Uvoľnený a nepredvídateľný. Tieto slová asi najlepšie vystihujú kanadského indie / psych / jangle-popového blázna Maca DeMarca. Taký bol aj jeho prvý koncert na Slovensku, ktorý sa konal presne pred týždňom. Riport prinášame značne oneskorene, no zážitok určite u jeho účastníkov stále rezonuje. Bolo to totiž, slovami klasikov, "something completely different".
Začína sa zahrievacie kolo pod taktovkou britského speváka, ktorý vystupuje pod menom Aldous RH. Čakal som celú kapelu, ale na pódiu stál iba jeden týpek so samplerom, z ktorého púšťal príjemnú gitarovú hudbu s koreňmi v psychedelickom rocku zo 60. a 70. rokov. Sympatický spevák s vysokým a výborne intonujúcim hlasom účesom trocha pripomínal Lukáša Perného a hudbou asi až príliš o niečo viac známeho Connana Mocasina.
To urobilo z jeho vystúpenia viacmenej generickú záležitosť, čo ma dosť odrádzalo od nejakých nadšených reakcií. Ešte viac mi však prekážala absencia živej kapely, keďže podkladový inštrumentál bol napriek spomenutej generickosti celkom zaujímavý. Na záver ešte prekvapil a pobavil coverom How Deep Is Your Love od Bee Gees a pódium uvoľnil pre svojho slávnejšieho kolegu, kvôli ktorému sem všetci prišli.
Zdroj: Dominik MičudaAldous RHS úsmevom a bez námahy
So širokým úsmevom, ktorý zdobí asi najväčšia medzera medzi zubami v šoubiznise (svojho času by mu ju mohol závidieť aj Paľo Habera), a s typickým klobúčikom na hlave prichádza na javisko Mac DeMarco so svojou kapelou. Po úvodnom predstavení zvukára a venovaní mu prvej skladby sa pustia do úvodnej Salad Days z rovnomenného albumu. Publikum s dosť nízkym vekovým priemerom (aj samotný Mac má len 28 rokov, hoci jeho hudba pôsobí "staršie") hneď od prvých skladieb prekvapuje znalosťou repertoáru - na obľúbené skladby reaguje aplauzom často už po prvých pár akordoch a mnohí si spievajú texty spolu s frontmanom.
Štýlovo vyobliekaná mládež tak popiera mýtus, že mladí počúvajú len rap (nič proti rapu, pozn. autorov) alebo to, čím nás "kŕmia" komerčné rádiá. Vo formovaní vkusu a vytváraní hitov ich efektívne nahrádza Youtube a streamingové služby. Každoročne sa to potvrdzuje aj na Grape festivale, ktorého organizátori stáli aj za týmto koncertom.
Kapela odpaľuje jeden hit za druhým, čo pre ňu nie je žiaden problém, keďže albumy 2 (2012), Salad Days (2014) aj najnovší This Old Dog (2017) sú jednoducho hit za hitom. U publika asi najviac rezonujú skladby On the Level, This Old Dog, Ode to Viceroy, Freaking Out the Neighborhood, či My Kind of Woman, no celkovo ťažko niečo vyzdvihnúť alebo potopiť. Za zmienku určite stojí zvuková, resp. žánrová pestrosť DeMarcovej tvorby, ktorú on sám označuje ako "jizz jazz". Úprimne, toho jazzu je tam pomenej, no na jeho koncerte si rozhodne prídu na svoje fanúšikovia všetkých odnoží rocku, psych-popu aj obskúrneho lo-fi pesničkárstva.
Maximálne uvoľnený, až ležérny prejav kapely pritom "skrýva" skvelé hudobné výkony, či už ide o gitarové a klávesové sóla, nadupanú rytmiku alebo samotný spev. Nespútaný živel DeMarco síce žongľujúc s mikrofónom alebo stojac na repráku s pivom či vínom v ruke pôsobí ako paródia na speváka, no keď vytiahne svoj falzet, je to balzam pre uši. A naozaj nikdy pritom nepôsobí, že by sa musel nejako veľmi snažiť.
Pozrite si super zostrih z koncertu od fanúšika Olivera Juhása:
Polovica koncertu pre Burda
Vystúpenie ubieha veľmi hladko, až nežne, a kapela srší príznačným humorom aj medzi skladbami. Spomínaný zvukár, oslovovaný prezývkou Burdo (Birdo? Bruto?), je zjavne výraznou súčasťou partie a už po druhej skladbe je Macom vyzvaný, aby si vyzliekol tričko. Bez vykrúcania tak urobí a celá scénka rozosmieva plný Babylon. Burdo pritom zostáva obľúbeným vtipom večera aj naďalej. Členovia päťčlennej kapely sa publiku na striedačku prihovárajú prakticky pred každou skladbou. Zdá sa, že hovoria, čo im práve napadne a často to vôbec nedáva zmysel, až kým nepríde pointa - "nečakané" a čoraz vtipnejšie venovanie ďalšej pesničky Burdovi.
Títo chlapci jednoznačne vedia vykúzliť veľkú pohodu nielen hudbou, ale aj interakciou s publikom a, čo sa prilíš často na koncertoch nevidí, aj medzi sebou. Často sa chytajú za bruchá pri "scénkach", ktoré určite neboli prvoplánovo pripravené na zabavenie publika, jednoducho si to spolu na pódiu náramne užívajú. Popri Macovi je najvýraznejšou postavičkou bosonohý gitarista Andy (Andrew Charles White) s dvoma dievčenskými copíkmi a blond fúzami. Invenčné a veľmi citlivé hranie dopĺňa o vtipné grimasy a v druhej polovici koncertu, keď Burdo prestane byť témou číslo jeden, pravidelne rozosmieva fanúšikov utišovaním potlesku a ovácií. "Prosím vás, buďte ticho! Rešpektujte nás, my vás rešpektujeme..." - samozrejme, moc to nefungovalo a nasledoval ešte väčší rehot.
Do priebehu koncertu sa rôznymi odkazmi na transparentoch snažili zapojiť aj fanúšikovia. Jeden chlapík dobrú polhodinu vytrvalo držal nad hlavou nápis, ktorým si pýtal od Maca objatie, pretože mal v ten večer narodeniny. Nakoniec ho teda spevák zavolal na pódium a so slovami "you sleazy motherfucker" mu okrem objatia pripravil aj ďalší super zážitok - skok do publika.
Zdroj: Dominik MičudaNiekto si chcel s Macom aj zahrať, mal smoluPunk's not dead
Originálne sa kapela "popasovala" so záverom koncertu, keďže bolo jasné, že lúčiť sa ešte nikomu nechcelo. Zhruba v čase, kedy mal koncert podľa oficiálneho rozpisu po 90 minútach končiť, DeMarco uviedol skladbu Still Together. Klasický scenár by bol, že kapela dohrá pesničku, odíde do zákulisia a nechá sa publikom vytlieskať na jeden-dva prídavky. Namiesto toho však ešte pred dokončením samotnej skladby odišiel len Mac - vyliezol hore na balkón a pohodlne sa tam usadil. Ostatní hitovku dohrali a na čele s Andym odpálili asi polhodinový náklad tvrdších rockových coverov.
Okrem skladieb od ich obľúbených horror-punkerov Misfits zazneli aj pecky ako Runnin' with the Devil od Van Halen či Killing in the Name od Rage Against the Machine. Druhú menovanú pritom skvele odspieval predskokan Aldous RH, ležiac na zemi na balkóne vedľa Maca, kým priestor pod pódiom sa premenil na celkom slušný moshpit. Zrazu mal človek pocit, že je na úplne inom koncerte.
Keď toto šialenstvo skončilo, spevák sa vrátil medzi spoluhráčov a akoby sa nič nestalo, dokončili Still Together. Odchod, vytlieskanie a prídavok samozrejme nechýbali, ani v tomto prípade však nešlo o typickú bodku za koncertom. Mac prišiel len s klávesákom, požiadal ľudí, aby si sadli na zem a dojímavo odspieval intímnu skladbu Watching Him Fade Away venovanú otcovi, s ktorým má, jemne povedané, komplikovaný vzťah. Na pódiu síce často pôsobí ako najväčší flegmoš na planéte, no jeho tvorba je plná osobných textov, do ktorých sa oplatí započúvať a spoznať jeho svet bližšie. Aj tento kontrast ho ako umelca robí príťažlivým, pod maskou klauna sa často skrýva citlivá duša.
Spokojnosť z viac než dvojhodinovej šou bola po skončení koncertu zjavná na oboch stranách. Keď sme rozprávali o skvelej interakcii s publikom, viacerí fanúšikovia si Maca užili aj osobne. Nemal totiž žiaden problém pokecať s nimi na SNPčku, kde priamo pred mekáčom parkoval jeho tour bus, či zájsť na pivko do blízkej Fugy, kde si s ním urobila selfíčko na pamiatku asi polovica Bratislavy. Na jeden večer z toho skolabovali instagramy.
Grejpáci, ďalujeme za veľmi príjemný večer, snáď si ho čím skôr znova zopakujeme na piešťanskom letisku!
Autori: Patrik Marflák a Renat Khallo
Foto: Dominik Mičuda
Video: Oliver Juhás
Súvisiaci interpreti: Mac Demarco
