Skupina Čad sa pohybuje na slovenskej hudobnej scéne už osemnásť rokov, napriek tomu sa dostala do povedomia širšej verejnosti až vďaka získaniu ocenenia na Radio_Head Awards 2011 v kategórii hard&heavy nahrávka roka. Vďaka tomu sa v lete predstavili aj na festivale Pohoda či Žákovic Open a mali úspech. Populárni sa však byť necítia.
To je práve to, že undergroundová scéna v extrémnej muzike funguje ako sieť priateľov. Sú to ľudia, ktorí sa o túto muziku zaujímajú a poznajú veci aj zo sveta. Z človeka, ktorý nechodí na koncerty, len náhodou sa ide pozrieť, ak tam hrá Senzus alebo Vidiek, stiahne ho niekto, kto má vzťah k metalu alebo punku a ukáže mu nás, sa stáva pre nás iný typ poslucháča, taký prekvapený. Nášho fanúšika to neprekvapí, ale týchto ľudí, ktorí nie sú v tom, to prekvapuje, niektorých pohoršuje a iní sa na tom len smejú.
Dokážete vnímať na pódiu v hudobnom zápale tieto reakcie?
Jasné. Začiatky takýchto koncertov sú rozpačité. Nevieš, čo ľudia od teba očakávajú a nevedia, čo ty očakávaš od nich. Samozrejme očakávame veľkú odozvu, lenže sa to tak niekedy nedeje. Potom tam človek len stojí a pozerá... Malo by to byť o vzájomnom odovzdávaní si nejakej radosti.
Vaše hudobné zameranie je metal...
No, extrémny hardcore tomu hovorím.
Tak budem hovoriť hardcore.
Môžeš hovoriť metal, lebo ľudia to tak prijali, ale pre mňa je to stále viacej punk. Metal je úchylný, nemá nadhľad. Metal je kruto nekompromisný. My dávame do textov punkový šmrnc, a to robí z toho extrémny hardcore.
Váš koncert je mimoriadne náročný fyzicky a hlavne pre tvoje hlasivky, máš nejaký rituál pred koncertom?
Mám hlasové cvičenia, ktoré som si stiahol z netu. Falzetom sa rozťahujú hlasivky a potom si prehrám prvé tri tóny, aby neboli nervy.
Mávaš ešte stále stresy pred koncertom?
Jasné, pred každým koncertom. Síce už dlho hráme, ale aj tak sú. Niekedy sa podarí, že je dobrý zvuk na pódiu aj vonku a niekedy je z toho taká guľa, že človek nevie, kde má hlavu a kde zadok, vtedy je to také "masakrálne".
Metalisti chodia na Pohodu kvôli frajerkám
V súčasnosti prežívate celkom populárne obdobie. Máte pomerne dlhú históriu a napriek tomu vás veľa ľudí spoznalo až po odovzdávaní cien Rádia_FM. Idú vôbec váš hudobný štýl a popularita dokopy?
Ono je to tak, že v podstate veľa ľudí aj z nášho okolia a hlavne starí kamoši nám vyčítajú, že "už nie ste to, čo ste bývali, ste sa zapredali". Lenže neviem, čomu sme sa zapredali, keďže chodíme stále hrávať za "cesťák". Sociálne siete sú v mnohom meradlom pravdy. Štatistiky sú klamstvo, ale sociálne siete neklamú. Čad lajkuje 2300 ľudí a Vandalov 2500. Rytmusa lajkuje vyše 200-tisíc. To je populárny týpek. Zoči Voči lajkuje 50-tisíc a Horkýže Slíže tiež. Niekomu sa zdá, že sme hrali tam a tam, a že ľudia mimo scény nás začali akceptovať a vnímať. Ale hovoriť o nejakej popularite, čo ja viem... Boli by sme populárni, keby sme chodili ako Láďa Křížek v roku 1992 a vypredávali by sme "kulturáky". Ale to nebude.
Istým znamením vašej popularity je pravdepodobne aj fakt, že ste hrali na Pohode, alebo festivale Žákovic Open. A ľudia na vás prišli, aj keď možno nepatrí práve harcore k ich najobľúbenejším žánrom.
No jasné. Na Pohode prišlo super veľa ľudí. Bolo tam plno aj metalistov, ktorí chodia na festival kvôli frajerke. Nemá si tam čo vybrať a roky tam chodil, chodil, nemal k tomu vzťah a teraz mal za odmenu, že tam Čad zahrali.
Pohoda je najväčší slovenský hudobný festival, na ktorom je vystúpenie metalovej kapely viac-menej raritou, ale vám sa to podarilo. Mali ste obavy pred vystúpením?
Ono sa to rozbehne vždycky. Je to podobné ako sánkari na olympiáde. Všetci naraz utekajú a niekedy jeden nenaskočí a potom sa tak vezie po bruchu, aj to sa môže stať. A sem tam sa to niekedy aj stane. Hoci by sa nemalo, ale potom naskočíme a ideme po ľadovej dráhe a čo nám vojde do cesty, to rozdrvíme. Niekedy aj uletíme z trate, ale vpadneme do nej opäť.
Ľudia ťa odpíšu hneď, ako sa spreneveríš
Vieš si predstaviť, že by vás čakala podobná cesta ako skupinu Gladiator, ktorá zmenila svoje hudobné zameranie z metalu na slovenský pop.
Veľa ľudí nadáva na Gladiator, ale ja Gladiator stále rešpektujem. V podstate nerobia zlé pesničky. Robia skladby, ktoré sa dajú dobre stráviť. No obmedzenosť našej scény je taká, že ľudia ťa odpíšu hneď, ako sa spreneveríš. Najmä skalní metalisti o Gladiatore hovoria, že keby zostali hrať to, čo hrali v 90. rokoch, kde už mohli byť. Ja hovorím, že neboli by nikde. Česká kapela Krabathor hrala po celom svete. Boli známejší ako Gladiator, išli na veľké turné s veľkými metalovými kapelami, ale to zastavili, pretože sa z toho jednoducho nedá existovať. Dávaš do toho strašne veľa energie a minimum sa ti vracia. Kebyže na trhu predávaš ponožky s takou energiou, čo dávaš do tvrdej hudby, tak si bohatý človek. To sa ti vracia iba do vnútra, v srdci.
Čo je tvojou satisfakciou z vašej hudby? Kedy máš pocit, že to malo význam?
Keď mi niekto povie, že mal z toho zimomriavky alebo že ho to nakoplo. Písal mi týpek, ktorý sa rozvádzal. Úplne sa mu zrútil svet a hovoril, že ho naše CD dalo zase do pohody. Možno to znie ako z Modrého z neba, ale je to jedna z vecí, kedy si povieš, že to malo zmysel.
Navonok pôsobíš ako veľmi milý človek, potom vyjdeš na pódium a je tam niekto úplne iný.
Človek sa musí prepnúť do inej polohy, aby mu nepreplo. My sme abstinenti a od roku 1994 nemáme iný ventil len hudbu. Je to veľmi dobrý relax. Idem do skúšobne, zapojím si gitaru a nahlas si to pustím. Vtedy úplne zanikám, ako keď sa ponorím do mora a vtedy nie som. Je len zvuk a ja v ňom.
Zobral si niekedy na svoj koncert aj maminu?
Mama nám dokonca pomáhala robiť koncerty v Pezinku v Kresťanskom dome a bola to šupa. V kapele hrá moja sestra na base a jej frajer je bubeník, takže rodina je zásadná vec, fenomén, ktorý ťa nezradí. Mama chcela mať zo mňa klavírneho virtuóza, a keď sa to nepodarilo a začal som hrať takúto zlobu, tak foter chcel, aby sme hrali ako Deep Purple, nech je to aspoň počúvateľné. V tomto smere som sa neriadil podľa nikoho. V živote robí človek vždy kompromisy, ale táto hudba je absolútna sloboda.
Robí ťa hudba šťastným?
Je to radosť, taká vnútorná explózia.
Autorka: Martina Šimoňáková
Foto: Igor Daniš
Súvisiaci interpreti: Čad
