Keďže hlavným hosťom deviateho ročníka zimnej edície Konvergencií (ktorý ale tento rok celkovo slávi 25 rokov) bol fínsky klavirista Olli Mustonen, leitmotívom tohto vydania festivalu mestskej komornej hudby s otvorenou mysľou boli mená tvorcu a interpreta, teda Mozart–Mustonen.
Minulotýždňové koncerty Konvergencií sa odohrávali v átriu Slovenskej národnej galérie, v reportáži sa zameriame na dva víkendové večery, ktoré ukázali tradičný a moderný prístup k dielam rakúskeho velikána klasickej hudby.
Sobotný experiment
Mozart Reflections, tak znel názov sobotného večerného koncertu, ktorý pripravili Stroon a Pjoni, pričom o vizuálnu stránku sa postaral Ján Šicko. Zaplnené átrium SNG svedčilo o tom, že verejnosť je zvedavá, ako znie Mozart v súčasnej optike generácie hudobníkov, ktorá ukazuje, že rešpekt k maestrovi sa dá prejaviť aj jeho vyvrátením naruby.
Kým Dalibor Kocián (Stroon) za laptopom viedol s Mozartom akýsi dialóg, fragmenty skladateľových postupov sa dali identifikovať, aj keď boli zaodeté v spleti zvukov prelínajúc sa jeden do druhého. Celkový dojem dopĺňala animácia Jána Šicka v projekcii, ktorá ešte niesla prvky konkrétnej ľudskej podoby odkazujúc kdesi k antike. Harmonické plochy sa vznášali až do vesmírneho letu v spleti pocitov, ktoré vytváral súčasný zvuk zamotaný do farebného obrazu, odkiaľ v náznakoch, no jasne tu a tam vychádzal nežný klavír ako pilier minulosti.
Naproti tomu Jonatán Pastirčák (Pjoni, Isama Zing) sa so sebe vlastnou hravou drzosťou popasoval s Mozartom po svojsky. Doslova ho rozobral na súčiastky – molekuly jeho odkazu sme mohli len tušiť. Toto bola deštrukcia, industriálna diskotéka s divokým rytmom, ktorý rozdupal, čo mohol, do miestami nepočúvateľných explózií. Aj animácia na stene SNG stratila kontúry a publikum hľadelo len na vibrujúci prach, pripomínajúci koniec či počiatok. Ešteže tu bola táto stena, lebo divokého Pjoniho sediac v uhle bolo ťažko zahliadnuť, publikum sa tak sústredilo aspoň na "kino" pred sebou.
Oboch experimentátorov na chvíľu rozdelil vstup Jozefa Luptáka, ktorý nás od uleteného Mozarta vrátil do reality svojimi subtílnymi ukrajinskými motívmi na violončele. Pomáhal si clivým vokálom i šepotom, v náznakoch slov zazneli mená Kuciak či Navaľnyj, len tak v povzdychu, aby sa dve tragédie, ktorých výročie sme si pripomínali tesne po sebe, spojili v jedno. Nádherným momentom bol slák, ktorý sa odrazu nečujne ťahal nástrojom, aby jeho zvuk prevzal iný nástroj kdesi hore na poschodí. Čelo úplne ustalo a vo výške, kam obecenstvo márne vyvracalo hlavy, hľadajúc "toho dychára" (bol ním klarinetista Ronald Šebesta), hudba pokračovala ako memento, ktoré neutíchne. Lebo "oni" už hrajú tam hore...
Ľuďom sa na Mozartovej diskotéke páčilo, hoci sa netancovalo, len sem tam do ticha vŕzgalo stoličkami hľadajúc lepší uhol na sedenie v snahe zaostriť na hrajúcich interpretov migrujúcich po miestnosti. Ale super nápad – spojiť súčasné s minulým, najmä pre tú časť obecenstva, pre ktorú to bolo jedno z prvých zoznámení sa s Mozartom. Aj to je cesta, ako ho vypustiť medzi vrstvy, ktorá klasiku "nemusí".
Bezpečné nedeľné vody
Záverečný koncert Konvergencií bol už zase decentným vplávaním do vôd dvorných nedeľných posedení. Začal veľmi pekným, vľúdnym a pokorným príhovorom Jozefa Luptáka, ktorý poďakoval divákom aj členom svojho tímu vrátane dobrovoľníkom z radov študentov hudobných škôl.
Večer bol rozčlenený na štyri časti. Flautové kvarteto sa vystriedalo s hobojovým kvartetom, kde figuroval aj hosť festivalu Tom Norris. Príjemná, no pre mňa nie úplne zaujímavá hudba, počas ktorej mi myšlienky odleteli úplne inam a hudba tvorila len kulisu mojim vyslovene nehudobným zamysleniam. Premietal som si, že takto sa asi musela cítiť znudená dvorná šľachta.
Naproti tomu Suita, ktorú zahral sólo na klavíri Olli Mustonen, bola vrcholom večera. Konečne trochu drámy, ponoru a psychológie. Na pódium sa následne musel vracať za mohutného viacnásobného aplauzu. Celý program bol zavŕšený kvintetom Es dur pre klavír, hoboj, klarinet, lesný roh a fagot.
Je skvelé, že Konvergencie sú stálou súčasťou bratislavskej hudobnej mapy a tešiť sa na ich jesennú edíciu môžete už 12. – 18. septembra. Čaká nás určite krásna a silná oslava štvrťstoročnice.
Pozrite si viac fotografií z oboch večerov
Autor: Michal Húska
Vznik tohto článku v rámci projektu "Hudba.sk - hudobná publicistika v roku 2024" z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.