Po koncertoch v Poľsku a v litovskom Vilniuse si Otomo Yoshihide a jeho Special Big Band našli svojich priaznivcov aj na Slovensku. Kapela, teda skôr malý orchester, vedený jednou z najvýraznejších postáv japonskej experimentálnej scény naplnila A4 – priestor súčasnej kultúry priaznivcami hudobných dobrodružstiev pre náročnejších.
"Sú výborní, len musíš mať na to nastavené uši," aj tak znela kritika z obecenstva po dohraní posledných tónov japonského avantgardného bigbandu. Lepšie slová by som na vystúpenie barda japonskej noise-jazzovej muziky Otoma Yoshihideho sotva našiel.
Pred samotným koncertom som si urobil taký pokus. Snažil som sa o tomto nekonvenčnom umelcovi navnímať čo najmenej a ísť na koncert ako nepopísaný papier, keďže som sa s jeho tvorbou dovtedy intenzívnejšie nestretával.
Zdroj: Amélie Pret / A4
Do priestoru áštvorky preto prichádzam bez očakávaní, a predsa v domnienke, že si tu vypočujem príjemné farby dychových a ďalších akustických nástrojov. Takéto zloženie hudby ma väčšinou vie veľmi potešiť, keďže mám na dychy v poslednom čase slabosť. V akusticky vhodnom a dobre nazvučenom prostredí majú totiž veľmi bohatý zvuk plný alikvótnych tónov a veľmi z nich počuť človeka.
Hneď prvá pesnička, ktorú big band pred plnou sálou A4 vypálil, však bola pre mňa fackou. Bol to punk. Išlo o skladbu s názvom Stone, stone, stone, ktorá v podaní dvoch bubeníkov a veľmi sebavedomo groovujúcej basgitaristky presiahla všetky možné aj nemožné tresholdy hlasitosti tejto nie príliš veľkej miestnosti. Jednotliví členovia kapely zvukárovi naznačovali, že sa nepočujú a chceli by pridať.
Ja som išiel vykrvácať z uší. Našťastie sa hlasitosť po niekoľkých skladbách dostala na prijateľnú úroveň, ale neskutočná dynamika hudobníkov stále vedela svojimi peakmi prekvapiť.
Pesničky mali presahy medzi rôznymi žánrami a dramaturgicky to bolo šikovne vyskladané. Striedali sa pre uši ťažšie stráviteľné avantgardné, noisovejšie skladby na spôsob Franka Zappu s o niečo ľahšími pesničkami postavenými napríklad aj na balkánskych motívoch á la Goran Bregovic.
Jedna vec však išla naprieč takmer každou skladbou a spájala celý hudobný svet pod dáždnik nepríjemných vysokých tónov. Najprv som si myslel, že musí ísť jednozačne o nejakú chybu techniky, spätnú väzbu alebo niečo, čo neviem identifikovať. Nechcel som si pripustiť, že môže ísť o nejaký šialený umelecký zámer. Istý čas som mal pocit, že ten zvuk je v mojej hlave a niečo sa pokazilo po extrémne hlučnej prvej skladbe. Mal som nutkanie opýtať sa mojich zdanlivo spokojných spolusediacich, či to tiež počujú, no vtedy som to konečne uvidel.
Jedna z členiek početného hudobného osadenstva, Sachiko M, mala pred sebou tajomnú sivú krabicu. Bol to analógový synth a vždy, keď s týmto nástrojom manipulovala, ozvali sa tie strašné tóny, ktoré miestami pripomínali škrabanie ostrým predmetom na tabuli či okne. Bolo to pekelné trolovanie, ktoré dávalo nad pomerne koherentný hudobný obraz niečo, možno hudobný vtip, ktorý som však úplne nepochopil.
Po koncerte som si prečítal, že umelkyňa má v popise nástroja výraz "sinus wave", po slovensky sínusoida. V akustike ide o zvuky, ktoré sú prakticky čisté, bez akýchkoľvek pridružených tónov. Je to teda presný opak dychových nástrojov ako saxofón, trombón či trúbka. Opačným príkladom zo sady dychov je zase flauta, ktorá má tiež veľmi čisté tóny. No a tu prichádza do obrazu druhý trol koncertu Saito Kan, ktorý obhospodaroval práve flautu. Jeho hra sa taktiež vymykala širokým normám kapely, a častejšie načrela do atonálnych vôd.
Zdroj: Amélie Pret / A4
Keď si však naozaj odmyslíte tieto nepríjemné prísady a viete si to v hlave nejako očistiť a upratať, dostanete naozaj pekné hudobné obrazy, ktoré maľujú hudobníci na plátno priamo pred vami. Nie, nepreháňam. V rámci každej skladby totiž niekto z kapely, ak nie viacerí členovia opustia svoje stanovištia a prevezmú na seba rolu dirigenta. Na tejto pozícii sa vystriedal tuším každý z členov, čo je veľmi sympatické. Síce kapela funguje pod menom lídra, každý však dostáva priestor diktovať muziku. Je to trochu ako demokracia v hudobnej praxi. Líder kapely je od začiatku jasný, no nie svojím egom. Vyžaruje z neho prirodzenosť, nekompromisnosť a hlavne pôsobí ako zlatý človek.
Celý koncert by som zhrnul možno v troch atribútoch – šialenstvo, humor (japonský) a v neposlednom rade veľmi kvalitné hudobnícke výkony. V tomto smere by som vyzdvihol silnú rytmickú sekciu. Za bicími to rozbalil Kobayashi Takefumi a mladší Itoken, ktorý hral mimochodom v tričku s nápisom legendárnej punkovej kapely Ramones. Pre mňa bola najsilnejšou inštrumentalistkou a veľmi žiarivou osobou na pódiu perkusionistka Aikawa Hitomi, ktorá ukázala svoju výnimočnú muzikalitu aj na xylofóne. O basy sa staral okrem basáčky Kawai Shinobu aj tubista Kimura Jinya. Dychová sekcia bola vynikajúco zohratá. Aktuálne nehrajúci členovia využili často priestor na vydávanie rôznych zvukov, napríklad šróbovania niečoho. Líder kapely napríklad napodobňoval zvuky vtákov.
Zdroj: Amélie Pret / A4
Koncert dopadol nad očakávania umelcov až tak dobre, že sa na pódium po ováciách v stoji museli vrátiť aj do tretice. Gitarista a líder kapely mal k dispozícii čoraz menej strún, keďže ich v zápale roztrhal. Posledné pesničky tak skôr spadali do sekcie nosovejších pesničiek, v ktorých zohrala gitara veľkú úlohu a hudobník tu využil aj elektrický sláčik (EBow).
Koncert vo mne zanechal zmiešané pocity, ale aj takéto býva umenie. Niekedy som si, priznám sa, želal, nech to už skončí. Niektoré zvuky boli až príliš bolestivé. Napríklad pri experimente, keď sa všetci hudobníci v rámci skladby snažili postupne dopracovať k najvyššie zahrateľnému tónu na svojom nástroji a bohužiaľ sa k nemu aj dopracovali. Toto bol druhý moment môjho potenciálneho vykrvácania z uší. Inokedy však prišli hudobníci s motívmi, nápadmi, groovmi, riffmi, ktoré som si nesmierne užíval.
Zdroj: Amélie Pret / A4
Japonský skladateľ a hudobník bol už v bratislavskom nezávislom kultúrnom priestore niekoľkokrát. So 17-členným hudobným telesom Otomo Yoshihide Special Big Band mal však v hlavnom meste premiéru. Gitarista, ktorý sa 90. rokoch preslávil ako líder skupiny Ground Zero, sa síce odvtedy posunul k zdanlivo sofistikovanejším žánrom, hlboko v duši však zostal verný rockovej hudbe a jej étosu hrať poriadne nahlas.
Ak teda túžite po osvedčených harmóniách, hudobnej pohode, ladnej estetike a piáne, toto určite nie je hudba pre vás. Pokiaľ však máte radi nečakané zvraty, zaujímavé hudobné nápady, akoby vystrihnuté z nejakej tarantinovky, a nezľaknete sa, ak niekto udrie na svoj nástroj, Otomo môže byť pre vás ako stvorený.
Autor: Tomáš Garai
Vznik tohto článku v rámci projektu "Hudba.sk - hudobná publicistika v roku 2024" z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
