzal Gene Jackson, potešil "dychárov" aj oficiálny headliner piatkového večera - americký trubkár a hráč na krídlovku Roy Hargrove a jeho kvarteto. Rodák z Texasu potešil množstvo ortodoxných jazzmanov a jeho pozitívna energia dobíjala publikum počas celého hudobného maratónu. Okrem výdatnej improvizácie Hargrove často spájal svoje sily s brilantným saxofonistom Justinom Robinsonom, priestor na sólové majstrovstvo však prenechal aj iným členom kapely.
Sobotné meditácie aj veľké hudobné šou
Napriek kvalitnej piatkovej produkcii zaznamenala vyššiu návštevnosť sobota. Z headlinerov zaujal kvintet izraelského skladateľa a saxofonistu Amita Friedmana. Hudobník, ktorý je lídrom na izraelskej jazzovej scéne, predviedol chytľavé kompozície postavené na melodických prvkoch, hutných saxofónových sólach, samozrejme s improvizačným priestorom určeným jeho muzikantským kolegom. V ňom sa najvýraznejšie prejavil perkusionista Rony Irwin s netradičnou hrou na vodnom bubne, pri ktorom zvuk vody zastával rovnocennú funkciu hudobného nástroja. Záver patril skladbe You Must Go, ktorú Friedman zložil v južnej Afrike po tom, čo jeho výletnú skupinu v Safari takmer napadol lev. Saxofonista našťastie túto skúsenosť prežil a pretavil ju do melancholicky podfarbenej kompozície s africkými prvkami, ktorá zostala už len vtipnou príhodou a vynikajúcim komunikačným prostriedkom s publikom.
Zdroj: TASR - Dano VeselskýRony Irwin z Amit Friedman QuintetNa rozdiel od svojho predchodcu, druhé veľké meno večera londýnska inštrumentálna formácia Portico Quartet rozdelila publikum svojím vystúpením na dva tábory. Podobne ako minuloročný GoGo Penguin, aj zoskupenie okolo bubeníka Duncana Bellamyho vnáša do hudby naratívnosť a minimalistické témy. V prípade Portica však gro koncertu tvorili síce rytmické, ale neustále sa opakujúce, pomaly sa rozvíjajúce témy, ktoré v sebe miestami niesli až zenový meditatívny charakter. Ambientnú hudbu ešte umocňovala hra na sadu hang drumov a o oktávu vyššie ladeného sopranino saxofónu s delikátne jemným výrazom. Portico Quartet by na Slovensku ešte mohli zažiariť v rámci samostatného koncertu, ako súčasť festivalu určeného pre náročného poslucháča však set štyroch hudobníkov pôsobil na mnohých návštevníkov monotónne až vyčerpávajúco.
Energiu večera naopak pozdvihla spomínaná česko-slovenská formácia Carpet Cabinet vystupujúca na B-pódiu. Koncert bol energickou bombou, podporenou životaschopnou dychovou sekciou a netradičným skĺbením jazzu s beatboxom, rapom a vcelku umným využitím vokodéra, ktorý často býva dvojsečnou zbraňou. Veľká škoda, že do priestorov B-stagu nemalo počas celého festivalu prístup viac návštevníkov, čoho dôvodom boli aj diváci postávajúci pri dverách, blokujúc prístup k prázdnym miestam na pravej strane sály. Do budúcnosti by sa zišlo buď sprístupnenie oboch vstupov, alebo aspoň prítomnosť človeka s funkciou koordinátora.
Večer na hlavnom pódiu uzavrela americká formácia Blood, Sweat & Tears, fungujúca od roku 1967. Odvtedy prešla nespočetnými personálnymi zmenami a súčasná zostava už s tou pôvodnou nemá nič spoločné, na pódiu však pôsobila zohrato a v slušnom zložení deviatich muzikantov oživila spomienky na zlaté 60. a 70. roky a éru energického jazz-rocku. V rámci tretieho celosvetového turné odzneli napríklad hity Hi Di Ho, či God Bless The Child. O energiu v sále sa neustále staral 41-ročný líder Bo Bice, mimochodom bývalý "superstarista", ktorý v roku 2005 získal 2. miesto v speváckej súťaži American Idol po tom, čo mu víťazný titul ukradla country speváčka Carrie Underwood. Bice síce odvtedy zjemnil svoj rockerský imidž, svojim mohutným prejavom (Angličania na to majú krásny výraz powerful singing) však zostal svojim koreňom verný. Je síce otázka, či miestami netlačil na pílu až príliš, rovnako štylizovane znel aj jeho pódiový prejav medzi skladbami, ktorým sa snažil o veľkú pódiovú šou. Vždy je však lepšie sledovať sebavedomého speváka, ktorý vie skladby svojej kapely predať, než mať pocit, že na pódiu sledujete vyhorenú kapelu za zenitom (čo samozrejme nie je prípad Blood, Sweat & Tears).
Zdroj: TASR - Dano VeselskýBlood, Sweat & TearsNedeľa v znamení funkových apoštolov
Okrem excelentého projektu Eugena Vizváryho a jeho projektu Part Two: For Jaco, ktorý po dramaturgickej, technickej aj improvizačnej stránke opäť potvrdil, že máme doma umelcov, ktorí by sa nestratili ani za oceánom, sa večer niesol v znamení hlavných hudobných hostí: speváčky Shayny Steele a návratu hudobného zázraku Coryho Henryho.
Shayna Steele síce začala svoje vystúpenie jazzovým štandardom Secret Love, nasledujúcimi skladbami sa však hudobná dramaturgia programu výrazne zmenila. Kalifornská rodáčka sa dotkla aj energických bluesových a gospelových skladbieb s nefalšovaným černošským vokálom, ktorý siahal na svoje hranice (v tom najlepšom slova zmysle), pričom po celý čas nenútene komunikovala s publikom. Dynamické rhytm'n'bluesové skladby šikovne striedala s pomalšími titulmi, z ktorých výrazná bola napríklad nádherná bluesovo-soulová verzia Grandma's Hands, pôvodne z repertoáru známeho amerického hudobníka a skladateľa Billa Withersa. V rámci svojho repertoáru si však zaspomínala aj na spoluprácu s jazzovým ansámblom Snarky Puppy, s ktorým v roku 2014 odohrala spoločné turné. Výsledkom ich spolupráce bola aj Gone Under, ktorej funk-rocková verzia bola jedným z vrcholov speváčkinho bratislavského koncertu.
Veľké očakávania sa spájali s príchodom hlavnej hviezdy celého festivalu, ktorá sa na džezákoch predstavila už po druhýkrát. Cory Henry, mimochodom, ďalší spolupracovník Snarky Puppy, je považovaný za zázračné dieťa - na Hammonde začal hrávať už od dvoch rokov. Už len to bolo prísľubom vynikajúceho koncertu, ktorý nemohol priniesť sklamanie, čo potvrdil aj úvodnými slovami, ktorými sa predstavil publiku: "Volám sa Cory Henry a hudba ma robí šťastným." Na Slovensko prišiel s prepracovanou šou postavenou na groovoch a ohromnou dávkou pozitívnej energie. Excelentná rytmická sekcia, vynikajúci funkovo-soulový spev, podporený živelnosťou sprievodných speváčok a príjemným sólovaním Adama Agatiho na gitare. Cory Henry & The Funk Apostles postavili svoj repertoár aj na známych coververziách, odzneli tak napríklad Stayin' Alive od Bee Gees, či Proud Mary, spopularizovaná duom Ike & Tina Turner. Záver patril prídavkom a hoci nie som fanúšikom jednoduchých, trošku lacných melódií, ktorými sa interpret snažil rozospievať publikum, finálny dojem z koncertu to nepokazilo.
Naopak, mnoho z odchádzajúcich návštevníkov si po trojdňovom maratóne ešte spokojne pripomínalo zostávajúci koncert špičkového basgitaristu Marcusa Millera, ktorý 29. októbra v Ateliéri Babylon definitívne uzavrie 43. ročník Bratislavských jazzových dní.
Autorka: Júlia Šimková
Foto: TASR
