Dovolíte si trochu sa zakecať a, ani neviete ako, zmeškáte dva-tri koncerty. Hoci sú všetky pódiá od seba maximálne dve minúty, čas na festivale SHARPE plynie neskutočne rýchlo. Ako to potom vyzerá, keď vynecháte celý jeden večer alebo jeho značnú časť?
Nuž, asi ako tento report, v ktorom sa trojica hriešnikov (nikto z nás totiž tento rok neabsolvoval celý program) pokúša troma "stĺpčekmi" poskladať puzzle ôsmeho ročníka SHARPE festivalu.
Ten nemožno hodnotiť inak ako v superlatívoch, a to aj napriek tomu, že tento rok skvelý tím okolo Michala Berezňáka a Táni Lehockej pracoval nielen s okliešteným rozpočtom, ale i časovou a mentálnou kapacitou zníženou nechcenými "side questmi", ktoré treba pri súčasnom dianí v slovenskej kultúre riešiť.
No hoci bol hudobný program o deň kratší a s menším počtom pódií, pocitovo bol rovnako intenzívny ako predošlé ročníky. Pri čítaní našej ankety o tom najlepšom na SHARPE 2026 z pohľadu hudobných profesionálov a profesionálok sa nedá nesypať si popol na hlavu za to všetko, čo sme si nechali ujsť.
Zdroj: Tomáš Kuša
Stĺp(ček) Patrika Marfláka
V prvom rade chcem vysloviť obrovskú vďaku a poklonu organizátorom/kám za to, že to nevzdali a priniesli tento ročník, ktorý určite pozitívne nakopol všetkých zúčastnených a aj ich samotných. Svedčí o tom aj odkaz, ktorý zdieľali po skončení festivalu:
"V časoch, keď kultúra často balansuje medzi únavou, neistotou a otázkou, či to celé má stále zmysel, ste nám opäť pripomenuli, prečo to robíme. Ďakujeme, že ste spolu s nami premenili Novú Cvernovku na malé ostrovy slobody. SHARPE tvoríte vy: návštevníctvo, umelkyne a umelci, delegáti, partneri, diskutujúci aj celý tím. Sme radi, že vám na kultúre stále záleží. Že prichádzate, podporujete ju a pomáhate vytvárať priestor, kde má sloboda, hudba a nové spojenia stále svoje miesto. Práve vďaka vám má toto všetko zmysel. Vidíme sa v roku 2027!"
Čítať tieto slová je skutočne povzbudzujúce, pretože nálada počas ostatného roka naozaj nebola dobrá. Dokonca ešte aj počas festivalu jeho zakladateľ Michal Berezňák v diskusnom paneli Leading Culture in Times of Instability and Chaos – Keeping the Faith (Kultúra v časoch nestability a chaosu – Ako si udržať vieru) pôsobil medzi ostatnými speakermi ako ten, ktorý má k strate viery najbližšie. Možno to však bolo len únavou uprostred festivalu, čo je pochopiteľné. Najmä v kombinácii so všeobecným vyčerpaním, keďže popri organizácii Sharpu je Michal ako riaditeľ Novej Cvernovky veľmi aktívny aj "politicky" – predovšetkým v téme nezákonne stopnutých financií z FPU a boja za záchranu nezávislých (v zmysle štátom nezriaďovaných) kultúrnych centier. Eufória z vydareného eventu však dokáže divy a verím, že aj Michalovi SHARPE dodal novú energiu na mesiace dopredu.
Zdroj: Ondrej Irša
Energiu priniesli nielen hudobné vystúpenia a nezameniteľný vibe, ktorý v priestoroch Novej Cvernovky každoročne vznikne vďaka stovkám návštevníkov, ale aj osobnosti, ktoré rozžiarili konferenčnú časť podujatia. Piatkový rozhovor s Miroslavom Wanekom z kapely Už jsme doma som síce nestihol, ale už z toho, ako nadšene o ňom v sobotu hovoril interviewer Mário Gešvantner, je jasné, že bol naozaj inšpiratívny. "Hlavnou hviezdou" konferencie bola Marian Goodell, šéfka Burning Man Project, s ktorou sa Michal Kaščák rozprával nielen o slávnom festivale v Black Rock City v Nevadskej púšti a jeho jedinečnej atmosfére a étose, ale aj o tom, že zážitok z Burning Mana je prenosný a jeho koncept univerzálny. Vďaka nadšencom z celého sveta sa tak podobné podujatia konajú aj v Európe, Ázii či Afrike.
Marian je charizmatická žena vyžarujúca nákazlivý pozitivizmus a pokoj. Možno je to tým, že oproti iným účastníkom spomínanej neskoršej debaty o kultúre v časoch nestability chaosu, v ktorej bola jednou zo štvorice diskutujúcich, čelí vo svojej pozícii menej deštruktívnemu a bezútešnému politickému a spoločenskému prostrediu ako Diana Dadonova na Ukrajine, či Stanislav Krajči z EHMK Trenčín 2026 a Michal Berezňák z Novej Cvernovky. Rozhodne jej však nechýba empatia a bolo veľmi sympatické, keď v istom momente po ťaživých minútach výpovedí svojich spoludiskutérov reagovala slovami: "Sedím tu a namiesto toho, aby som chcela hovoriť o problémoch, ktorým dnes čelíme my v USA, rozmýšľam, ako by som vám mohla pomôcť."
Zdroj: Ondrej Irša
Možno to bolo len platonické povzdychnutie a svoj boj si musí každý vybojovať sám, no už samotná spoluúčasť a zdieľanie skúseností má veľký zmysel. A nie je to samozrejme len o oficiálnom programe, ale aj o všetkých tých malých neformálnych stretnutiach ľudí z rôznych scén a realít, ktorí sa prepájajú, nadväzujú kontakty a navzájom sa inšpirujú. V tomto smere je význam SHARPE festivalu na slovenskej scéne nedoceniteľný.
Zo stĺpčeka rastie opäť stĺp, tak k mojim hudobným zážitkom skúsim stručnejšie. Celý večer som absolvoval len v piatok, kedy som stihol výborný koncert bastard-jazzových Samo Benko Orchestra, baskickú ambientno-experimentálno-pesničkovú zaklínačku Saru Zozaya, excentrického post-punkového Belgičana Younissa, či ukrajinských Provulok. Dva veľmi rozdielne – a v oboch prípadoch fascinujúce – pohľady na spojenie hudobno-vizuálnych zážitkov ponúkli An-Ting & Ian Gallagher (práca s AI at its best) a Bene & Ján Šicko (striktne anti-AI). Mnohými ospevovaným Sylvie's Head napriek sviežemu zvuku namiešanému z toho najlepšieho z deväťdesiatok (klubová elektronika ovplyvnená dubom + alternatívny rock) na môj vkus naživo chýbala energia. Pri absencii živých bicích by ju mali sprostredkovať speváci, no pôsobili trochu unavene a nezúčastnene.
Presným opakom bola šou Dánov Smag Pa Dig Selv, ktorí sa v klube Cverna postarali o vrchol prvého večera. Absolútne šialený výkon zbesilého bubeníka a dvojice saxofonistov, ktorí vyzerajú, akoby ušli z Trainspottingu (sú však z kodanskej Christianie, čo je asi dosť podobné). Neviem si predstaviť, že by takto vydržali hrať viac než 40 minút, no podľa ich reakcií si nadšenie bratislavského publika naozaj užívali a snáď sa objavia aj na niektorom z našich letných festivalov.
Zdroj: Tomáš Kuša
V sobotu bol pre mňa podobne energickým záverom noci koncert premenlivej slovenskej zostavy Drť okolo saxofonistu a skladateľa Mira Tótha. Nové aj staré veci (pôvodne naspievané Michalom Kaščákom) znejú s gitaristom a spevákom Tomom Michalčákom (XCES, Kubo Ursiny) a spievajúcou performerkou Zuzanou Husárovou vynikajúco a len ťažko by ste našli tak rozdielnu frontmanskú dvojicu. Ak ste Drť, podobne ako ja, v istom momente prestali sledovať, napravte túto chybu a dajte si ich koncert znova, budete milo prekvapení. Z toho mála, čo som v druhý deň Sharpu videl, ma zaujala aj poľská klaviristka a skladateľka Hania Derej a chorvátsky post-punkový/darkwave solitér Goran Lautar alias Neon Lies. Skvelá one man show, niečo ako Ventolin, len viac 80's.
Nehudobným highlightom sobotnej noci bola návštevnícka účasť Tibora Holodu, pokiaľ viem, prvá v histórii Sharpu. Pre zasvätených je to udalosť podobná návratu Gandalfa Bieleho v Pánovi prsteňov, keďže nebyť Tibora, zrejme by SHARPE nikdy nevznikol. Budúci rok chceme keynote interview na konferencii!
PS: Prineste niekto Aggrasoppar znova, videl som dve minúty...
Zdroj: Tomáš Kuša
Stĺpček Michaely Kučovej
Prvé zásadnejšie rozhúpanie našich bokov v sobotu priniesla dvojica GATAFIERA – kvír umelectvo sídliace vo Viedni, no vychádzajúce z peruánskej a brazílskej kultúrnej tradície. Kombinácia reggaetonu a baile funku s drsnejšími rockovými či drum&bassovými prvkami striedala konfrontačné i radostné a zvodné polohy, ktoré sa aj v úvode večerného programu postarali o rozprúdenie energie.
V priebehu festivalu sa areálom pohybovali dve postavy s podivnými čiapkami – plyšákmi na hlavách, nie nepodobne outfitom rôznych britských stag party. Quinn Liu a Emil Lund Pedersen v projekte Green Tea Bitches však s cringom a gýčom pracujú vedome a výnimočne osviežujúco. Postarali sa o jedno z najvýraznejších vystúpení, plné humoru a zbesilého tanca. Pri náloži riot grrrl sebavedomia, severského citu pre chytľavú melódiu, svojhlavo skreslených gitár a trblietania drum mašiniek sa nedalo zostať bez pohybu. Hudobníčka z pódia viackrát tlmočila hejty, s ktorými sa ich svojská tvorba stretáva na Youtube a podobne, no s kolegom v Cvernovke jednoznačne dokázali, že rozhodne nemusíte "byť pre každého", aby ste boli zaplavení láskou a nadšením.
Zdroj: Tomáš Kuša
Jedno z osvedčených miest pre silné zážitky bola na tomto ročníku Garáž – pódium realizované v spolupráci s Európskym hlavným mestom kultúry Trenčín 2026. Doslovná garáž, v ktorej bežne osadenstvo Novej Cvernovky prevádzkuje komunitnú autoúdržbu, otvorila svoje brány druhému najčastejšiemu využitiu takýchto priestorov – odvážnym mladým kapelám a ich duniacim nástrojom. Tak či onak stereotypne testosterónový priestor si však celkom nonšalantne osvojili aj české Hihihahaholky performujúce vysoko koncentrované dievčenstvo. Zmesou ironického ostrovtipu a rovnako ostrých beatov ako správne girlies okomentovali všetko – od sexizmu, self-care v podobe určovania si hraníc až po aktuálne politické dianie v Česku (skladbou venovanou, ako inak, Motoristom).
Úplne nové skladby na festivale predstavil domáci úkaz Vojtik – žiaľ, premiéru skomplikovali technické problémy. O to väčšie uznanie si však mladý hudobník zaslúži, keďže aj bez použitia kľúčového Autotune efektu dokázal vytvoriť pôsobivú show. Na festivale som si užila predovšetkým jej tanečný rozmer – nový zvuk inšpirovaný japonským popom aj hyperpopom – a už sa teším, až sa po vydaní nahrávky zahĺbim do jej temných textov a významov. Koncert totiž naznačil ambíciu umelca ďalej prepájať svoje typicky melancholickú citlivosť s hedonisticky trblietavou estetikou a prudko tanečným zvukom. Máme sa na čo tešiť!
Zdroj: Tomáš Kuša
Stĺpček Renata Khalla
Absolvoval som iba druhý festivalový deň so skvelou atmosférou v obklopení známych a priateľov, nadšených robiť pre slovenskú alternatívnu kultúru to posledné, navyše s vášňou. Na festivale SHARPE to je vidno a patrí k vrcholom toho, čo sa v tejto oblasti v Bratislave počas roka deje.
Videl som poväčšinou slovenské projekty, ako napríklad energické a sebavedomé vystúpenie MonoPlastic s výborne nacvičenou šou a kombináciou elektronických beatov a živých nástrojov, ktorá strhla publikum spolu s výkonom frontmana Damiana so svetelným chokerom okolo krku. Na záver si trojica ešte strihla coververziu pesničky Do člna od Mira Žbirku.
Zdroj: Luca Fratoni
Zaujalo ma aj české hiphopové trio Hihihahaholky. Oldschoolové beaty (konečne niekto) s vtipnými ironicko-sarkastickými textami pranierujúcimi spoločnosť, patriarchát, vzťahy a politiku. Kapela sa stala virálnou najmä po uvedení tracku, ktorý sa priamo vysmieva šéfovi Motoristov a promi fašounkovi Filipovi Turkovi. Nicméně Hihihahaholky served cunt a kluci i holky si na ich koncerte příjemně zadováděli. Pardon my Czech.
Veľmi príjemnú až nostalgickú atmosféru navodil nórsky ansámbel Sün Byrd. Z hlavného pódia znel soul, R&B aj funk. Rád by som vyzdvihol najmä strhujúci výkon ich vokalistu. Spod príjemného dáždnika, ktorý nad nami rozprestreli Sün Byrd, sme sa vybrali checknúť aj novú fresh tvár scény Lauru Jaškovú, ktorá sa z pozície "side-woman" suverénne posunula pred mikrofón s jej vynikajúcim projektom Meowlau. Post-punkové beaty, skvelé hráčske schopnosti talentovaných hudobníkov, presvedčivá pódiová šou aj autentickosť textov robia z tria jedno z najlepších koncertných telies na alternatívnej scéne.
Zdroj: Juraj Frolo
Vo virvare delegátskeho baru zabudnem na koncert legiend slovenského punku The Wilderness, ktorí vystúpili na poslednú chvíľu ako náhrada.
Mozaiku večera zaplnili ďalšie úžasné vystúpenia kapiel, rozhovory, neplánované stretnutia aj pripomienky toho, že SHARPE nie je len festival, ale dôležitý priestor, kde sa každoročne stretáva to najživšie z domácej aj zahraničnej alternatívnej kultúry. Aj po absolvovaní iba jedného dňa bolo zjavné, že práve tu sa Bratislava na chvíľu stáva miestom, kde hudba, komunita a vášeň pre dobré veci fungujú v tej najlepšej možnej súhre.
Autori: Patrik Marflák, Michaela Kučová, Renat Khallo
