Bratislava sa na jeden víkend opäť premenila na mesto s mimoriadnou koncentráciou hudobných talentov. Takmer dvadsať hodín jazzu v jeho najrôznejších formách a mutáciách v podobe neskôr vzniknutých žánrov sa skoncentrovalo na dvoch pódiách výstaviska Incheba a spôsobovalo poslucháčom tohto žánru nemalé explózie radosti.
Keď ste si mysleli, že Kukulienka vám v dospelom veku už neprinesie žiadny výrazný hudobný zážitok, boli ste na omyle. Kapela pracovala s každou skladbou veľmi inteligentne a hlavne hravo, a tak sa "priestor pesničiek" stal doslova ihriskom, ktoré uspokojí potreby všakovakých detských pováh. Zazneli pesničky na štýl Davisovho Bitches Brew, pomalého spirituálne ladeného jazzu, či jazz-rocku ako z moto-člnových naháňačiek z filmov osemdesiatich rokov, a to všetko podfarbené artovými vizualizáciami. Tie pritom nie sú na Bratislavských jazzových dňoch samozrejmosťou - pri väčšine umelcov je obrazovka využívaná len na zábery z množstva prítomných kamier. Mladá generácia tak aj v tomto smere festival, ktorý sa konal už štyridsiaty piaty raz, posúva do 21. storočia. Výrazným vrcholom koncertu bolo rozospievanie publika "depresívnou" verziou známeho popevku Dínom, dánom, ktoré pre mňa aj s odstupom času zostalo najvýraznejším momentom prvého dňa.
Zdroj: Ivan KelementTibor Feledi Kairos Quintet sa postarali o silné otvorenie festivalu (foto: Ivan Kelement)Vrcholy prišli na druhom pódiu
Atmosféru i hudobnú náročnosť z hľadiska bežného poslucháča zmenil gitarista Paul Jarret a jazzové alterego Jacka Blacka - bubeník Jim Black, ktorý pod rúškom strapatých ryšavých vlasov stváral za bubnami kdečo s podobnou žoviálnosťou ako jeho filmový dvojník známy najmä z metalového súboja so Satanom. Kapela prekvapila veľmi vyzretým a čistým tónom v tradičnejšie znejúcich jazz-rockových pasážach. Ľubozvučné, niekedy až snovo pôsobiace éterické časti však prerývali časté avantgardné úlety a bohaté využívanie efektového arzenálu gitaristu. Paradoxne pritom až do konca koncertu zostal verný obúchanej telekastroidnej gitare, ktorej presnú značku som neidentifikoval. Sínusoida dvoch rozdielnych pohľadov na žáner urobila z francúzsko-amerického zoskupenia zaujímavé sústo pre jazzových fajnšmekrov.
Silný zahraničný štart festivalu však vzápätí prebilo vystúpenie domáceho dua Kristína Mihaľová a Jakub Šedivý na Pódiu mladých talentov (B-stage). Párik, ktorý sa stretol na pražskom konzervatóriu, žne úspech za úspechom a po krátkom koncerte v preplnenej sále nasledovalo zaslúžené dlhé standing ovation. Okrem jazzových štandardov zaznela napríklad intímna prerábka Too Young to Die od Jamiroquai, ale aj vlastná, zatiaľ nepublikovaná skladba Found, ktorá zožala asi najväčší úspech. Kristína Mihaľová ukázala stopercentnú kontrolu nad svojimi hlasivkami a to nielen intonáciou, či výberom farieb tónov, ale aj ich zasadením do času. Speváčka a skromne pôsobiaci gitarista s nemenej precíznou technikou a feelingom, pôsobili dojmom, že okrem hudobného súladu majú zosynchronizované aj nádychy a výdychy. Najbližšie ich môžete vidieť už v pondelok 4. novembra v Istropolise, kde sa predstavia ako predkapela slávnej americkej speváčky Dianne Reeves.
Zdroj: Ivan KelementKristína Mihaľová a Jakub Šedivý právom zožali najväčší úspech v rámci súťažiacich kapiel (foto: Ivan Kelement)Nedá mi nespomenúť môjho osobného víťaza prvého dňa, maďarský Nagy Emma Quintet, ktorý reprezentoval svoju krajinu na jednotku. Okrem geniálnej speváčky exceloval aj bubeník Ádám Krausz, ktorý spájal atribúty sofistikovaného jazzového bicmana s jazz-rockovou divokosťou Johna Bonhama. Samotná Emma Nagy pôsobila dojmom smutnej introvertnej divy a o komunikáciu medzi skladbami sa namiesto nej starali ostatní hudobníci formou nekonvenčných dialógov. I táto zvláštnosť však prispela k tomu, že celý koncert obkolesovala tarrantinovská atmosféra akéhosi ponurého baru a hudba túto náladu len podčiarkovala. Presným opakom bol ešte predtým na hlavnom pódiu Jonah Nilsson, ktorý ponúkol až šokujúco plytké a nudné vystúpenie. S tak dobrým hlasom, akým tento švédsky spevák disponuje, by sa rozhodne dali robiť väčšie divy, no to by v jeho prejave muselo byť menej silenej šou a viac emócie. Celé to znelo až prekvapivo nenáročne a, ako hovoria Angličania, cheesy. Akoby sa na pódiu džezákov nedopatrením objavil osamotený člen boybandu.
Vrcholom prvého dňa mala byť formácia Ghost-Note s basgitaristom MonoNeonom, ktorý hrával kedysi aj so zosnulou legendou Princeom. Kapelu založilo perkusívne oddelenie dnes azda najžiadanejšej jazzovej formácie Snarky Puppy - bubeník Robert "Sput" Searight a perkusionista Nate Werth. To, že srdcom projektu sú dvaja páni za rytmickými nástrojmi, bolo poznať ihneď, keď na obecenstvo vypustili nekompromisnú mašinériu funky hudby a keby to bolo len na nich, tak by tam pravdepodobne hrali aj dodnes. Neplechu pre uši robil azda len čudák MonoNeon, ktorého nástroj bol nazvučený veľmi nekonkrétne a jeho frekvencie zneli až odniekiaľ z pekla. Neviem, či to bolo kvôli nukleárno-zelenej ponožke na ladiacej mechanike, ale vizuálne veľmi korektne vyzerajúca hra dávala poslucháčom len veľmi málo artikulovaných tónov.
Poslucháči sa tak paradoxne mohli nabažiť basových tém až po príchode nášho osemročného supertalentu Árona Hodeka zo známej hudobníckej rodiny, ktorý si s kapelou vo veľkom štýle zajamoval. Koniec koncertu zavŕšili niekoľkonásobné prídavky a divoká tancovačka podfarbená miernym sklamaním zo zvuku MonoNeonovej basy, ktorá mala byť hlavným lákadlom. Kapele však inak niet čo vyčítať - hrala o dobrú polhodinu dlhšie, než bolo uvedené v programe a publiku odovzdala maximum. Oveľa lepšie by to však celé vyznelo niekde v klube, kde by sa vírom energie nechali už od začiatku strhnúť všetci.
Zdroj: Viktor "Wikes" HlavatovičÁron Hodek a MonoNeon - paradoxne lepšie znel mladší z tejto dvojice (foto: Viktor "Wikes" Hlavatovič)Sobotu ovládli ženy na čele s Judi Jackson
Druhý deň sa niesol v znamení x-ových chromozómov a na hlavnom pódiu sa predviedlo niekoľko charizmatických umelkýň. Ako prvá začala Barbara Botošová a jej medzinárodný kolektív umelcov, ktorí predviedli špičkovú set world music s prvkami cigánskej, balkánskej i flamenco hudby. Bolo zábavné sledovať, ako duša celého ansámblu štrnástich umelcov a vnučka Jána Berkyho Mrenicu doslova bojuje s konferovaním. Sympaťáčka, ktorá s nástrojom v ruke prekypuje charizmou a sebavedomím, sa s hanblivým úsmevom priznala, že je majsterkou breptov a že počas niektorého s minulých ročníkov premenovala festival na Bratislavské Dežove dni.
Najväčšie inštrumentálne jazzové šialenstvo naservírovala klavírna virtuózka z Los Angeles Connie Han, ktorá so svojím triom zaťažila mozgové závity aj pokročilým prijímateľom jazzu. Podľa časopisu Downbeat je hudobníčka napriek svojmu veku 23 rokov technicky dokonalá a je na úrovni majstrovstva hviezdnych post-bopových pianistov. Okrem klavíra si dobre počínala aj za elektronickým pianom Fender Rhodes, ktoré sa v našich končinách stalo ikonickým nástrojom najmä vďaka Jarovi Filipovi.
Zdroj: Viktor "Wikes" Hlavatovič23-ročná klavírna senzácia Connie Han (foto: Viktor "Wikes" Hlavatovič)Na druhom pódiu rozdávala v sobotu radosť kapela mladých československých umelcov Szaturma, čo je skratka mien Szabó-Turcerová-Maceček. Kto túžil po mladej jazzovej energii s avantgardnými riešeniami a prešpekulovanou konštrukciou skladieb, ten sa na ich koncerte určite našiel. Naopak, kto sa prikláňa skôr k tradičnému soulu a jazzu, ten sa mohol tešiť na The Baylor Project, čo je kapela neskutočne pozitívne naladeného a pôsobiaceho páru Jeany a Marcusa Baylora. Ich debut The Journey, ktorý vyšiel pred dvoma rokmi, bol dvakrát nominovaný na cenu Grammy. Na tomto koncerte však najviac prekvapila a oslovila obecenstvo kontrabasistka Endrea Owens, ktorá sa s kapelou stretla prvýkrát až v deň koncertu. Publikum očarila precíteným sólom, za ktoré si neskôr vyslúžila veľký potlesk a iné uznanlivé zvuky z obecenstva.
Večer uzavrela speváčka Judi Jackson, ktorá má (nielen) v jazzovom univerze obrovský potenciál. Jej farba hlasu a potmehúdsky chrapľák akoby z oka vypadli danostiam Amy Winehouse. Miestami sa až zdalo, že si príklad zo zosnulej umelkyne berie aj v inom smere ako v tom umeleckom, keďže hlavne medzi skladbami sa jej prejav zdal byť až príliš zrelaxovaný. No nech to bolo ako bolo, neprejavilo sa to ani na tónoch ani na atmosfére koncertu. Speváčka si takmer vyspievala srdce a bol to jeden z najsilnejších koncertov celého festivalu.
Talentovaná Američanka žijúca v Londýne sa s publikom rozlúčila zatiaľ nevydanou a nezverejnenou piesňou October, ktorú napísala presne pred rokom po tom, ako v krátkom čase počas októbra zomrel jej gitarista a ďalší blízky človek. V texte navyše spomenula aj posun času, vďaka ktorému sa jesenné dni so skoršími západmi slnka menia na ponurejšie a temnejšie. Práve v sobotu v noci sa menil čas, takže trefnejší záver tohto dňa v programe džezákov si ani nemožno predstaviť. V prípade Judi Jackson treba vyzdvihnúť aj skvelú artikuláciu a nazvučenie. Málokedy je na koncertoch tak dokonale rozumieť textom, ako to bolo v jej prípade, a započúvať sa do jej slov naozaj stálo za to.
Zdroj: Viktor "Wikes" HlavatovičJudi Jackson odohrala najemotívnejší koncert (foto: Viktor "Wikes" Hlavatovič) - viac fotiek z vystúpeniaPrekvapil na Eurovízii, prekvapil aj v Bratislave
Posledný džezákový deň otvorila youtubeová hviezda z kanadkého Montrealu Anomalie. Mladý klavirista Nicolas Dupuís, ktorý je mozgom projektu ukázal moderný jazz nabitý hip-hopovými a downtempo prvkami, ktoré mladé kvarteto sekalo úplne bez problémov. Nič viac a nič menej. Po istom čase sa hudba napriek miestami až športovým výkonom lídra kapely stala trochu fádna a znovu ju oživilo až bubenícke sólo Anthonyho Pageota, ktorý majstrovsky kombinoval hru na akustických bubnoch a sample pade. A aj v tomto prípade platilo, že by sa koncert viac hodil do klubového prostredia, kde by hudba vynikla vo väčšej miere.
Štafetu večera na hlavnom pódiu o pár desiatok minút neskôr prevzal azda najkontroverznejší umelec v doterajšej histórii džezákov. Portugalčan Salvador Sobral totiž v roku 2017 vyhral Eurovíziu, ktorá má v posledných dekádach od dobrej povesti u náročnejších hudobných fanúšikov ďaleko. Tí, ktorí tohto umelca sledujú pozornejšie, však vedia, že práve jeho nekompromisný umelecký prístup, ktorým poprel všetky "pravidlá" nablýskanej šou, mu vyniesol víťazstvo s historicky najvyšším počtom bodov a prvýkrát po dlhých rokoch sa vďaka nemu písalo, že na Eurovízii vyhrala hudba. Svoje kvality jednoznačne potvrdil aj v nedeľu pri svojej slovenskej premiére na pódiu, kde by umelca s takýmto životopisom čakal iba málokto. No organizátorom sa tento risk vyplatil - bola to skvelá šou plná hudobného majstrovstva, ale aj nekonvenčnosti a nečakaných prekvapení.
Spevák predstavil svoj nový album Paris, Lisboa naspievaný v štyroch jazykoch, pričom hneď po prvom slaďáku sa začalo naozajstné šialenstvo tohto jazzového klauna. Po rapovaní do klavíra vo francúzštine, vynikajúcich hereckých etudách či opičích škrekoch nasledoval moment, ktorým sa umelec zapísal do sŕdc slovenských poslucháčov na večné veky - Salvador Sobral zaspieval Hammelovu Medulienku. V slovenčine. A ešte sa pritom aj sám doprevádzal klavírom. Do slovenskej piesne prešiel nečakane práve z víťaznej eurovíznej skladby Amar pelos dois. Favorit večera bol po tomto momente jasný.
Ďalším vrcholom koncertu bolo spievané trúbkové sólo a na záver aj spievanie bez mikrofónu v obecenstve. Dobrá technika, veľký rozsah, príjemná farba hlasu, príhovory v slovenčine (asi 50 na 50 s angličtinou) a v neposlednom rade obrovský nadhľad a zmysel pre humor urobili z pestrého koncertu tohto sympatického umelca nezabudnuteľnú udalosť. Spevák dokázal prekvapiť aj tých, ktorí jeho cestu v Eurovízii sledovali. Na jej základe sme totiž mohli očakávať intímne vystúpenie so silnými emóciami. Salvador však spolu s výbornou kapelou dal slovenskému publiku oveľa viac.
Zdroj: Viktor "Wikes" HlavatovičAj takto si Salvador Sobral získal srdcia fanúšikov (foto: Viktor "Wikes" Hlavatovič) - viac fotiek z vystúpeniaDobrí sú tí mladí!
Na Pódiu mladých talentov vystúpilo ako posledné Pacora Trio, ktorého členovia do skupiny mladých určite nepatria ale talentov o to viac. Vtipne to okomentoval aj jeden z divákov, keď po jednej zo skladieb zaznel z publika výkrik "Dobrí sú tí mladí!", na čo huslista Stano Palúch reagoval pohotovým podpichnutím spoluhráča Róberta Ragana (kontrabas), ktorý si vraj pred koncertom prefarbil vlasy na strieborno. Medzinárodné trio vo svojej hudbe mieša folklór, jazz a vážnu hudbu, pričom brilantné výkony medzi skladbami vyvažuje práve svojský humor. Napríklad jednu zo skladieb napísali na harmonické témy štandardu How High the Moon, ktorú preslávil Charlie Parker vo svojej legendárnej kompozícii Ornithology. Cimbalista Marcel Comendant preto svoju verziu nazval "Vtákovina".
Úplnú bodku za džezákmi dala britská speváčka Corinne Bailey Rae, ktorá bola v tohtoročnom výnimočne odvážnom programe snáď jedinou stávkou na istotu. A treba povedať, že rozhodne nesklamala. Predviedla vkusný popový koncert s nepopierateľným vplyvom R&B, ktorý znel počas celej vyše hodiny ako dobre fungujúci balzam na dušu, či už to boli jej vlastné skladby na čele s hitom Put Your Records On alebo coververzia Boba Marleyho.
Bezchybný spev, skvele zohratá kapela a príjemná komunikácia s publikom, ktoré dostalo priestor si aj zaspievať, si zaslúžia poklonu. No nezabudnuteľné koncerty sú vždy tie, ktoré prekvapia, či už hĺbkou vyjadrených emócií ako v prípade Judi Jackson alebo nespútanosťou, akú predviedol Salvador Sobral. V tomto smere koncert Corinne pri tak vysoko nastavenej latke nemohol patriť medzi najväčšie festivalové zážitky. Jej profesionálne a zároveň veľmi prirodzené a sympatické vystupovanie však určite nemožno hodnotiť inak ako pozitívne. Jedinou výčitkou návštevníkov bolo v tomto prípade nazvučenie koncertu, ktorý bol v sále na sedenie pre niektorých príliš nahlas, veľké hviezdy si však vždy nosia vlastných zvukárov.
Zdroj: Viktor "Wikes" HlavatovičCorinne Bailey Rae sa postarala o dôstojný záver festivalu (foto: Viktor "Wikes" Hlavatovič)"Džezáky boli výborné, úplne nové podľa mňa. Nebolo to také ako doteraz. Nemali sme žiadne takzvané veľké mená z jazzovej histórie," povedal Peter Lipa bezprostredne po skončení festivalu pre TASR. "My sme si roky plnili kontingent, ktorý sme nemali šancu plniť, keď sme boli za oponou. Stále sme pozývali ľudí, ktorí tu ešte neboli a ktorí na jazzovej scéne niečo znamenajú. Toho roku sme siahli po celkom iných menách, po nových, mladých menách. Z toho, čo sme videli na tejto scéne, to znamená jedenásť vystúpení, tak sme mali šancu vidieť jedenásť rôznych pohľadov na to, čomu všetkému dnes môžeme hovoriť jazz."
Bratislavské jazzové dni tento rok naozaj prekypovali mladou krvou a to nielen na pódiu mladých talentov ale aj na hlavnej scéne. Ukázali, že evolúcia žánru ešte stále nie je dokonaná a predviedli aj jeho správnu aplikáciu v populárnej hudbe, ktorej podiel jazzovej zložky pristane. V neposlednom rade by som však na úplný záver spomenul aj smerovanie jazzu u nás, na Slovensku, kde sa pod jeho autenticitu do veľkej miery podpisuje aj ľudová tvorba a funguje to perfektne. Presadzovanie ľudových motívov a postupov v hudbe dáva slovenským kapelám jedinečnú tvár a tým aj väčší potenciál pre zahraničný export a propagovanie našej síce malej, ale talentmi hemžiacej sa krajiny.
Autor: Tomáš Garai (+ pár postrehov doplnil šéfredaktor Patrik Marflák)
Foto: Viktor "Wikes" Hlavatovič, Ivan Kelement
