Vo svete zrejme niet známejšej a úspešnejšej hráčky na saxofón. Holanďanka Candy Dulfer, ktorej bol tento nástroj doslova predurčený – jej otec bol taktiež saxofonista – je na scéne už 35 rokov, má za sebou niekoľko výrazných hitov a spolupracovala s takými menami ako Prince, Pink Floyd, Van Morrison, Lionel Richie, Chaka Khan, Blondie, Aretha Franklin či Beyoncé. To len dokazuje jej univerzálnosť a tvárnosť, ktorú v rámci City Sounds Festivalu a jej aktuálneho turné We Funk Harder predviedla aj koncom minulého týždňa v Bratislave.
Presná ako hodinky, jediná dáma vo svojom desaťčlennom bande, stojac pred ligotavou oponou s nápisom Candy v naivnom cukríkovom fonte, privítala publikom okamžitým energickým nástupom. Dychová sekcia tvorila najpočetnejšiu zložku kapely, čo je samo osebe hodné ocenenia. Candy Dulfer si totiž počas celého koncertu vôbec nenárokovala byť jedinou hviezdou v žiare reflektorov. Naopak, nechala vyniknúť každého zo svojich kolegov a svoje vlastné "time to shine" momenty si vyberala v naozaj skromnej miere.
Koncert sprevádzala viacerými (možno až príliš častými prehovormi) s apelmi typu "we need more love in the world" alebo "keep the positive state of mind". Nepôsobilo to však lacno a keďže jej publikum je naozaj oddané a uvoľnené, večer sa niesol v maximálne družnom duchu. Nestáva sa mi na Slovensku často, že by som tak odviazane videl tancovať aj ľudí po šesťdesiatke, no bol to veľmi príjemný pohľad.
Hneď druhá skladba, The Message, bola absolútnou novinkou. Ako nás Candy ubezpečila, zatiaľ ju nenájdete na žiadnej zo streamovacích platforiem ani na Youtube. Turné We Funk Harder je totiž súčasne návnadou na jej pripravovaný nový album. Zahrala však aj známejšie veci z albumov Saxuality či Candy Store. Svoju najznámejšiu veci, Lily Was Here, ktorú nahrala s gitaristom Davidom Stewartom, odpálila dokonca už ako štvrtú v poradí. Legendárny riff z tohto globálneho No. 1 hitu pozná zrejme každý.
Skvelé tiež bolo, že v kapele mala dvoch hrajúcich vokalistov, pričom mikrofón opanovala aj sama a došlo tak aj na romantickejšie (možno až zbytočne patetické) "ploužákové" melódie. Je vidieť, že to robí pre ľudí, chce ulahodiť každému a ponúknuť širšie spektrum pocitov. Dramaturgicky by možno bolo o niečo lepšie začať menej energicky a náladu budovať postupne, ako si na umelca publikum zvyká, ale Candy ukázala, že vie, čo robí a po každej skladbe dostávala fakt dlhý potlesk. Okrem prísľubu, že sa k nám určite čoskoro vráti, sa rozlúčila milou "candy" vetou: "Stay healthy, stay sweet!"
Setlist koncertu: Jamming, The Message,YeahYeahYeah, Lily Was Here, L.A. City / Good Time, Straight to the Heart, Perspective, The Climb, Pick Up the Pieces.
Autor: Michal Húska
Jedenásty ročník festivalu City Sounds: žiarili domáce mená i svetové hviezdy
(Návrat k druhému festivalovému večeru od Júlie Šimkovej)
Okrem Candy Dulfer priniesol City Sounds Festival 2024 v novembri aj ďalšie dva silné hudobné večery. Prvým bol 15. novembra koncert austrálskeho mystického pesničkára menom RY X, o ktorom sme písali v samostatnej reportáži. Druhý sa na rovnakom mieste – vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu – a v jednom z ďalších rozhlasových štúdií konal deň na to (16.11.) a priniesol štyri vystúpenia so štyrmi rôznymi prístupmi k jazzu.
Program večera otvorilo domáce Peter Palaj Trio, ktoré je možno pre širšie publikum menej známou formáciou, no o to viac potešilo milovníkov mainstreamového jazzu. Líder zoskupenia na svojich koncertoch rád začrie do jazzovej hudby 40. rokov či nasledujúcich dekád, no jeho hudba do veľkej miery inklinuje aj k modernému hardbopu. V sprievode ostrieľaných muzikantov ako Juraj Kalász (kontrabas) a Martin Kukučka (bicie) však neoprášil len klasické jazzové štandardy ako Blue Bossa (1963) od skladateľa Kennyho Dormaha či novšie skladby ako Fou Rire (1996) od Richarda Galliana. Priestor si podmanili aj Palajove autorské skladby, ktoré poslucháč nájde na jeho debutovom albume News For Peter (2019).
V približne rovnakom čase sa už vo Veľkej sále Slovenského rozhlasu pripravovala na vystúpenie izraelská kapela Shalosh, čo je v preklade hebrejský a tiež príznačný výraz pre slovo trojica. To, že trio v zložení Gadi Stern (klavír, elektronické sample), David Michaeli (kontrabas) a Matan Assayag bude známkou kvality, zaručoval už vopred avizovaný pôvod zoskupenia. Skutočnosť, že Zasľúbená zem býva liahňou mnohých jazzových talentov, preverilo na Slovensku už dostatočné množstvo koncertov a festivalov. Ba čo viac, ide o umelcov s originálnym prístupom k tvorbe, čo bol nakoniec aj tento prípad.
Miestami sa preto v mysli poslucháča natíska otázka: čo robia slovenskí muzikanti inak? Zrejme však nejde o nič viac či menej, než o veľkú a možno aj sentimentálnu obľubu mainstreamového jazzu, ktorý našinec rád uchováva a konzervuje v podobe, do ktorej sa kedysi tak bezhlavo zamiloval. Prístup izraelských kapiel naproti tomu spočíva v niečom inom: v objavovaní rôznych žánrov a adaptovaní ich prvkov a hráčskych postupov do jazzu. A voilà – stále je to jazz!
Inak to nebolo ani v prípade kapely Shalosh. Gadi Stern je brilantný jazzový klavirista, ktorý občas dotvára atmosféru skladieb elektronickými samplami, sofistikovane ukrytými v skrini krídla. Bubeník Matan Assayag je rovnako dobrý jazzový bubeník, ktorý však v niektorých momentoch necháva prehovoriť aj svoje rockové ja. Vzápätí ho impozantne nahrádza africkými rytmami, ktoré o pár minút neskôr dopĺňa kontrabasista David Michaeli tónmi vytvárajúcimi ilúziu Blízkeho východu do ktorého nás unesie v úvode skladby Entrance to the Great City z albumu Tales of Utopia (2023).
Klavír nás zase z klasických jazzových stupníc prevedie rôznymi zvukomalebnými krajinami, ktoré však nekompromisne pulzujú, pričom zároveň silno zosobňujú emócie a prekvapivo sa meniacu atmosféru skladby. Čerešničkou na torte bola prekvapivá coververzia, či skôr kontrafaktum na skladbu Take On Me od nórskej skupiny a-ha, ktorá je podľa klaviristu a speváka Gadiho Sterna najlepšou skladbou na spievanie v sprche. Na záver ešte trio okorenilo svoje vystúpenie coververziou skladby Breed od americkej grungovej legendy Nirvana.
Treťou hudobnou lahôdkou večera bol projekt Manuša už dobre etablovanej bratislavskej speváčky Júlie Kozákovej. Rovnomenný album z roku 2022, ktorý speváčke vyniesol cenu Radio_Head Award za najlepší album v kategórii World Music, vdýchol nový život tradičným rómskym piesňam pôvodom zo Slovenska a strednej Európy. Práve týmto skladbám a bohatej rómskej hudobnej kultúre bol venovaný aj koncert v sprievode rómskej cimbalovej hudby. Tvorí ju štvorica špičkových hudobníkov – Viliam Didiáš (husle), František Reiner (cimbal), Vojtech Botoš (viola) a Jancsi Rigo (kontrabas) – a jazzový feeling ich temperamentnej hudbe dodával talentovaný gitarista Zsolt Varady (gitara).
Celú túto zostavu nádherne dopĺňala samotná Júlia Kozáková, ktorá od svojich hudobných začiatkov na scéne ubehla už riadny kus cesty. Okrem silného výrazu si priam dokonale osvojila aj prácu s dynamikou. Intenzívnu emóciu dodáva skladbám jej precítené vibrato a rôzne spevácke nuansy, sugestívne dofarbujúce halgata – ťahavé, pomalé melódie a piesne. V repertoári však bolo počuť aj starú rómsku pieseň Kokodoj, kokodoj či trochu rumunského folklóru, ktorým sa aj v závere rozlúčila.
Finále podujatia patrilo hlavným hviezdam večera, jazzovej superkapele CrossCurrents Trio. Tá bola v pôvodne avizovanom zložení aj s indickým hráčom na tabla Zakirom Hussainom, hlavným lákadlom sobotného hudobného maratónu. Charizmatický hudobník však nakoniec zo zdravotných dôvodov nevystúpil, navyše zrušil celé turné. Pre tých, čo si Zakirovu hráčsku mágiu na perkusie pamätajú ešte z jeho bratislavského sólového koncertu z roku 2014 (reportáž), to znamenalo značné sklamanie.
Rytmiku však na pódiu brilantne doplnil americký bubeník Marcus Gilmour, známy svojím inovatívnym štýlom hry na bicie. Gilmour nahradil Hussaina dôstojne, dokonca bez potreby divákov porovnávať ho s jeho starším indickým kolegom. Ide o bubeníka, ktorý má rytmus v krvi, za bicími sa snáď narodil a jeho komplexný štýl hrania využívajúci rôzne techniky, štýly či spôsoby bubnovania neprestávali baviť. Stále sa však vynárala otázka, ako by asi daný repertoár znel, ak by hviezdneho kontrabasistu Davea Hollanda a saxofonistu Chrisa Pottera dopĺňal práve legendárny perkusionista. Pravdepodobne by išlo o omnoho prívetivejší, srdce zahrievajúci výraz s dôrazom na pravidelný rytmus, Gilmourove šťavnaté bicie však určite výdatne poslúžili kvalite tohto tria.
Je až fascinujúce, ako skromne pôsobili na scéne Holland s Potterom, ktorí už v jazzovom svete fungujú dlhé roky. Ich spoločnú koexistenciu a absenciu ega reflektoval aj spôsob, akým vyberali repertoár pre spoločné hranie. Poniektoré čísla zložil Holland, inde zase na svoju kariéru zaspomínal Potter. Pôsobivým saxofónovým sólom otvoril aj samotný koncert v autorskej skladbe Sky z albumu Imaginary Cities, ktorá v duchu názvu albumu hneď úvodom previedla poslucháčov svetom imaginárnych miest. Odzneli aj skladby Lucky Seven, Quiet Fire, či subtílna Okinawa, inšpirovaná japonskou stupnicou, v ktorej Potter zamenil svoj klasický tenor saxofón za soprán.
Pozoruhodné na tomto triu je, ako jednotlivé zvukomalebné krajiny v skladbách hneď na to striedajú štandardne neštandardné jazzové vyhrávky, cez ktoré Potter aj Holland zaujímavo improvizujú frázy, aby v závere všetko vzájomne prepojili v jednom dôstojnom celku. To všetko za nadšeného ohlasu publika, ktorému hudobníci v závere dopriali ešte bluesovo inšpirovanú skladbu Bring It Back Home. Po dlhom a výživnom hudobnom maratóne pod hlavičkou festivalu City Sounds tak vzdali hold tradíciám a koreňom, ktoré sú esenciálnou podstatou toho, kým sme a čo nás robí (aj hudobne) šťastnými.
Autorka: Júlia Šimková
Vznik tohto (dvoj)článku v rámci projektu "Hudba.sk - hudobná publicistika v roku 2024" z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.