Sú rozhovory o hudbe, v ktorých sa redaktor pýta a umelec odpovedá. Potom sú také, kde rozhovor vedie človek, ktorý je priamo súčasťou danej umeleckej komunity alebo scény, a z obsahu je zrejmý kamarátsky vzťah, spoločný žargón, špecifický humor, pričom už na prvý pohľad je zjavné – a snáď pre čitateľov osviežujúce – že ani jeden ani druhý to vlastne neberú príliš vážne. (Vyhľadajte si rozhovory Renata Khalla). A napokon je tretí typ rozhovorov, a to je práve tento.
Ide o výživnú debatu dvoch umelcov, ktorých viac než kamarátstvo či spoločné zážitky spája vzájomný rešpekt a úcta, a obaja sú hlboko prepojení fascináciou hudbou a umením. Autorom rozhovoru je slovenský gitarista Ondrej Zajac, ktorý redakciu Hudba.sk pred časom oslovil s myšlienkou zrealizovať rozhovor s Tomášom Knoflíčkom o jeho novom albumovom projekte.
Zdroj: Monika Abrhámová
Tomáš Knoflíček je český hudobník, zvukový a vizuálny umelec, kurátor, historik a autor. Je súčasťou kapely Gurun Gurun, audiovizuálneho projektu LyrArkestra+, ktorý interpretuje grafické noty prominentných českých a slovenských vizuálnych umelcov a autorom viacerých zvukových inštalácií a audiovizuálnych performancií. Založil platformu Kukačka a je pedagógom na ostravskej Fakulte umení.
Vo štvrtok 31. augusta vydal vo francúzskom vydavateľstve laaps svoj druhý album Serendipity. Rozhovor bol realizovaný v niekoľkotýždňovom predstihu.
Koncom mesiaca vychádza v krásnom bretónskom vydavateľstve laaps tvoj druhý sólový album Serendipity. Aké momentálne prebiehajú prípravy?
V túto chvíľu je už pripravené asi všetko. Čas medzi dokončením albumu a vydaním bol relatívne dlhý, s Mathiasom (Mathias Van Eecloo, zakladateľ vydavateľstva laaps, pozn. red.) sme sa na vydaní dohodli minulú jeseň. Od tej doby sa musel doriešiť iba mastering a zvyšné veci boli dané bezprostredne predtým, čiže teraz viac-menej čakáme.
Ale veľmi sa teším na klip Matěja Smetanu k skladbe In Search of Miraculous, ktorá je poctou holandskému konceptuálnemu umelcovi Bas Jan Aderovi, ktorý sa behom rovnomennej realizácie stratil na mori a dodnes sa presne nevie, či šlo o nehodu alebo autorov zámer. Matěj je – rovnako ako Bas Jan Ader – skvelý vizuálny umelec, takže som rád, že sa podujal video natočiť práve on. Klip by mal byť hotový v priebehu jesene.
Ja som aj premýšľal, či si nebudeš robiť svoj vlastný videoklip.
Nie, tento album je vcelku centristický tým, ako vznikal v obývačke a vstupovalo do toho minumum ďalších ľudí, takže toto bola jedna z mála možných ciest, ako nadviazať dialóg aj s niekým ďalším.
K spoluprácam sa ešte dostaneme, ale spomenul si už Mathiasa Van Eeclaa. Mám ho veľmi rád, najmä kvôli projektu IIKKI, no celkovo môžeme všetky jeho aktivity označiť ako zásadné. Keď ste sa skontaktovali, mal si už album hotový?
Je to tak, Mathiasa a jeho label laaps som sledoval už predtým, žiadnu dohodu sme ale nemali. Oslovil som tri vydavateľstvá a Mathias sa ozval s tým, že ho to zaujíma. Jediné, čo sme na začiatku riešili, bolo to, že som mu ako referenciu poslal aj môj debutový album a on si myslel, že chcem vydať ten, takže som musel vysvetľovať, že mu k vydaniu ponúkam niečo iné a možno bol aj trochu sklamaný (smiech).
Samotná dohoda bola ale relatívne jednoduchá, za čo som bol veľmi vďačný, pretože tým, ako sa aj ja pohybujem na pomedzí obrazu a zvuku, mi jeho predstava fúzovania prišla zaujímavá. Koniec-koncov sme na začiatku zvažovali a možnosť, že album vyjde práve na IIKKI, ktoré je postavené na dialógu hudby a obrazu, špecificky fotografie. Mám ale veľmi rád aj Mathiasove čisto hudobné počiny, či už sa bavíme o Monolyth & Cobalt alebo D-Rhöne či Ottö Solänge, čo sú všetko jeho autorské projekty.
Aj ste premýšlali, kto by v prípade vydania na IIKKI robil knihu?
Do tejto fázy sme sa ani nedostali. Je pravda, že ak by tomu tak bolo, myslím si, že by som do toho nejakým spôsobom vstupoval a snažil sa tlačiť skôr svojich autorov, s ktorými sa stýkam intenzívnejšie, ale je to do určitej miery slepá linka, ktorá rozhodne nikam nevyústila.
Zdroj: Andulinna
Teraz sa opýtam hlavne pre seba. Viem, čo všetko robíš, a je toho naozaj veľa, ale prečo prvý sólo album prišiel až v roku 2021? Človek by čakal, že ho vydáš už dávno a bolo to veľké prekvapenie – veľmi príjemné prekvapenie.
To určilo niekoľko faktorov. Podľa mňa tým základným bola moja predstava robiť veci v širšom kolektíve. Dlho mi vyhovovala participácia s kolegami z Gurun Gurun. Vlastne som vôbec nepomyslel na to, že by som niečo takéto robil sám, pretože som hudbu stále vnímal ako dialóg rôznych prístupov, medzi rôznymi ľuďmi. Ja som samozrejme stále robil nejakú autorskú tvorbu, ale prišlo mi zaujímavé, že to skrz mechanizmus Gurun Gurun prechrúmal niekto ďalší a táto dekonštrukcia – niekedy aj štandardných pesničkových formátov – mi prišla niečím oslobodzujúca.
Prišiel ale koronavírus a pretože som bol povedzme tým privilegovaným, ktorý sa nemusel obávať o svoju obživu či zdravie, mal som relatívne veľa času. A pretože nový štúdiový album Gurun Gurun stále čakal, a dodnes čaká na dokončenie – a ja mám pocit, že je to s ním podobné ako s Duchampovým Veľkým sklom: je faktický hotový, len na ňom fixujeme prach a čakáme, kým sa rozbije, aby sme ho mohli prehlásiť za dokončený – tak som sa proste v čase, ktorý som dostal naviac, ujal iniciatívy (smiech).
To ma vedie rovno k dvom otázkam a začnem možno tou druhou, kde práve Duchamp ma navádza k nasledujúcej myšlienke: človek, ktorý pozná dejiny umenia ako ty, má podľa mňa iný prístup, iný pohľad a inú schopnosť vnímať dielo v rámci kontextov. Okrem toho, že predpokladám, že práve profesia historika ťa priviedla k hre na psaltérium, informuje tvoj profesný život spôsob, akým tvoríš hudbu? A slovo historik používam ako veľké zjednodušenie, lebo aktivít a profesných vrstiev máš oveľa viac.
Zásadne áno, je aj ťažké oddeliť tieto role od seba. Skúsenosť sa nutne premieta do hudobnej aktivity. Ja sa to hudobné snaženie vlastne pokúšam vypestovať v spôsob docielenia väčšej pozornosti, či citlivosti k javom, ktoré ma obklopujú, a podľa mňa umenie malo tento cieľ vždy. Pochopiteľne, moja skúsenosť – tým, že som bol pôvodom medievalista – je ešte motivovaná úvahami, akú rolu umenie v spoločnosti vlastne plní… A možno je to aj povzdych nad tým, že tým, ako v minulosti bolo umenie spojené s kultovými, religióznymi a ďalšími funkciami, malo v spoločnosti oveľa väčšiu váhu než má dnes, kedy autor môže hovoriť čokoľvek, ale je veľmi obtiažne získať si pozornosť poslucháča.
Ale zároveň keď si spomenul psaltérium, alebo žaltár, tak mne tento nástroj – okrem väzby na stredovek – prišiel zaujímavý aj svojou prístupnosťou, alebo povedzme demokratickosťou v zmysle, že je skôr detskou hračkou. Nevyžaduje zásadnejšiu erudíciu k tomu, aby ho človek aspoň elementárne ovládol, fakticky potrebuje len jednu ruku. Takže tu tiež dochádza k prepojeniu tvorenia hudby v digitálnom prostredí – ktoré je podľa mňa tiež prejavom mimoriadnej demokratizácie, kedy človek nie je viazaný na peniaze ani technické prostriedky a môže bez akýchkoľvek technických obmedzení skladať hudbu.
Samozrejme, že tento setup má aj praktické dôvody vo vzťahu k živému hraniu – ľavú ruku mám vyhradenú pre psaltérium, pravú pre všetko ostatné (smiech). Je ale nutné dodať, že na druhom albume už je psaltéria omnoho menej, protože tu dostala omnoho viac priestoru gitara, či už elektrická alebo akustická, čo je tiež nejaký návrat do minulosti, pretože gitaru som najviac používal v deväťdesiatych rokoch v projektoch, ktoré sme mali s Jarou Tarnovským. Ani vtedy a ani teraz som ale hru na gitaru nijak zvlášť technicky neovládal, takže ju používam skôr ako dieťa, ktoré sa rado nechá prekvapiť. To je nakoniec vlastné aj Gurun Gurun, kde nástroje a iné zariadenie používame skôr nemuzikantským spôsobom.
Náhodou gitara je na albume ultra krásna, veľmi ma pobavila v Otrante, kde to znie ako kilečká z metalovej skúšobne, umiestnené do ambientnej muziky, a dokonale zapadajú. A keď vravíš o demokratizácii, vnímaš hudbu ako remeslo? Lebo ak sa bavíme o tom, čo znamenalo umenie v minulosti, častokrát bolo remeslom.
No, to je niečo s čím polemizujem. Pokiaľ sa bavíme o súčasnom umelcovi, tak on nie je privilegovaný zručnosťou, teda techné, ako by povedali Gréci, ale práve zvýšenou citlivosťou. Schopnosťou vnímať veci, ktoré bežné publikum nevníma, prípadne schopnosťou tieto veci odtajniť. Učiniť ich zjavnými. To je niečo, čo ma zaujíma, neviem či takú schopnosť mám. Samozrejme, hudba je iná ako výtvarné umenia, a to je aj dôvod, prečo sa snažím tvorivým spôsobom profilovať skôr v hudbe než vo výtvarnom umení, pretože sa snažím deliť pozíciu teoretika, teda človeka, ktorý o veciach premýšľa, analyzuje, skrátka zachováva si odstup, a aktívneho tvorcu, pre ktorého je tento odstup logicky skôr hendikepom.
V oboch prípadoch je to ale spôsob nejakého poznania, hľadania možností… Len k tomu stále použiješ inú hemisféru. No a keď už hovorím o hemisférach, tak na hudbe ma baví aj to, že hlavu môžem vypnúť. Ak je totiž niečo, s čím všeobecne v kontexte súčasného diskurzu polemizujem, tak je to práve nadmiera racionality či pragmatizmu. Myslím si ale, že si stále viac ľudí uvedomuje, kam nás zavliekla naša akože pragmatická a racionálna spsoločnosť. Krok za krokom sa posúvame v ústrety katastrofe a je možné, že až vo chvíli, keď sa zrútime z útesu, zistíme, že práve hodnoty ako pokrok a racionalita, ku ktorým sme sa roky upínali, predstavovali rovnakú kolektívnu fikciu, ako pre našich predkov náboženstvo a poverčivosť.
Guruni sú dosť improvizácia. Tuto zas máme popis albumu, ktorý opisuje kompozíciu ako zaznamenávanie času a nie ako typickú kompozíciu. Keď hovoríš o racionalite a na konci dňa máme album s jeho výslednou formou, koľko z neho je reálna kompozícia a koľko si sa len hral a skúšal cez seba prekladať zvuky?
Jasné… Nuž, ja skôr než hudobník rád používam spojenie organizátor zvuku. Na druhú stranu de facto všetky veci na albume sú pôvodné, ak opomeniem field recordings. A napriek tomu je to skutočne nejaké preusporiadanie knižnice. Skrátka ten čas strávený s konkrétnou skladbou je spôsob, ako stimulovať moju citlivosť… Je to skôr zábava s nejasným výsledkom. Preto sa nakoniec album volá Serendipity – štastná náhoda, teda niečo, čo som dosiahol bez toho, aby som na začiatku tušil, kam presne chcem dôjsť. Z tohto pohľadu je teda pre mňa dôležitejší proces tvorby než samotný výsledok. Potvrdením tohto princípu sa ale stala aj zmieňovaná kolaborácia s labelom laaps, ktorého model fungovania je postavený na surrealistickej metóde exquisite corpse, teda náhodnom dopĺňaní slov či viet bez znalosti predchádzajúceho kontextu.
Tu sa musím zastaviť nad tým, či skutočne pokračuješ za existujúcimi albumami ako ďalšia veta. Oba tvoje albumy sú podľa mňa mierne ojedinelé v ich rýchlych nástupoch. Mnohé ambientné veci majú dlhý rozbeh, aj keď slovo ambientný je veľkým zjednodušením všetkého, čo sa v tvojej hudbe odohráva. Máš dosť prudký…
... Lebo to je rozptýlenosť! Všakže? Alebo nedostatok odstupu a potreba na základnú kostru neustále nabaľovať ďalšie a ďalšie motívy? Je to vlastne paradox. Neustále túžim dospieť k nejakej prostej reduktívnej forme, obvykle to ale končí naopak, teda mnohovrstevnatou štruktúrou bez výraznejšej hierarchie. Nejakým spôsobom to ale najskôr korešponduje s mojím výkladom sveta, ktorý považujem za mimoriadne zložité a chaotické miesto, takže moja hudba tento chaos len sčasti odráža. Problémom ale je, že by som chcel raz dospieť do bodu, kedy si miesto mozaiky podnetov vystačím len s jedným.
Ja by som to nenazval problémom, je to skôr dôvod, prečo je tá hudba omnoho zaujímavejšia než väčšina iných vecí. Zrazu je úplne inde.
A keď ešte hovoríš o tom napojovaní, je to aj podstatou exquisite corpse – že nevieš, čo povedal tvoj kolega predtým. Páliš naslepo. Tu je to o to viac, že som poznal veci, ktoré laaps vydali povedzme pred rokom či dvoma, ale na to, čo vyšlo tento rok, som možnosť reagovať nemal. Bol to naozaj papier, ktorý si mal preložený tak, aby si nevedel, čo robili tvoji predchodcovia. To je podstata, nie je to improvizácia do tej miery, že reaguješ na podnety predchádzajúcich rečníkov.
Celý život si s niekým spolupracoval. Avšak ani toto v skutočnosti nie je úplne sólový album, pretože si stále v skupine blízkych ľudí. Prvý album mastroval Federsel, tento Ondřej Ježek, v oboch albumoch sú Emiko a Hanabi. Mimochodom, neviem sa nikde dopracovať k tomu, kto Emiko a Hanabi vlastne sú.
Ja ti to kľudne odtajím. Už som to niekde hovoril, ale potom to asi mylne interpretovali, pretože sa samozrejme začala šíriť fáma, že sú to japonskí spoluhráći. V tomto prípade je to ale rodina. Emiko je moja dcéra a Hanabi priateľka, ktoré som počas koronavírusu vyťažil pre rôzne účely – keď sa bavíme napríklad o náhodných vokálnych linkách, alebo keď som nahrával, ako konzumujú zmrzlinu, a podobne – pretože mi ich prišlo zrozumiteľné týmto spôsobom zaradiť. Samozrejme, prebehla diskusia, pod akým označením chcú byť na albumoch uvedené, a obe trvali na čiastočnej anonymite.
A mužský hlas je tvoj?
Mužský hlas je môj.
Mne sa veľmi páči presne to netypické nahrávanie. Nie úplne ASMR, ale ako príklad spomeniem skladbu Lip Sync (to BN), kde nahraté chrúmanie prejde v niečo, čo by sa dalo interpretovať ako praskot konárov. Alebo iné absurdity, keď napríklad v skladbe Where The Wasteland Ends nastúpi beat, ktorý je úplne iný než zvyšok skladby, ale aj tak zapadne dokonale. Možno trochu neohrabane smerujem k tomu, že častokrát zvuky nečakane rozbiješ a spojíš. Často tiež používaš stutter effects a premýšľal som, či zvuky slabikuješ tak, ako japončina slabikuje svoj jazyk.
To je samozrejme dosť pekné prirovnanie, neviem ale, do akej miery sa s ním môžem stotožniť – rád by som! – ale neviem. Ťažko povedať, keďže sa počas tej aktivity naozaj snažím intelekt maximálne potlačovať, čiže veľa pracuje intuícia, čo značí, že sa relatívne slobodne, v rámci toho, čo mi dovolí moje továrenské nastavenie, pohybujem v rámci kategorií a nerešpektujem žánre. To je dôvod, prečo som nezapadol do číreho field recordings žánru ako pojatia hudby, ktorú reprezentuje LOM, v ktorom som vydal debutový album, ale nakoniec sa vymykám aj tomu, čo štandardne generuje laaps. Asi by sa dali nájsť vydavateľstvá ktoré toto stelesňujú viac, určite je ich hromada, ale toto nerešpektovanie nejakých... Skôr sú to subkategórie, mi prišlo vždy zaujímavé. Vlastne ako v urbanizme ma baví, keď sa centrum mieša s perifériou, tak aj v hudobnom pojatí mi príde fajn, ak sa kombinujú disparátne prejavy.
Posledná otázka. Asi každý kto si pozrie tvoj Facebook vie, že máš rád western. Ale na tomto albume si to ešte aj pomenoval. Tom Mix. Prečo?
No, zase je to skôr náhoda. Nemyslím, že by som bol vášnivým vyznávačom westernu, to je skôr chcená prezývka z dôb, kedy sme s Tarnovským zakladali prvé hudobné projekty. Tom Mix vzhľadom na konotácie – samozrejme ako ikona amerického westernu, ale zároveň nesie odkaz na moje krstné meno a spôsob práce, ktorý používam – tak som si ho skôr nejak veľmi arbitrárne, povrchne a postmoderne aproprioval bez hlbších konotácií.
Teraz som to použil skôr zo srandy, prišlo mi, že je možno čas s touto prezývkou skončiť. Pod týmto menom som chcel pôvodne vydávať, potom som si vravel, že som na to už trochu starý a zostanem pri svojom mene, ktoré je vlastne banálne a v zahraničí môže robiť problémy s výslovnosťou, takže je to povedzme zádušná omša za toto spojenie. Ale tá skrytosť mi prišla dobrá – nenájdu ťa pod civilným menom, o to zaujímavejšie mi prišlo použiť to banálne civilné meno pre ucelenie nahrávky, v ktorej sa človek často tiež nejak schováva.
Ale inak western, to je asi slepá cesta!
Tomášov nový sólový album Serendipity vyšiel v posledný augustový deň vo francúzskom vydavateľstve laaps ako digitál a v limitovaných edíciách na vinyloch a CD. Kúpiť či vypočuť si ho môžete TU.
Autor: Ondrej Zajac / úvod: Hudba.sk
