Peter Bič: Vydanie LP je dôležitým míľnikom našej kapely. Novinky predstavíme už na jesennom turné

Peter Bič Project v Bratislave, 28.3.2023

Peter Bič na koncerte PBP v Bratislave, 28.3.2023Zdroj: Katarína Kiššová

"O vydaní vinylu sme snívali už dlhšie. Chceli sme priniesť esenciu toho, čo pre nás LP platne znamenali a dodnes znamenajú – emóciu, krásny obal a skvelý obsah k tomu. Na tomto nosiči vydávame prierez našou tvorbou za posledné roky, ktorou sa chceme poďakovať fanúšikom," hovorí o nedávno vydanej výberovke To najlepšie z nás gitarista a skladateľ Peter Bič, ktorého meno pozná na Slovensku azda každý, kto má s hudbou čosi spoločné.

Kapela Peter Bič Project po vydaní svojho prvého vinylu už o pár dní vyrazí na jesenné turné, počas ktorého navštívi šesť slovenských miest. V rozhovore s lídrom skupiny, do ktorého niekoľkými odpoveďami zapojila aj speváčka Viktória Vargová, sa dozviete:

ktorý moment zásadne ovplyvnil hudobnú púť Petra i Viktórie v čase dospievania,
v čom sa líši turné skupiny od bežných koncertov,
ako sa Peter stavia k novým hudobným spoluprácam,
čo zohralo pri myšlienke na vlastnú LP výberovku hlavnú rolu,
akou ďalšou záľubou Viktória prekvapila fanúšikov,
čím sa odlišovalo natáčanie klipu k piesni Len sa smej od iných spoluprác,
prečo Peter často pri opise atmosféry koncertov používa trojicu slov peklo-očistec-raj?

Na margo vašej aktuálnej singlovej novinky Len sa smej si prezradil, že sa ti doslova prisnila. Ráno si si ju zaznamenal a následne textovo spracoval s Vladom Krauszom. Koľko dodatočných úprav potrebuje "prisnitá" pesnička?

V prvom rade je potrebné nahrať ju, nech počujem, ako znie aj mimo môjho sna. (úsmev) K tomu sú potrební muzikanti, čas strávený v štúdiu, aby sme dali pesničke konkrétnu tvár, charakter či emóciu, kým ju pošleme do sveta. Tu by som rád vyzdvihol jedinečnosť Vlada Krausza, pretože spôsob, akým sa dokáže popasovať s "nástrelom" pesničky, je v našich končinách priam unikátny.

Ak je reč o tvojej hudobnej tvorbe, staviaš radšej na známe mená alebo dávaš priestor aj začínajúcim talentom?

Podľa mňa oboje. Vlado Krausz je osvedčený textár, no takisto už dlhšie spolupracujeme s textárom, ktorý sa volá Michal "Mifki" Mifkovič. Hoci jeho meno nie je mediálne známe, pre mňa je to absolútny profík, ktorý pre nás vytvoril množstvo skvelých pesničiek: Chalúpka, Hornád, Sekera či Všetko bude fajn – každá z týchto piesní nesie jeho citeľný rukopis. Michala vnímam ako človeka, ktorý je vyprofilovaný, talentovaný a najmä sme si spoločne sadli.

No aby som odpovedal na tvoju otázku, vôbec sa nebránim novým spoluprácam. Pokiaľ je text dobrý, je mi úplne jedno, odkiaľ sa ku mne dostane. Podstatné je, aby ma zaujal, splnil to, čo má, a samozrejme oslovil nielen mňa, ale zapôsobil aj na poslucháča.

Kedy padlo rozhodnutie, že vydáte vlastnú LP platňu?

Rozhodnutie, že vydáme LP, vzniklo spontánne, spoločne s naším vydavateľstvom. Hlavnou ideou bolo priniesť To najlepšie z nás, čiže urobiť výberovku našich najväčších hitov na jednom albume. Vydať LP platňu bolo už dávnejšie veľkým snom, ktorý sme ale nechceli poňať ako ďalší rádový album. Túžili sme urobiť niečo extra, preto sme sa rozhodli vydať na jednom nosiči doposiaľ najväčšie hity Peter Bič Project a pripraviť pre fanúšikov špeciálny darček. Ten je výnimočný aj tým, že obal nádherne vytvoril náš kamarát Peter Ivan. Pre mňa je to nevýslovná radosť – veď pustiť si dnes platňu je činnosť spojená s kľudom a prežívaním hudby naplno, všetkými zmyslami, bez vonkajších vzruchov, obmedzení. A presne to si zaslúži.

Prv, než sa dostaneme k novembrovému turné, vráťme sa na moment k vášmu koncertnému letu. Aké bolo?

Koncertov sme mali neúrekom, leto sme si maximálne užili a tešili sa z každého kontaktu s fanúšikmi. Či už sme hrali na festivalových pódiách alebo námestiach, väčšinu leta sme pretancovali a prespievali. Veríme, že v totožnom duchu sa budú niesť aj naše jesenné koncerty, ktoré štartujeme 6. novembra a srdečne vás na ne pozývame.

Píšu vám ľudia, aby ste navštívili ich mesto?

Neustále. Napríklad, dáme von informáciu, že budeme hrať v Košiciach a vzápätí sme zasypaní správami, prečo nehráme v Michalovciach, Nitre, Banskej Bystrici, respektíve kedy opäť pricestujeme do Bratislavy. Nedá sa vyhovieť každému, no koncertné miesta obmieňame a najmä vyberáme tak, aby sme navštívili rôzne kúty Slovenska, kde máme svojich fanúšikov a ešte sme tam nehrali.

V čom vidíte zásadný rozdiel medzi hraním na vlastnom turné a "bežným" koncertovaním na miestach, kde vás pozývajú hrať?

Sme vďační za publikum a radi zahráme kdekoľvek, kam sme pozvaní. No byť pánom svojho koncertu, hrať to, čo chcete, môcť sa priblížiť ľuďom hudobne aj ľudsky, mať na to nevyhnutný priestor i čas – presne to je pridaná hodnota každého samostatného koncertu na turné, kde sme iba my a naši fanúšikovia.

Turné je pre vás prísnejšou formou prezentovania sa?

Určite. Veď turné by malo byť predovšetkým o tom, že všetko je dohodnuté, nacvičené, vrátane zvukových efektov, svetiel, ale tiež kontaktu s publikom, keď pri konkrétnych pesničkách vytiahnete fanúšika rovno z davu a podobne. Zásadný rozdiel je ale najmä v čase. Keď hráme mimo nášho turné, bývame limitovaní aj ďalším programom a účinkujúcimi. Tým pádom musíme naše vystúpenie prispôsobovať aj iným, a naopak.

Ozaj, Viktória, ako napreduješ s hrou na trúbku?

Priznávam úplne otvorene, že necvičím vôbec, vždy až priamo na pódiu. No a tak trošku v duchu žiadam trubku, nech zahrá, čo chcem ja, nie naopak. To by nemuselo dopadnúť najlepšie. (úsmev)

Vráťme sa späť k novinke Len sa smej, konkrétne k jej videoklipu. Oslovili ste režiséra Petra Rončíka. Prečo? Dovtedy ste ho nepoznali.

V prvom rade musím povedať, že Peter Rončík je človek, s ktorým sa osobne poznáme naozaj len krátko. Objavil som ho na sociálnej sieti, keď som pátral po ľuďoch, ktorí točia videoklipy. Našiel som jeho. Skontaktoval som sa s ním a zbadal, že pochádza z Prešova. Rovnako som zistil, že je gitarista, spolupracoval s kapelou Helenine Oči, hráva tiež s Kollárovcami.

Keď sme sa stretli, okamžite ma nadchlo jeho pracovné zanietenie, akú jasnú mal predstavu o výslednom klipe, aký je úžasný profík. Natáčanie prebiehalo dva dni v Prešove. Celý videoklip som nechal na ňom a musím povedať, že naša spolupráca bola fantastická. To nie je samozrejmosť. Touto cestou chcem Petra Rončíka pochváliť a viem, že to nebola naša posledná spolupráca.

Tých videoklipov ste už ako skupina natočili niekoľko. Ktorá je tvoja najobľúbenejšia časť v celom tvorivom procese?

Čo sa týka videoklipov, najlepšia časť nakrúcania je pre mňa odchod domov. (úsmev) Nie som totiž rodený herec, nevyžívam sa v tom byť na obraze a v zásade ani nechcem byť, no občas je to nevyhnutné. Pre mňa je prioritou muzika. Akonáhle stojím pred kamerou a mám niečo zahrať, prestávam byť sám sebou. Na druhej strane mám rád, keď dostanem hotový klip do rúk a prvý raz si ho pozriem.

Viktória, ako je to u teba?

Mne sa to páči celé a nemám nič proti žiadnej konkrétnej časti natáčania. Nevadí mi ani fyzická prítomnosť, ani byť na chvíľu niekto iný. I keď... Vo väčšine klipov som bola sama sebou, takže o nejakých vážnych prevteľovačkách nemôže byť reč. (úsmev)

O tebe takisto málokto vie, že sa pomerne intenzívne venuješ keramike. Neláka ťa natočiť videoklip, približujúci kultový film Duch?

Láka, dokonca som navrhovala, aby sme k piesni Maky natočili videoklip, kde budem vyrábať hlinenú vázu, do ktorej si následne vkladám všetky červené maky! Ale napokon prišli lepšie nápady, čo je asi aj dobre, keďže v keramike mám stále veľké medzery a výsledok môjho umenia nemusel vyzerať príliš chvályhodne. (smiech) No čo je zaujímavé, keramika je jediná činnosť, pri ktorej absolútne vypnem hlavu a nič neriešim. Nemyslím na nič iné, iba na tú hlinu v mojich rukách, a je to neskutočný psychický relax.

Vraví sa, že iba ten, kto nič nerobí, nič nepokazí. Spomínate si na chybu či omyl, ktorý významne ovplyvnil vaše ďalšie smerovanie?

Peter: Ako dieťa som hral na husle. Rodičia na tom trvali a mňa to extrémne nebavilo. Mal som pocit, že všetci na mňa tlačia a ja hudbu kvôli tomu znenávidím. No stalo sa to, že mi postačilo vymeniť nástroj a hudba sa postupne stala mojím životom, poslaním. Miesto huslí som vzal do rúk gitaru a zrazu sa predo mnou otvoril celý hudobný vesmír. A to len preto, že som vymenil jeden dielik v mojom živote predpísanom puzzle.

Viktória: Teraz, keď Peťo hovoril o husliach, spomínam si, že som chcela vedieť hrať na klavír. Venovala som tomu štyri roky a potom s tým sekla. Neviem, z akého dôvodu, ale vlastne... Začala som si uvedomovať, že môžem aj spievať. Zrazu som si samú seba začala predstavovať v polohe, že chcem byť speváčka. Len a len speváčka. Neskôr som stretla Peťa, dnes tu sedím a odpovedám na tvoje otázky. (úsmev)

Peter je nepochybne jedným z najdôležitejších ľudí v tvojom živote. Máš niektoré z jeho rád alebo odporúčaní dodnes vryté v pamäti?

Určite. Mala som obrovské obavy, keď som prvý raz vystúpila pred ľuďmi. Pamätám si, ako kŕčovito som stála a v rukách stískala stojan od mikrofónu, ako keby mi mal poskytnúť bezpečie, ktoré som tak veľmi potrebovala. Dlho som si myslela, že keď ho pustím, všetko sa pokazí. Peťo ma naučil uvoľniť sa a fakt, že môžem tešiť ľudí svojím spevom, preciťovať naplno. Peter mi dal nesmierne veľa múdrych rád a mnohé z nich som si osvojila. Už viem, že len tak nehybne stáť na pódiu nevyzerá najlepšie. Takže dnes sa bez problémov nechám strhnúť davom a tancujem. Na Peťa zas prezradím, že je v príhovoroch menej strnulý a dokonca začal žoviálne komunikovať s publikom. Občas sa spolu s ostatnými členmi kapely smejeme, že si ide svoj vlastný stand-up.

Peter by k tomu evidentne niečo rád dodal. (úsmev)

Presne. Ja mám totiž na to celé jedno trefné prirovnanie. Chvalabohu sa v hudbe pohybujem roky a vystupujem, takže trému už nepociťujem, je to skôr zodpovednosť, ako to celé dopadne a či všetko klapne tak, ako má. To je také to malé peklo.

Následne prechádzam do kvázi očistca, keď ťa ľudia vítajú s úsmevom, potleskom, začnú si spievať, baviť sa. Nuž a keď vidím, že sa pravdepodobne nič nepokazí a všetko je v najlepšom poriadku, vstupujem do pomyselného raja, pretože fanúšikovia i my sme na jednej lodi, na konci šou potom pridáme prídavok a spokojní odchádzame domov. Všetci, ktorí sme sa na okamih stretli v jednom vesmíre.

Viktória, súhlasíš? Cítiš to rovnako?

Absolútne a páči sa mi to prirovnanie k peklu, očistcu a raju. Koľkokrát som mala bolesti či migrénu, nepomáhali mi žiadne lieky, bolo mi strašne zle. Nevedela som si predstaviť, že odspievam koncert, no akonáhle som vyšla na pódium a začala spievať, nasiakla som tú neopísateľnú energiu od ľudí a uvedomila si, že mi nič nie je. S fanúšikmi sa obohacujeme navzájom. Často vidíš z pódia, že tí ľudia sú strnulí, mnohí majú na tvárach boliestky, problémy, v očiach smutné emócie, no po dvoch hodinách odchádzajú ako vymenení. V tom jednom hudobnom vesmíre sme sa totiž na chvíľu ocitli ako jedna rodina a odovzdávame si len to najlepšie. Oni nám a ešte radšej my im.

Jesenné turné kapely Peter Bič Project: