K záveru európskeho turné Kim Gordon predstavila svoj oceňovaný najnovší album aj v Budapešti. Ikona post-punku aj fashion sveta na koncerte názorne predviedla, v čom presne spočíva jej nenapodobniteľný cool faktor.
Kim Gordon nie je hudobníčkou pre pamätníkov – po viac ako dekáde od rozpadu domovskej kapely Sonic Youth nemá len osobné dôvody na to, aby sa nikdy viac neobzerala do minulosti. Vlastným projektom na poli vizuálneho aj hudobného umenia, módy aj publicistiky, sa venovala aj počas pôsobenia v kapele s bývalým manželom a spoluhráčmi. Roky po uzavretí kapitoly Sonic Youth jej však priniesli tvorivú slobodu v experimentálnych noisových spoluprácach s Billom Naceom či choreografom Dimitrim Chamblasom, úspešnú autobiografickú knihu a tento rok vyústili aj do vynikajúcej nahrávky The Collective.
V siedmej dekáde života, kedy zvyčajne tvorivé sily ochabujú, Gordon nestráca svoj charakter, a zároveň na albume prekvapuje nečakaným posunom. Na The Collective svoju typickú new wave odťažitosť a skreslenia podvoľuje trip-hopovému rytmu a hlučným beatom. V spolupráci s producentom Justinom Raisenom tak Gordon priniesla jeden z najzaujímavejších albumov tohto roka. A pokračuje ďalej, len pred pár týždňami vydala nemenej odvážny nový singel Bangin' On the Freeway, ktorý je spolu so skôr zverejnenou skladbou ECRP súčasťou pripravovanej deluxe edície albumu.
Zdroj: Magyar Zene Háza / Mohai Balázs
Odvaha na skutočný punk
Práve táto nahrávka pochopiteľne tvorí ťažisko aktuálneho turné, v setliste ju dopĺňa aj pár skladieb z predchádzajúcej sólovej tvorby. A hoci sa naživo všetky vrstvy štúdiového albumu prenášajú ťažko, koncertné prevedenie adekvátne sprítomňuje vzrušujúce nárazy gitarových disonancií s duniacimi ruchmi a beatmi. Deklamačný vokál 71-ročnej umelkyne sa pritom nesnaží naháňať kvázi-raperský mladistvý flow, plynie pomedzi jednotlivé údery s celkom chladnou hlavou. Hudobníčka presne vie, čo chce povedať, a po dekádach na pódiách to prináša vo vycibrenej forme.
Punkový étos Kim Gordon vždy spočíval predovšetkým v akejsi vnútornej pevnosti, neohrozenosti, málokedy sa prejavil vo výbušnej energii. Špeciálne ako žena v inak mužskej kapele a v dominantne mužskom hudobnom prostredí preto bola a je radikálna svojím prístupom – na jednej strane nikdy neperformovala citovosť, ktorá jej nebola vlastná, ale zároveň sa svoju ženskosť nebála prejaviť napríklad "povrchnou" formou štýlových outfitov.
Špeciálne na koncerte nepochybne môže byť spočiatku náročné napojiť sa na "chladnú" performerku, nekompromisnosť jej umeleckej vízie je však svojsky strhujúca. Gordon nezaujíma žiaden bullshit okolo, ide si jednoducho svoje. Naživo sú zároveň citeľné punkové korene, dravá rytmika pod tým všetkým hlukom, zatiaľ čo typický ne-spev hudobníčky zas nesie priam básnickú kvalitu.
Ženy so šrobovákom
Kapelu hudobníčky tvoria vynikajúce (podstatne mladšie) profesionálky - Camilla Charlesworth (basgitara), Madi Vogt (bicie) a Sarah Register (gitara), ktoré sa starajú o výbušné vrcholy aj vďačné chuťovky ako brázdenie strún šrobovákom. Samotná Gordon väčšinu času strávi len za mikrofónom, očividne sa však na pódiu cíti dobre, príležitostne sa za ním vlní aj odbieha na okraje pódia. So cťou ustojí aj Autotune experiment v podobe skladby Psychedelic Orgasm, kde sprofanovaný efekt účinne dokresľuje atmosféru hudobníčkiných pozorovaní o Los Angeles.
Publiku sa veľa neprihovára, no skladbu Grass Jeans, ktorú vydala na podporu reprodukčného zdravia po obmedzení prístupu k interrupciám v Texase, uvedie krátkym preslovom o potrebe nádeje v čase obmedzovania základných práv po celom svete. Hoci koncert sprevádzajú aj technické zádrhely, Gordon to napriek znepokojeniu náladu nepokazí a vráti sa aj s prídavkom. Dokonca na moment zostúpi aj nižšie k publiku a úplne na záver ešte celkom punkovo vyskočí na zosilovač a posledné kvílenie svojho nástroja vylúdi práve odtiaľ.
Zdroj: Magyar Zene Háza / Mohai Balázs
Kto patrí do múzea
Za pozornosť pri vystúpení v Budapešti stojí aj pomerne zvláštne miesto, na ktorom sa koncert odohral. Zene Háza alebo House of Music je hudobným múzeom a zároveň eventovým priestorom, zväčša však hostí klasické či folklórne vystúpenia. Opulentná stavba japonského architekta Sou Fujimota v mestskom parku nahradila chátrajúce výstavisko a efektne pracuje s perforovanou strechou, ktorú miestami prerastajú stromy. Steny koncertnej sály sú sklenené, čo prekvapivo príliš nezasahuje kvalitu zvukového zážitku, ale všetkými tými lesklými povrchmi vytvára tiež pomerne chladnú atmosféru.
Priestor tak má skôr charakter ambiciózneho kongresového centra, ale napokon vlastne potvrdzuje mieru profesionality Kim Gordon. Hudobníčka sa nezaťažuje podmienkami, ktoré nemôže ovplyvniť, suverénne si ich podmaňuje. A zároveň celkom nespochybniteľne patrí do inštitúcie, ktorá dokumentuje vývin hudobného odvetvia. Nepredstavuje pritom žiadny muzeálny kúsok, retrospektívu do New Yorku osemdesiatych rokov, ale stále živý, pulzujúci dielik skladačky nezávislej hudobnej tvorby. Vzácnejší o to viac, že ženy-umelkyne nezvykneme klásť na piedestály – a Kim Gordon patrí medzi prvé, čo sa neostýchali zapojiť kombo a podľa chuti sa naň samy hoc aj vyštverať.
Autorka: Michaela Kučová
Vznik tohto článku v rámci projektu "Hudba.sk - hudobná publicistika v roku 2024" z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
